TRNAVA. Ísť či neísť? Hamletovská otázka potrápila toto leto zrejme všetkých tých, ktorí chceli zistiť, či „dobro došli“ na Makarskej stále znie tak vrúcne, či chuť talianskej pizze na predmestí Neapola je stále taká jedinečná, prípadne či v gréckych Aténach ešte stále stojí úžasná Akropola, ktorú stavali v časoch, kedy ľudia nechyrovali, že jedného dňa si budú musieť na trhu prekrývať horné dýchacie cesty.
Tak či onak, nás to lákalo do hôr. Rozhodnutie padlo zo dňa na deň.
Z miesta činu. (zdroj: Peter Briška)Zobral som to z profesijnej stránky, chcel som si vyskúšať pocit vyslaného redaktora do „vojnovej“ zóny pandémie. Treba však zodpovedne dodať, že všetky krajiny, ktoré sme navštívili či prechádzali cez ne, boli v zelených farbách.
Aj tak sme nič nenechali na náhodu a všetko sme tomu podriadili. Rúška - nabité, hygienické gély - načapované, hygienické rukavice - doplnené. A čo ďalej? Potrebujete auto, dobrého šoféra, švajčiarsku spojku a byť v cudzine čo najviac nezávislý.
„Domestifikovanej“ spojky s prezývkou „Piotr“ sa tesne pred plánovaným odchodom zo Slovenska pýtame na denné prírastky počtu prípadov koronavírusu, na aktuálne opatrenia a, samozrejme, na počasie.
Odpovede sú strohé ako prvá správa odoslaná Samuelom Morsem z Washingtonu do Baltimoru v roku 1844. Prírastky iba vo veľkomestách, rúška iba v obchodoch, počasie vyzerá super. Nakladáme ľadovcovú výbavu, natankujeme plnú nádrž, ktorú prekladáme desaťdňovou rakúskou diaľničnou ako bežní susedia tvrdé s pivom na „tajňáka“ v pivnici, zatiaľ čo doma manželke povedali, že idú vyniesť smeti do komunálu pred činžiak.
Panna a Mních. Dve štvortisícové dedičstvá, na ktorých sa neoplatí riskovať Čítajte Každopádne v skorých ranných hodinách vyrážame. Smer - švajčiarsky Saas Grund. Viac ako tisíc kilometrov cez zelené krajiny sa míňa pomaly, stojíme iba v prípade zvyšujúceho sa tlaku v oblasti močových ciest na poloprázdnych Asfinagoch. Jednej čerpacej stanici sa nevyhneme, naftu tankujeme v rakúskej dedinke v blízkosti hraníc so Švajčiarskom, kde je lacnejšia ako u nás. Navyše, kúpiť si musíme aj švajčiarsku diaľničnú, za ktorú platíme 39 eur.
Hraničný priechod? Klasika. Švajčiarski colníci všetkých naokolo púšťajú, iba nás, dvojicu v slnečných okuliaroch so slovenskou ŠPZ, odvádzajú bokom.
„Dokumente, bitte“ namiesto „Herzliche wilkommen“ - na to sme si už zvykli. Colník nás po „preklepnutí“ v centrálnej databáze ešte preveruje otázkou „Wohin gehst du?“ „Nach Gebirge oficier,“ odpovedáme už z idúceho vozidla.
Nekonečná cesta
Najkrajšie miesta bývajú väčšinou najlepšie zašité a v krajine medzi Bodamským a Ženevským jazerom, to platí dvojnásobne. Dvesto kilometrov cez viaceré „passá“ (priesmyky - poznámka autora) sa tu s vami vedia pohrať ako mača s klbkom aj štyri hodiny.
Kemp v Saas Grund. (zdroj: (PB))Do kempu prichádzame pred šiestou večer, rozbaľujeme stan, varíme večeru „pasta al dente o prima tutto od Erosa Ramazzotiho“, čo v preklade znamená, že akékoľvek teplé cestoviny po celom dni strávenom v aute chutia ako kulinársky zážitok z televízneho programu o varení v nemenovanej českej televízii.
V kempe rúška nikto nenosil, na toaletách a recepcii si ho všetci poctivo nasadzovali. Vrátane nás. Chladná noc nás uistila v tom, že mať v popiske spacáku napísané „-1 stupeň Celzia komfort“ nič neznamená, budiť sa na to, že je vám zima, nie je pred náročným výstupom nič príjemné.
