Bol lídrom a kapitánom Jablonca. V českej lige, ktorá v súčasnosti patrí medzi desať najlepších súťaží v Európe. Navyše je v ideálnom futbalovom veku – 28 rokov. Prečo napriek tomu v lete prestúpil do Spartaka Trnava?
„Keď som šiel na tento rozhovor, rozmýšľal som, čo poviem, keď dostanem túto otázku. Budem úprimný. Tú zmenu som musel urobiť, hoci to niektorým ľuďom prišlo zvláštne,“ načrtol český futbalista MILOŠ KRATOCHVÍL.
Slová z neho vychádzali pomaličky. Na jeho mimike bolo vidieť, že prežíval ťažké časy. Bol to rozhovor, aký počujete málokedy. Otvorený, citlivý, silný.
Keď som sa pýtal kondičného trénera Spartaka Michala Kukučku, nech o vás prezradí čosi zaujímavé, povedal, že mu nič nenapadá. Vraj ste bezproblémový. Je to pravda?
Snažím sa ku všetkému pristupovať profesionálne a byť práve tým bezproblémovým. Mám nejaké svoje veci, ktoré musím robiť, aby som bol zdravý. Občas sa mi vrátia ťažkosti s trieslami, ktoré mi začali v doraste. Michal vie, že na niektoré veci, ktoré ostatní robia naplno, si musím dávať pozor, lebo inak mi skolabujú triesla. V Jablonci som šesť rokov trénerom hovoril, čo môžem a čo už nie a vďaka tomu som vydržal zdravý. V Trnave som ako nový nechcel rozprávať, že tento cvik mi ubližuje, tak som ho robil a dostal som sa do stavu, keď sa mi problémy v istom momente vrátili.
Diskotéky či ponocovanie? Trnavčania majú smolu, monitorujú ich aj počas spánku Čítajte V kabíne patríte medzi tichších hráčov alebo ste skôr výrečný typ?
Nie som rebel a ani človek, ktorý by potreboval byť stredobodom pozornosti. Ale tiež nie som typ, ktorý by len sedel v kúte. Nie som žiadna tichá myška. Keď mi niečo prekáža, ozvem sa. Som niečo medzi. Najviac je v kabíne počuť Mikiho (Martin Mikovič, pozn. red.), ten ma rád pozornosť, stále niečo rozpráva a vtipkuje. Máme viacerých chlapcov, ktorí si už prešli mnohými tímami. Niektorí majú radi svoj pokoj, iných je počuť viac.
Kukučka v rozhovore povedal, že vzorom pre hráčov je 36-ročný Michal Ďuriš, ktorého ste ako mladík zažili vo Viktorii Plzeň. Aký je to hráč?
Miškovi som ešte ako dorastenec podával lopty pri Lige majstrov. Neskôr sme spolu boli v kabíne, presnejšie ja som sedel skôr vo vedľajšej šatni. Do áčka som vždy len tak nakukoval cez prípravu. Mišo je stále rovnaký. Ako som ho vnímal v Plzni, taký je aj v Trnave. Stále si ide to svoje. Cvičí, regeneruje. Je to mašina.
V Jablonci ste sa za šesť sezón vypracovali na lídra tímu, kapitána. Na čo vás zlákal Spartak, aby ste zmenili pôsobisko a prišli z českej ligy do slovenskej?
Keď som šiel na tento rozhovor, rozmýšľal som, čo poviem, keď dostanem túto otázku. Budem úprimný. V Jablonci mi nič svojim spôsobom nechýbalo. Mal som tam zmluvu, pozíciu, bol som kapitán, hral som kvalitnú českú ligu. Bol som tam však už šesť rokov a kto hral v Jablonci vie, že tam nie je jednoduché prostredie. Nehovorím, že to tam nefunguje, ale má to svoje špecifiká. Posledné dva roky v Jablonci som už cítil, že potrebujem zmenu, nový impulz. Spartak je na Slovensku veľký klub a som rád, že som tu. Tú zmenu som musel urobiť, hoci to niektorým ľuďom prišlo zvláštne.
Je vidieť, že sa vám o tom nehovorí ľahko. Chcete pokračovať?
Môžeme.
Čo sa dočítate v rozhovore:
- ako vnímal obrovské očakávanie, ktoré od neho mali v Trnave,
- z čoho pramenilo jeho vyhorenie,
- kedy si definitívne povedal, že potrebuje urobiť v živote zmenu,
- prečo boli jeho začiatky v Spartaku náročné a kedy nastal zlom,
- v čom je iný Michal Gašparík od kontroverzného Petra Radu,
- akú sú najväčšie odlišnosti medzi českou a slovenskou ligou,
- akoby reagoval na ponuku zo Slovana a aké sú jeho ambície.
Niečo ste naznačili, chceli by ste to rozviť? Mám dojem, akoby ste boli mierne vyhorený.
Myslím si, že áno, išlo už zrejme o vyhorenie. Nechcem, aby ma niekto ľutoval, ale ľudia, ktorí si tým prešli vedia, že je to nepríjemné a ťažké. Vždy som čítal, že tenisti prerušili na rok kariéru, lebo vyhoreli. Vo futbale si to dovoliť nemôžete. Necítil som sa dobre, ale chcel som to zmeniť a veril som, že aj zmena prostredia mi môže výrazne pomôcť. Keď som prišiel do Spartaku, zrazu tu boli obrovské očakávania a vedel som, že čím skôr sa potrebujem dostať do pohody. Bol som kapitán v Jablonci a možno sa čakalo, že budem najlepší na ihrisku, no vtedy som sa na to necítil. Postupne som robil kroky, aby som sa z toho dostal. Teraz sa už cítim na ihrisku lepšie a pevne verím, že to je už všetko za mnou. Sústredím sa na to, aby som sa cítil dobre mimo ihriska i na ňom. Predtým som sa necítil dobre tam ani tam, nosil som si problémy domov a bolo to nepríjemné. Teraz si všetko sadlo, hráme dobre. Aj to mi pomáha. Keď víťazíme, aj nálada po zápasoch je lepšia.
Bolo to vyhorenie len z futbalu?
