TRNAVA. Aj napriek prísnym opatreniam a odporúčaniam proti šíreniu koronavírusu sme sa rozhodli nevyškrtnúť taliansko-ferratovú výpravu z kalendára tradičných akcií.
Okolnosti sme nebrali na ľahkú váhu, akoby si mohli mnohí namýšľať, všetko chce len dobrý plán, v rámci ktorého môžete prísť do kontaktu s minimom ľudí. A my sme ho mali.
Na celej ceste, od dverí bytu a späť, sme stretli menej ľudí než výťahom do pivnice po kompót v osemposchodovej bytovke. Dokonca iba jedného vysmiateho Taliana Mattea, ktorý nás odviezol džípom do nadmorskej výšky 1820 metrov nad morom, na chatu Cacciatore.
Po roku sme opäť zamierili do talianskej Brenty, ktorú mnohé publikácie označujú za západné Dolomity, ďalšie zasa za južné vápencové Alpy.
Ale pekne od začiatku. Zo Slovenska vyrážame v skorých ranných hodinách s plnou nádržou na vozidle nemenovanej značky z krajiny, ktorú sme na MS v hokeji v roku 2002 vyradili v semifinále na samostatné nájazdy 3:2.

Na slovensko-rakúskej hranici sme nikoho nevideli, dokonca aj pri automatoch na kávu pre colníkov bolo prázdno. V navigácii svieti talianske Molveno, v aplikácii Waze taktiež, kvôli upozorneniam na policajné radary. Hlavne v Rakúsku je ich viac ako pozorovateľov OSN v Náhornom Karabachu.
Osemkrát cez hranice, bez zastavenia
Najrýchlejšia cesta vedie cez Salzburg - Innsbruck smerom na Trento, má však svoje úskalia. Na tejto trase musíte prejsť štyrikrát cez hraničný priechod, rovnako ako na ceste späť. Zo Slovenska do Rakúska, odtiaľ do Nemecka, potom späť do Rakúska a nakoniec smerom na Taliansko.
Náročné napísať, nieto ešte absolvovať. O to väčšie prekvapenie bolo, keď nás ani raz nezastavili. Cigarety zapálené, hlavne automatických strelných zbraní sklopené nadol. Colníci bez rúšok skrátka nejavili žiadny záujem. Talianske platidlá vybavujeme kartou, bezkontaktne. Po deviatich hodinách s jedným prázdnym Asfinagom parkujeme v dedinke San Lorenzo Dorsino, kúsok od podstatne známejšieho Molvena.
Husto prší, hore zatiahnuté, z pohodlia auta s vyhrievanými sedadlami aj vzadu sa do „nečasu“ chce ísť každému rovnako ako do barovej bitky so Stevenom Seagalom v akčnom filme Dnes zomrieš.
Navyše, malá mokrá nehoda v kufri celej vlhkej situácii nepridala. Slabo zaistená zátka vaku na vodu Camelback povolila, a takmer dva litre čírej tekutiny z bežnej točky zaliali zimnú výbavu jedného z členov akčnej štvorky.
Jediný kontakt s človekom
Na scénu prichádza dohodnutý Matteo, výrečný Talian na džípe, ktorý jazykom taliansko-nemeckej náhornej plošiny komunikuje s nami o všetkom. Poctivo s rúškom, s hygienickým gélom v kokpite a riadnou licenciou. Ak by som mu siahol do vrecka, pravdepodobne by tam bol jeho negatívny test na COVID-19, nie starší ako 24 hodín. To bol náš prvý a posledný kontakt so živou bytosťou počas celej akcie.