Vo Švajčiarsku vedia, ako na to a zľavy, ktoré ponúkajú za to, že strávite v ich kempe noc za 45 frankov, sa nedajú s tými našimi ani porovnať. Ako benefit nám dali zadarmo lístok na lanovku hore a späť, ktorá inak stojí rovných 45 frankov na hlavu.
Vyšší ako Matterhorn. Švajčiarsky Dom je obor, rešpekt je na mieste Čítajte Na tvári sa mi od prekvapenia zrodil výraz a lá Andrej D. v televíznej diskusnej relácii krátko po tom, čo dostal otázku, či sa pozná s tou, o ktorej sa „nehovorí“. Lámavou nemčinou sa zamestnankyne pre istotu pýtam, či som ju správne pochopil. „Natürlich“ je jediné, čo chcem v tej chvíli počuť.
Plány sa priebežne menili
Plány sme dolaďovali za chodu, niekedy sa aj diametrálne líšili, vzhľadom na aktuálnu situáciu s pandémiou mali vysokohorské chaty obmedzené kapacity. Zámer bol jasný, stihnúť toho čo najviac, ale v rámci možností. Nakoniec z toho vzišli tri štvortisícovky za tri dni.
Tvrdiť, že sme ich všetky absolvovali úplne zo spodného parkoviska a bez použitia lanovky, by bolo to isté, ako keby varič pervitínu zo Serede pri nedávnej razii trnavskej zásahovej jednotky vyhlásil, že vyvíja vakcínu proti COVID-u 19.
Ale, čo sa týka samotnej nadmorskej výšky, bol to slušný plán. Štyritisíc nad morom je skrátka štyritisíc nad morom. K tomu tri dni po sebe.
Deň prvý
Ráno balíme a o ôsmej s rúškami na tvárach vyrážame lanovkou do vrcholnej stanice Saas Hoch vo výške 3200 metrov. Po lyžiarskej zjazdovke schádzame desiatky výškových metrov nižšie na nástup na ľadovec a viažeme sa na lano.
Približna trasa cesty na Weissmies (4017 m). (zdroj: Peter Briška)Pri pohľade na Weissmies (4017 metrov nad morom) vám ako prvé napadne, že „tudy cesta nevede“. Ľadovcové seraky vo veľkosti viacpodlažných budov visiace z každej strany hory hovorili jasnou rečou. Predchádzajúce skupinky, mapy, knižky či turistické bedekery nás však presviedčajú o opaku.
Weissmies využíva množstvo horolezcov z celej Európy ako priestor pre aklimatizáciu pre technicky náročnejšie alpské kúsky. Ide viac-menej o „choďák“ lemovaný trhlinami, do ktorých by sa zmestili aj všetky spisy z pojednávania s ďalším, o ktorom sa „nehovorí“.
O potrebe istenia, koniec koncov ako na všetkých ľadovcoch, sa tu nemusíme ani baviť. Sami sa o vrchol radšej nepokúšajte.
Za necelé štyri hodiny od nazutia pravej mačky sa dostávame až na vrchol. Z trnavskej roviny do štyroch tisíc nad morom so mnou zamávalo ako tisíce pionierov na prvomájovom sprievode na Gottwaldovom námestí v 80. rokoch.
Neponáhľame sa, hore panuje bezvetrie a povestné „azuro“ spaľuje naše tváre namazané faktorom s číslom 30. Vrchol oslávime na „pepíkov“, s krajcom chleba s paštétou.
Štvortisícová Piz Bernina je ťažký diktát, preverí každý krok + foto Čítajte Opatrne zostupujeme do chaty Weismiess hutte vo výške niečo cez 2700 metrov nad morom. Vnútri nič nenasvedčovalo, že túto chatu postavili ešte koncom 19. storočia, v čase, keď u nás panovala tvrdá dynastia.
Noc s polpenziou trávime vo winteraume vo vlastných návlekoch pod dekou. V izbe, kde by za normálnych okolností naraz „chrnelo a prdelo“ dvadsať vysokohorských turistov, sme boli sami traja. Večera nič moc. Zelerovú polievku strieda bravčové so zemiakovou kašou z prášku lemované zelenými fazuľkami, ktoré zaklincoval sladký puding s broskyňou. Predsa len, na vysokohorských chatách vo Švajčiarsku sme zažili aj lepšie. Sedí sa pri každom druhom stole, nič nenasvedčuje tomu, že by si tu niekto lámal hlavu s pandémiou.
