TRNAVA. O Matterhorne (4478 metrov nad morom) koluje veľa historiek, pravdivých i zidealizovaných, delia sa oňho dva štáty. Jeho história i súčasnosť sú popretkávané množstvom tragických udalostí, ktoré ho katapultovali do kategórie- hora smrti.
Ak by ste chceli vidieť kus krásnej prírody, berte túto reportáž ako tip na výlet. Na svoje si tu prídu nielen horolezci, ale aj bežní turisti, rodiny s deťmi či seniori.
Údolie Valle d’Aosta, tento hornatý región na severe Talianska hraničí so Švajčiarskom, Francúzskom a na východe s Piemontom. Rozlohou a počtom obyvateľov je síce najmenším regiónom v Taliansku, jeho príroda ho však katapultuje medzi top destinácie celej zemegule.
„Hlavným mestom“ je Cervinia – Breuil (2050 m), odkiaľ štartuje viacero zaujímavých túr. Možností je nespočetne. Pešo, lanovkou či na elektrobicykloch. Túry vhodné pre akúkoľvek vekovú skupinu. Rozpisovať tu o nich vo worde je v 20. rokoch 21 storočia zbytočné, stačí si „vygúgliť“ a nájsť si svoju šálku kávy. Stačí zadať Cervinia.
Hore cez Liongrat
Osobne ma Matternhorn nikdy nelákal, ale môj brácho o ňom sníva už roky. A ako Vilo R. v Modrom z N. „pravil“, sny sa majú plniť. Na Matterhorn sme nechceli liezť „normálkou“ zo švajčiarskeho Zermattu, ale z južnej strany, z Cervinie. Liongrat je cenným horolezeckým výstupom a vzhľadom na to, že donedávna som si mýlil skobu s karabínou, obavy z akcie boli na mieste. Ja, brácho, Milan a švajčiarska spojka Piotr, po dvoch na lane.
Ak, doslova, prežujete náročný presun do tejto časti Talianska, zvyšok vám vynahradia jedinečné scenérie, pre ktoré sa oplatí sedieť na zadku 12 hodín v aute a zastavovať na Asfinagoch len v prípade potreby.
Vyrážame vo štvrtok o pol piatej ráno, informácia o tom, že cieľová destinácia sa nachádza až 1200 kilometrov od dverí nášho bytu ma poriadne prekvapila.
Panna a Mních. Dve štvortisícové dedičstvá, na ktorých sa neoplatí riskovať Čítajte Človek už takmer zabudol na Covid-19 a obmedzenia s ním späté. A je to cítiť aj na hraniciach. Colníci na priechodoch si z klimatizovaných miestností skôr chodia von zafajčiť, než by mali záujem kontrolovať cestovné doklady.
Hladká jazda, prebieha výlučne iba po diaľniciach, naša priemerná rýchlosť po príchode do cieľa sa zastavila na hodnote 102 kilometrov za hodinu, čo je slušné. Dovolenkári sa ešte naplno nerozbehli.
Z auta vystupujeme o pol piatej popoludní hladní, no najesť sa v Taliansku v čase siesty je to isté, ako znova natočiť Cliffhangra so Silvestrom Stallonem, ale tento raz bez kaskadéra.
Ak máte chuť na poriadny výlet, s kamarátmi, s rodinou či s babkou a dedkom a vidieť, okúsiť, vykročiť si na ľadovec, vygooglite si dedinku Staffal.
Povinná jazda
Na Matternhorn sa nemôžete vrhnúť bez aklimatizácie a povinnej vysokohorskej výbavy. Štvortisícovú nadmorskú výšku skrátka vo Vysokých Tatrách nenatrénujete. Na druhej strane, netreba míňať sily takzvanou „hlušinou“.
Ide o spodné, nástupné partie, ktoré sa väčšinou vyznačujú strmým terénom s porastom či kamenistým podkladom. Tie je lepšie, ak to je možné, preskočiť lanovkou a dostať sa až hore a ďalej už pokračovať po ľadovci. Podstatou aklimatizácie je dosiahnuť čo najvyššiu nadmorskú výšku a zostúpiť dole.
Vyšší ako Matterhorn. Švajčiarsky Dom je obor, rešpekt je na mieste Čítajte Vybrali sme si Piramide Vincent (4215 metrov nad morom), ktorá je jednou z najľahšie dostupných štvortisícoviek. Z každej strany vyzerá inak, z jednej ako nevýrazný kopec, ktorý strieda skalná stena zo západu a široký vysnežený chrbát zo severu. Druhá polovica názvu je po bratoch Vincentoch, ktorí na ňu vystúpili ako prví ešte v roku, keď kúpili Spojené štáty od Španielska Floridu.