Z upršaného parkoviska nás vyváža drsnou „stezkou“, ktorá by mohla konkurovať tým z Himalájí. Úzka cesta miestami vytesaná do skaly tesne obchádza zrázy hlbokej doliny, ktorú prerušovali iba vodopády. Jedna malá šoférska chyba a taliansky denník La Repubblica by mal na druhý deň o čom písať.
Ale Matteo bol skvelý a zodpovedný, za 40 eur nás vykladá pred chatou Cacciatore s úsmevom a s ústrižkom z registrovanej kasy. Pri odchode sa nás iba s úsmevom spýtal, či vieme, kam ideme. S toľkými ruksakmi a výbavou. Lúčili sme sa s ním so slovami, aby sa neobával a bol šťastný. Hore vyrážame naivne ako generál Custer do indiánskeho tábora pri Little Bighorne.
Bol to boj
„Iba“ 600 výškových metrov s preťaženou plnou poľnou som podcenil rovnako ako kubánsky režim Fuelgencia Batistu mladého revolucionára Fidela Castra pred jeho nástupom k moci v roku 1959. Bolo na to viacero dôvodov.

V dvoch ruksakoch, v ktorých sa dohromady tiesnilo asi 40 kilogramov, sa našlo množstvo zbytočností, o ktorých ak by sa dozvedel Reinhold Messner, tak by ma poslal orať Podunajskú nížinu.
Čoraz viac som si pripadal ako amatér na horách, presne taký, čo zamestnáva hliadky horskej služby. Olivový olej, tri druhy korenia, soľ, všetko v skle. A samozrejme, pokrové karty a desiatky žetónov štyroch farieb. Chýbal už len robotický vysávač.

"Noše" snehu
„I nebe je proti nám,“ známa replika maestra Dočolomanského v nezabudnuteľnej story Adela ešte nevečerala, naberala na sile. Počasie sa nezlepšovalo, vo vyšších polohách sa dážď miešal so snehom a ešte vyššie už snežilo ako v Cliffhangerovi, keď sa režisér Renny Harlin snažil zakryť nesúrodú tvár Silvestra Stalloneho umelou snehovou víchricou v štúdiu.
Komplikácie sa kopili, ako aj množstvo bielej nádielky. Miestami sme bojovali s polmetrovým prašanom, čo už pri miernom stúpaní znamená jediné: jeden krok hore, dva sa zošmyknete naspäť.
V neposlednom rade treba spomenúť aj naivné umiestnenie dvoch batohov, jeden na chrbte, druhý na bruchu. Výstup pripomínal skôr komplikovaný pôrod na predmestí Bukurešti než „Andela na horách“.
Hannibal ante portas
V lete trvá trasa z talianskej Cacciatore na Riffugio Silvio Agostini (2450 metrov nad morom) približne hodinu a pol. Vo štvrtok 15. októbra však bolo všetko inak. Zabrala nám vyše tri a pol hodiny neustáleho boja so sebou samým.
Bola mi zima, potom teplo, chcelo sa mi zvracať, potom spať, premýšľal som, že jeden batoh odhodím a vrátim sa. Neskôr už počujem v hlave dupot slonov, v pozadí ktorého sa ozýva mohutné Hannibal ante portas z roku 216 pred naším letopočtom.
Nedostatok kyslíka, deficit síl v kombinácii s príliš veľkým nákladom a nepriaznivým počasím vás prinútia myslieť na všeličo. Byť tak Marekom Ťapákom v rozprávke Popolvár najväčší na svete, tak zjem zlaté vajce na „x“ a vláda mocného Zemetrasa by sa skončila. Ale, žiaľ, tak to na horách nechodí.
Na chatu prichádzame premrznutí a mokrí s prstami stuhnutými a nehybnými ako mal upír Nosferatu z čiernobieleho filmu z roku 1922. A s vedomím, že mokré topánky, nohavice a ďalšie veci sa počas nasledujúcich dní určite nevyschnú.

V prvej trojke
Vo svojom osobnom hodnotení radím tento výstup, aj vzhľadom na podmienky a okolnosti, do prvej trojky najťažších výstupov akéhokoľvek druhu, ktoré som doteraz absolvoval.
Prekonali ho iba sólo výstup na Mont Blanc (4808 metrov nad morom) a výstup na „silvestrovskú“ Chatu pod Chlebom (1423 metrov nad morom) vo fujavici, kedy mi bolo povedané, že iba vystúpim z auta v Šútove (448 metrov nad morom) a chata je asi 100 metrov od parkoviska.