Každopádne, toalety boli stále čisté a udržiavané. Navyše, všetky vchody do chaty lemovali hygienické gély, ktoré vysušujú pokožku rúk viac než slnko visiacu bielizeň na šnúre južne orientovaného balkóna. Noc bola chladná a krátka, na horách sa „doružova“ skrátka nevyspíte.
Deň druhý
Budíček je o štvrtej, následné raňajky o pol piatej zachraňujú domáci chlieb s tamojším syrom, ktoré chutia ako najväčší hit od Karola Duchoňa. Už aklimatizovaní a s podstatne ľahším batohom sa pred východom slnka vydávame na Lagginhorn (4010 metrov nad morom), ktorý na naše prekvapenie ako jednu z mála štvortisícoviek už nepokrýva ľadovec. Na biele polia s trhlinami sme mohli zabudnúť.
Približná trasa na vrchol. (zdroj: PB)Cesta až na vrchol vedie po kameňoch, ktoré boli vo vyšších partiách primrznuté po predchádzajúcom snežení. Neistíme sa, na tejto štvortisícovke si treba dávať pozor hlavne na padajúce skaly či pošmyknutie, tie tam môžu mať aj fatálne následky. Tak ako na každej hore. Na úzkej partii s vrcholovým krížom sa tiesnia lovci fotiek, ktoré ich okamžite „postujú“ na sociálne siete.
Cesta po kameňoch a rozpadnutej suti smerom nadol je náročnejšia, vážiť treba každý krok. A čo je hlavné, snažte sa nestratiť kamenných „mužíčkov“, farebné turistické značky na skalách by ste tu márne hľadali. Blúdiť medzi kameňmi dokáže totiž riadne vyčerpať. Schádzame opäť na chatu Weissmieshutte, kde nakladáme zvyšok uschovaných vecí a trielime na spodnú lanovku späť do Saas Grund. Ale už nie zadarmo, za niekoľkominútovú cestu nadol platíme každý po 27 frankov.
Miesto sme si našli v rovnakom kempe. S lístkami na ďalšiu lanovku. Do tretice mierime na Allalinhorn (4027 metrov nad morom) z vedľajšej dedinky Saas Fee, ktorá patrí medzi najľahšie dostupné štvortisícovky vôbec. Ak si chcete vyskúšať „tenkrát po prvé cez 4000“ , práve Allalinhorn je tou najvhodnejšou príležitosťou. Vďaka noci v kempe za prvé dve lanovky neplatíme, ale posledný úsek prestupujeme do podzemnej dráhy. Za relatívne krátky presun hore-dole vo vláčiku v tuneli platíme každý po 53 frankov.
Deň tretí
Na vrcholnej stanici je už od pol siedmej ráno husto. Horolezci sa tu míňajú s lyžiarmi, všetci zodpovedne v rúškach s dezinfekčnými gélmi na každom kroku. Saas Fee je totiž celoročne otvorené lyžiarske stredisko. V duchu si šomreme, že takto záchrana posledných zvyškov ľadovcov v Európe by rozhodne vyzerať nemala. Míňame stredisko a mierime do sedla, z ktorého je to na samotný Allalinhorn už iba kúsok.
Hore sme doslova vybehli za dve hodiny. Energetickú tyčinku s čajom miešame so skutočne nádhernými výhľadmi, ktoré v celej Európe nemajú obdobu. Matternhorn, Mont Blanc či Monte Rosa sa tu miešajú s Breithornom, Castorom a Poluxom, ktoré znejú ako bežná značka elektrospotrebičov. Opäť naviazaní z nohy na nohu vo svižnejšom tempe mierime dole k autu.
Deravý ako ementál. Na Wildspitze to bez lana ani neskúšajte + foto Čítajte Najväčší výkon bol pritom ešte pred len nami. Z teplých vecí sa prezliekame „direttissimou“ rovno do letného negližé a popoludní, po štvortisícovom „trible“ a po troch bezsenných nociach v Seattli ako s Tomom Hanksom a Meg Ryan dokopy, mierime po nevyspytateľných cestách späť na Slovensko. Samozrejme, s nechcenou zastávkou na švajčiarskych hraniciach, kedy všetkých púšťali, len nás, tentokrát s vypálenými okuliarmi a zhorenými krkmi, odstavujú bokom. A namiesto „Herzliche auviedersehen“ opäť počujeme iba klasické „Dokumente, bitte“.
Po príchode domov zostávame pre istotu v izolácii niekoľko dní. A po nich sa opäť zaraďujeme do bežného pracovného rytmu, kde dni ubiehajú ako hodiny a hodiny ako minúty.
