Narodila sa s rázštepom chrbtice a v prvých rokoch jej života nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mohla venovať športu. V súčasností má osem medailí z paralympijských hier, ocenenie Slovenka roka či Krištáľové krídlo.
VERONIKA VADOVIČOVÁ hovorí o tom, aké je byť profesionálnou parašportovkyňou, o disciplíne na športovisku aj v súkromí či o tom, čo jej prinášajú návštevy spoločenských udalostí.
Ako spomínate na svoje detstvo a na prvé kontakty so športom?
Moje detstvo sa nieslo najmä v znamení rehabilitačných cvičení. So športom som nemala prakticky žiadny kontakt, od telesnej výchovy som bola oslobodená. Rada som však sledovala krasokorčuľovanie v televízii, najmä počas olympijských hier to bol môj celý športový svet.
Kedy sa to začalo meniť?
Na strednej škole. Navštevovala som integrovanú školu v Bratislave, kde fungoval športový klub s ôsmimi krúžkami. Učiteľ mi navrhol streľbu a ja som to skúsila. Neskôr som sa prihlásila aj na atletiku a v rámci telesnej výchovy sme hrávali hádzanú na vozíkoch. Vtedy som začala športovať naplno.
Uvedomovali ste si už vtedy, že ste v niečom odlišná od svojich rovesníkov?
Ani nie. Skôr to vnímalo moje okolie. Mama musela napríklad riešiť, na akú školu môžem ísť. Nechodila som na školské výlety, čo mi bolo ľúto, ale necítila som sa iná. Možno dnes, v dospelosti, si viac uvedomujem praktické obmedzenia, keď riešim, či sa niekam dostanem alebo nedostanem, podľa toho, či tam majú bezbariérový prístup. Toto sú momenty, keď si uvedomím, že je to niekedy únavné. Ale beriem to ako súčasť života.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa zmenil prístup k hendikepovaným za posledné roky,
- ako sa k nej správajú ľudia v rôznych regiónoch,
- ako zvládla popri športe vyštudovať tri vysoké školy,
- stretla sa kvôli svojmu hendikepu s negatívnymi reakciami,
- čo pre ňu znamená ocenenie Krištáľové krídlo,
- ako si zvykla na spoločenské akcie a stretnutia s politikmi.
Vnímate svoj hendikep skôr ako prekážku alebo výzvu?
Ako výzvu. Vždy hovorím, že prekážky sú na to, aby sa prekonávali, nie aby nás zastavili. Kde sa nedostanem, tam jednoducho nepôjdem, ale ak chcem niekam ísť, tak to skúsim. Potrebujem síce pri sebe niekoho, kto mi pomôže, ale rozhodne nie som ten typ, čo by sedel doma pri televízii.
Akú rolu vo vašom živote zohrávali predsudky okolia, či už počas školy, alebo neskôr?
Na škole som sa s predsudkami veľmi nestretla. V bežnom živote sú, samozrejme, situácie, keď ich človek pocíti. Keď som ešte chodila, ľudia sa často obzerali, ako kráčam. Deti sa zase pýtali svojich rodičov, prečo tak chodím alebo prečo som na vozíku.
Ale úprimne, ak má niekto voči mne nejaký predsudok, nech si ho má. Skôr sú pre mňa výzvou praktické veci, ako verejné budovy, kde stále vedú schody, alebo keď sa do divadla musím dostať zadným vchodom. Nie je to o tom, že by mi niekto povedal niečo nevhodné.
Viac počúvam od kamarátov, že majú problém nájsť si prácu, aj keď majú vysokú kvalifikáciu, len preto, že sú na vozíčku. Ja osobne som takúto skúsenosť zatiaľ nemala, ale viem, že to je reálny problém.
Zmenil sa podľa vás prístup k hendikepovaným za posledné roky?
Určite áno. Ťažko to porovnávať úplne presne, pretože až do osemnástich rokov som nemala auto a všade som chodila s mamou. Sama som sa z dediny prakticky nikam nedostala. Až keď som začala šoférovať, otvoril sa mi svet. Odvtedy som začala viac cestovať po Slovensku či zahraničí a vidím, že situácia sa postupne zlepšuje. Hoci je to často veľmi individuálne, záleží aj na regióne.
Prezraďte viac.
Spomínam si, že keď som bola pred pár rokmi v Čadci, tak sa na mňa obzeral azda každý druhý človek, a to som vtedy ešte nebola nijako známa. Naopak, keď prídem do Košíc, je to úplne iné. Tam sa ma bežne ľudia pýtajú, či nepotrebujem pomôcť, sú bezprostrednejší. Chodíme tam do divadla, na diskotéky. A stalo sa mi aj to, že som si ešte ani nestihla nájsť miesto na sedenie a už ma cudzí ľudia volali tancovať. S niektorými som pretancovala celú noc.
Rovnako aj v bežných situáciách – v obchodoch alebo na parkoviskách – keď si chcem vyložiť vozík z auta, v Košiciach niekto hneď pristúpi a pomôže. V Trnave veľmi zriedkavo, v Bratislave sem-tam. Ale keď to porovnám s minulosťou, veľký rozdiel nastal aj vďaka obchodným centrám, ktoré nám vozíčkarom doslova otvorili svet.
V akom zmysle?
V obchodných centrách sú nielen obchody, ale aj pošty, banky, kiná, dokonca niektorí lekári. Sú bezbariérové, čo je pre nás zásadné. Napríklad v bratislavskom Starom Meste viem asi o dvoch reštauráciách, do ktorých sa bez problémov dostanem. V Trnave možno o jednej či dvoch. Väčšinou, keď sa chcem s niekým stretnúť, tak to riešime v obchodnom centre, kde je to jednoduchšie.
