TRNAVA. Tohtoročný, už tradičný kočovný nájazd na švajčiarske štvortisícovky, paradoxne, neovplyvnila situácia spätá s vírusom, ktorého meno chcete počuť zrejme rovnako ako skutočne posledný koncert kapely Elán, ale čosi závažnejšie. Dopravná nehoda.
Pôvodne sme mali vyraziť začiatkom augusta s oveľa smelšími plánmi, ale tri dni pred plánovaným výjazdom, jeden z členov zásahového tímu ani len netušil, že cestou do práce na skútri ho naberie osobné auto, ktoré si to rinulo cez križovatku na červenú ako detské sople v novembri.
Salto cez vozidlo nemenovanej značky, ktoré by na Olympijských hrách v Soule označili známkou 9,6, ukončilo akékoľvek nádeje na medailové pozície. Ako sa neskôr ukázalo, dopad nebol taký drtivý ako ten z roku 1998 od americkej režisérky Mimi Leder. Nič zlomené, nič pretrhnuté. Koncom septembra sme teda mohli vyraziť do ulíc.
Hladká cesta
Cez hraničné priechody postupujeme hladšie než učenie Konštantína a Metoda po roku 863 na území Veľkej Moravy.
Po prvýkrát som sa cítil ako Európan. Hraničné priechody míňame bez akýchkoľvek kontrol a zbytočných otázok Wohin gehst du? Rakúšania, Nemci, Švajčiari si nás všímali rovnako ako víťazné politické strany „vox populi, vox dei“ po parlamentných voľbách.
Za tri dni tri štvortisícovky. Pripravte si kondičku a peniaze Čítajte Po ceste som zažil aj druhé „tenkrát po prvé“. Trinásť hodín som sedel vzadu, čo ma preverilo hlavne v zipsovom passo Furka. Malá šoférska chyba tu mohla končiť nespočetnými kotrmelcami po strmom zráze, ktoré by prežil snáď iba nebohý Belmondo.
Znova som sa vrátil do detských čias, keď v červenej Škode 100 s motorom vzadu som nezvládal napätú atmosféru vydýchaného vzduchu líznutého zvyškami nespáleného benzínu a bez varovania väčšinou vyložil karty na stôl. Dostať obsah žalúdka zo štýlových autokobercov s logom značky auta mala na starosti vždy mamina.
Voľný kemp
Do dedinky Täsch prichádzame večer, kemp sme si nerezervovali, netreba. Recepcia je už zatvorená, ubytujeme sa sami. Žiadny problém, všetko vyriešite na druhý deň ráno.
Kemp v dedinke Tasch. (zdroj: Peter Briška)Kemp je ideálnou voľbou, ako prespávať vo Švajčiarsku, kde výška nášho priemerného platu znamená to isté ako Kjótsky protokol pre USA či Austráliu. Za noc v štýle Knight Rider, ein auto, zwei zelten, drei man, platíme 52 eur.
Aby táto reportáž nekvákala iba o prirovnaniach a mala aj informatívny charakter, prikladáme zopár vychytávok domestifikovanej spojky, Herr Piotra, ako tu ušetriť. Nielen franky, ale aj sily.
Panna a Mních. Dve štvortisícové dedičstvá, na ktorých sa neoplatí riskovať Čítajte Do Zermattu sa autom nedostanete, pre bežných smrteľníkov tam platí zákaz vjazdu. Dá sa tam ísť iba vlakom alebo taxíkom z poslednej dedinky, čo je práve Täsch. Ak ste minimálne traja, najlacnejší presun sú práve taxislužby.
Za druhé, viete sa s nimi dohodnúť na odvoze i lacnejšom parkovaní vášho vozidla v ich areáli, vychádza to o polovicu menej, ako keby ste parkovali kdekoľvek inde.
Náš plán je jasný. Nejaká ľahšie dostupná štvortisícovka v rámci aklimatizácie, druhý deň zasa nejaká náročnejšia.
Najľahšia štvorka
Breithorn (4165 m) označujú všetky turistické bedekre, dokonca aj tie české, za najľahšiu alpskú štvortisícovku. Navyše, do 3800 nad morom, vás na Kleine Matternhorn vyvezie lanovka.
Tam a späť to vychádza rovných sto eur, keď sa vyveziete až hore, pochopíte prečo. Ak si chcete vyskúšať, ako chutí 4 tisíc nad morom, toto je najlepšia príležitosť.
Ale ak si myslíte, že to bude brnkačka ako vyjsť na Pezinskú Babu vo výške 527, ste na omyle. Kondička je na mieste, parťák na lane ešte viac. Aj keď musím priznať, ide o najkompaktnejší ľadovec, po ktorom som kedy kráčal. Trhliny sú tu skôr raritou.
Na úzkom hrebeni si treba dávať pozor. (zdroj: Peter Briška)Breithorn nie je len jeden vrchol, má ich viacero. My sme dali dva, Central a West, ktoré spája hrebeň užší než Jánošíkove chodníčky v skalných partiách nad Terchovou. Miesta bolo miestami len pre jednu nohu. Vtedy vám zostáva jediné, všetku pozornosť venovať práve bezpečnému prechodu. Zakopnutie mačkou o nohavice, ktoré býva na horách bežné ako rodičovská facka dospievajúcemu tínedžerovi v českej komédii, by mohlo mať fatálne následky.