Útočiskom na tri noci sa nám stal práve „winterraum“ na Riffugio Silvio Agostini. Tmavej izbe s ôsmimi posteľami s permanentne nízkou teplotou sa tešíme ako deti v reklame na Kinder bueno.
Sneh sa nerozpustil, naopak, do rána ho pribudlo ešte viac. Aj napriek tomu balíme ferratovú výbavu, termosku a Horalku do malého ruksaku. Cestu si razíme ako Roald Amundsen na južnom póle v roku 1911. Pod špicatými vežami kľučkujeme medzi snehom zasypanými kameňmi, hľadáme všetko, čo by mohlo pripomínať značku, chodník či začiatok zaistenej cesty.

Vystúpime približne tristo výškových metrov, z bočných svahov pravidelne hučia lavíny prachového snehu zmiešané s ľadom, ale okrem výhľadov krajších než Popoluška sme tu nič iné nenašli. Aj napriek tomu, že máme mapu.
Večera vo winteraume pri sviečkach. Podávajú sa cestoviny uvarené vo vode z rozpusteného snehu so všetkým, čo doplní energiu. Zuby si umývame taktiež vo vode z rozpusteného snehu a vlastne všetko sa v útrobách chaty točí okolo rozpúšťania snehu.
Bavíme sa o všetkom. O živote, rodine, aktivitách, plánoch, práci či kolegyniach. Krátko po deviatej sa zipsujeme v spacích vakoch. Čím lepší, tým blaženejší úsmev vás sprevádza pri zaspávaní. A v teplotne poddimenzovanej chladničke to platí dvojnásobne.

Východ stojí za to
Ráno si privstaneme na východ slnka. Z teplého „spacáku“ sa do tmavej zimy rozbieha ťažko, zohriať sa mimo neho vo vlhkých a studených veciach je náročnejšie ako vypustenie umelej družice na obežnú dráhu v 15. storočí.
O pol šiestej za svitu čeloviek varíme čaj, nazúvame mačky a stúpame hore do tmavej krajiny. Hviezdne nebo nad nami, mravný zákon v nás, Immanuel Kant jednoznačne musel chodiť na hory.

Deň opäť trávime v teréne hľadaním akýchkoľvek chodníkov a zaistených ciest. Máme šťastie, ferratu aspoň vidíme, strácala sa však v snehových poliach na exponovaných svahoch. Liezť za takých podmienok by bolo príliš nebezpečné. Nebolo o čom.
Masy snehu sa svojvoľne zosúvali a so sebou brali všetko, vrátane kameňov. Navyše, do doliny sa nekompromisne rútila hmla, v slabej viditeľnosti sa preto po stopách vraciame späť do našej izby. Ráno nás čaká opäť rovnaký scenár, východ slnka môžete skrátka točiť dookola ako album Bolo nás jedenásť.
Po svojich až dole
Cestou dole si už taxík nevoláme a v priebehu troch hodín zostupujeme približne dvetisíc výškových metrov. Okrem stáda himalájskych jakov za ohradou stretávame iba minimum turistov, všetkých v rúškach, vrátane nás.
Na parkovisku sa prezlečieme a nahádžeme veci do vozidla z krajiny, v ktorej sa aj v 21. storočí praktizuje borenie sôch Zlatana Ibrahimoviča.
Premrznutí z predchádzajúcich dní sme sa nádejali, že vyhrievané sedadlá rozpálime ako hriankovač sedemdňový chleba v nedeľu ráno. Ale opak bol pravdou, v Molvene sa namočíme otepliť do 12-stupňovej vody tamojšieho fotogenického jazera.

Ľudia vysedávajú vo svetroch, bundách, z hôr sa zlietavajú paraglajdisti, kúpeme sa iba my.
Cestou späť tankujeme na zatvorenej čerpacej stanici, platíme kartou priamo čerpaciemu stojanu, s dvomi prázdnymi Asfinagmi, štyrmi hraničnými priechodmi bez povšimnutia miestnych uniformovaných mužov to za vyše deväť hodín „dávame“ späť. Krátko pred druhou v pondelok nadránom sa po štyroch dňoch stretávam s ďalšími fantastickými osobami mimo našej štvorky. S rozospatou manželkou a deťmi.