Lanovkou Punta Indren sa hravo za 40 eur (hore- dole) o pol ôsmej ráno dostaneme do výšky 3260 metrov. Na Piramide Vincent to máme tisíc výškových metrov po kompaktnom ľadovci. Cestou späť nás prepadne poriadne sneženie, pred ktorým sa ukrývame na pivo a čaj na chatu Gniffeti. Okolo pol štvrtej štartujeme späť z hornej stanice do Staffalu, kde prespíme aj druhú noc. Ráno sa presúvame do Cervinie.
Do tejto podhorskej dedinky prichádzame pred obedom. V miestom infocentre sa dozvedáme, že na chatu nevyvážajú žiadne taxíky ako kedysi. S plnou poľnou totiž šetríte sily, kde sa dá a zameriavate sa na hlavný cieľ, ktorý sa týči nad údolím už zďaleka.
Na Mont Blancu mrzne úsmev. Aj v lete Čítajte Cestou hore sa štveráme miestami po konopných lanách, ktoré sú tu ešte z čias, keď si Ivan Petrovič Pavlov kúpil svojho prvého psa. Po príchode na chate panuje obrovská zima. Mrznúcu hmlu poháňa rozbúrený vietor a spoločne ľadom pokryjú tvrdú skalu Matternhornu.
Je ťažké pochopiť, keď vám manželka do telefónu opisuje 35 stupňov Celzia v tieni, zatiaľ čo vy ďakujete Bohu za päťstupňový bivak Carrel, ktorý dokonale chráni na nehostinnej hrane skalného zrázu pred mínusovými teplotami na konci júna vo výške 3800 nad morom.
Viac adeptov na vrchol
Večer prichádzajú rôzne skupiny, rakúsky pár sa zohrieva pod dekou, dvaja Francúzi práve doliezli, ďalší v závese prichádzajú asi o hodinu. Všetci komunikujeme ako keby sme sa poznali už roky, témou je, samozrejme, Matternhorn, hora, ktorá na každej maľbe vyznie gýčovo. Taká je dokonalá. Večer uzatvárame debatu s povzdychom, ktorému sme dokonale všetci porozumeli- morning, we will see.
Zima sa tu dala krájať, zaspával som v spacáku s komfortom v -3 stupne Celzia. A nebol som v ňom sám.
Ak si tam hore, kde je iba vlhko a zima, chcete vysušiť potrebné veci, nemáte veľa možností. Takisto voda, ak si na druhý deň chcete z nej upiť, musíte ju držať v teple. Do rána sa v „spacom pytli, tiesnia so mnou ponožky, vložky do topánok, polarteková bunda, zateplené nohavice a dva litre vody. Všetci sme nedočkavo čakali na ráno.
Štvortisícová Piz Bernina je ťažký diktát, preverí každý krok + foto Čítajte Budíček o tretej, ako prvý idem z chaty von „očekovať“ terén. Počasie horšie ako v americkom filme Deň po tom od Rolanda Emmericha ma okamžite katapultovalo späť do spacáku so spolunoclažníkmi, ktorí nehybne čakali na jeho dne. Skala poliata jemným súvislým ľadom urobila z výstupu nebezpečný podnik. Je odpískané, všetky skupiny zavelili na ústup.
Pomalý zostup
Samotný zostup po zmrznutom teréne prikrytým jemným snehovým popraškom umocneným hmlou, vetrom a exponovanou výškou by prevýšil aj alpské dobrodružstvá Jerguša Lapina. Jeden kilometer sme po hladkom teréne zliezali približne tri hodiny. Čas tu nehrá rolu, prvoradý je bezpečný návrat.
Cesta dole bludiskom sutiny a pohybujúcich sa skál v hmle robí zo zostupu hru na stopercentnú koncentráciu, vtedy nedvíham ani manželke. Navzájom sa naviažeme na laná po dvoch nakrátko.
Po prvýkrát sa nám stalo, že dole sme zostupovali rovnako dlho ako stúpali hore deň predtým. Dôvodov bolo viacero, ľad, hmla a vietor. Tie sa už v dolných partiách, našťastie, upokojili a po takmer siedmich hodinách sa ocitneme znova pri aute na parkovisku.
Odchod prekladáme miestnou pizzou a mini espresom, ktoré nás držia v bdelosti ďalších dvanásť hodín cestou domov. Takmer všetci sme sa zhodli, že aj výlet bez vrcholu môže uspokojiť naše očakávania. Aspoň čiastočne.