Vyšší ako Matterhorn. Švajčiarsky Dom je obor, rešpekt je na mieste Čítajte Zostup z druhého vrcholu je už iba rutina a sledovanie dych vyrážajúceho okolia. Breithorn je aj skvelá príležitosť pre aklimatizáciu pre náročnejšie štvortisícovky.
Po príchode do kempu v popoludňajších hodinách neleníme. Osprchujeme, prebaľujeme, vykešujeme a vyrážame opäť hore. Na chatu Täschhutte vo výške niečo cez 2700 metrov nad morom je to z dediny asi 1300 výškových metrov strmým svahom. Do boja opäť povoláme „taxál“, parkujeme u nich, vyvezie nás s plnou poľnou aspoň do výšky približne 2000 nad morom.
Chata Taschhutte. (zdroj: Peter Briška)Zvyšných sedemsto výškových metrov sa už len zoči- voči stretáme s ovcami a dvojfarebnými kozami cestou hore po vlastných.
Treba si rezervovať miesta
Rezervácia na chate je vzhľadom na jej kapacitu povinná. V čase nášho pobytu už bola poloprázdna, v nedeľu tu totiž končila sezóna a zatvorili ju.
Na Täschhutte prichádzame o štvrť na sedem, rovno na večeru. Čo sa týka kuchyne, vysoké hodnotenia. Štvorchodová večera bola zážitkom, ponúkanú dupľu si dali všetci prítomní. Veď kto by pohrdol teplým vývarom s kopou rezancov ako od babičky zo Starej Lehoty?
Polievku vystriedal čerstvý šalát s drezingom, ktorý vydláždil cestu pre hlavný chod v podobe hovädzieho na šťave s koreňovou zeleninou. A nakoniec, čerstvá Panna cotta ukončila tento kulinársky exkurz, umocnený výhľadmi na okolité „štvorky“.
Raňajky sú už o pol štvrtej ráno, vstávame o 3:29. Cieľ Alphubel vo výške 4206 nad morom je už iný zákusok ako Breithorn. Vyrážame za tmy, čelovky stačia, nedá sa zablúdiť. Chodník je len jeden a navyše, dobre označený kamennými mužíkmi.
Nastupuje ľadovec
Asi v polovici trasy sa začína rozvidnievať, kamenný povrch strieda ľadovec, na ktorom si nazúvame mačky a po dvojiciach sa naviažeme na lano. Hoci máme s vrcholom od začiatku priamy očný kontakt, blízko rozhodne nie je.
Výška stúpa, koncentrácia kyslíku pomaly klesá, hroznový cukor hltáme ako tancujúca mládež kolesá na technopárty v Galante. S cukrami to však celkovo netreba preháňať, pretože vo väčších množstvách vás môžu poriadne zapiecť a spomaliť trávenie. A namiesto energie zrazu bojujete s kameňom v žalúdku.
Štvortisícová Piz Bernina je ťažký diktát, preverí každý krok + foto Čítajte Nezabúdajte, najpodstatnejšie sú tam hore tekutiny. Krv vo vyššej nadmorskej výške hustne, preto ju treba neustále riediť ako základnú farbu z Chemolaku.
Pekne pomaly, z nohy na nohu spracúvame nadmorskú výšku. Krásne výhľady vyrušuje iba pot stekajúci po tvári, zvýšený tep srdca cítim až v palcoch dolných končatín.
"Najzáľudnejšia" pasáž nás čaká pod vrcholom. Cesta je strmšia, navyše, pokrýval ju tvrdý ľad, do ktorého zatnúť cepín či hroty mačiek bolo náročnejšie ako namaľovať Monu Lízu. Na vrchole fúkal silný nárazový vietor, ktorý točil kúdol čerstvého snehu priamo do očí. Pokračujeme ďalej.
Vrcholový kríž. (zdroj: Peter Briška)Snežný pluh na vrchole
Najväčšie prekvapenie na nás čaká na vrchole, vo výške 4206 metrov nad morom sme okrem kríža našli aj odstavenú snežnú frézu. Zrejme ňou odhrabávajú sneh v okolí kríža. Priviezť ju museli vrtuľníkom, keďže Laco Kulanga už nie je medzi nami.
To je ona, snežná fréza vo výške 4206 nad morom. (zdroj: Peter Briška)Cestou dole už len sledujeme okolie, vyjedáme z ruksakov, pijeme čaj a preberáme život ako najväčší osvietenci európskej filozofie. Na chatu sme to stihli za desať hodín aj s prestávkami. Náročný zážitok na terase prelievame strečingom, pivom, radlermi a výhľadmi.
V nedeľu sa otáča počasie a namiesto slnka začali oblohu brázdiť ťažké oblaky. Ďalší plán sa začal s prvou kvapkou na softshellových gatiach pomaly vytrácať. Nakoniec sa presúvame iba dole k autu a približne o desiatej štartujeme s aktívnymi stieračmi a hmlou za zadkom domov. A po trinástich neuveriteľne dlhých hodinách po asfaltoch všetkých druhov ho aj dosiahneme.
