Naša bývalá kolegyňa Soňa Brestovanská sa rozhodla, že na rok zmení adresu. Už dávnejšie jej učaroval Nový Zéland, preto sa rozhodla vycestovať práve tam. O tom, ako to na opačnom konci sveta funguje, sa vám bude snažiť priblížiť svojimi reportážami.
Nie, nikto ma nenútil. Nový Zéland som si vybrala sama. Ale ísť na druhý koniec sveta úplne sama, bez rodiny, kamarátov či známych je naozaj ťažké. Užívala som si každú chvíľku, ktorú som tu bola, ale na druhej strane mi bolo veľmi ľúto a smutno za všetkými.
Predsa, začiatky „v novom“ sú vždy ťažké. Keďže som do Queenstownu neprišla na dovolenku, prišli mi prvé dva týždne, kým som si vybavovala prácu veľmi dlhé.
Nečakala som a vyšliapala som hore
Hneď na druhý deň po príchode do Queenstownu som na nič nečakala a napísala som mail manažérovi v reštaurácii Skyline. Tá je súčasťou vyhliadky na mesto Queenstown, kde prichádzajú denne tisícky turistov nielen z Nového Zélandu, ale z celého sveta. Keďže som manažérovi písala mail so záujmom o prácu ešte o dva mesiace skôr než som sem prišla, po príchode som sa mu len ozvala, že som dorazila.
Netrpezlivo som čakala, kedy a akú odpoveď dostanem. Moja nedočkavosť a zvedavosť mi nedali pokoj a už na ďalší deň po napísaní mailu som sa vybrala hore k reštaurácii. Väčšina turistov sa na vyhliadku prepravuje lanovkou, ktorou ste tam za päť minút. Keďže som hneď prvé dni nechcela míňať žiadne peniaze navyše, vybrala som sa hore do reštaurácie lesom po turistickom chodníku.
Trvalo mi to hodinu aj pätnásť minút. Nie až tak dlho, no náročnosť celej túry bola nad moje očakávania. Ešte len som bola v strede, no mala som pocit, že sú to moje posledné minúty života. Nakoniec som sa dočkala a úspešne som dorazila do reštaurácie Stratosféra v komplexe Skyline, spýtať sa na prácu osobne.
Stretla som Katku
Na recepcii reštaurácie mi recepčný dal webstránku, kde sa nachádzajú všetky voľné pozície v Skyline. Manažér pracoval až neskôr, takže som sa s ním nestretla. No keď som tam už bola, užila som si výhľad a pozrela okolie. Okrem toho som si povedala, že keď som tam už nejaký čas strávila, počkám ešte polhodinku na Slovenku Katku.
Doteraz sme si len písali a vedela som, že jej smena začína na recepcii o chvíľu. Napriek tomu, že sme sa poznali len z fotiek, spoznali sme sa hneď. Dala mi nejaké rady ako to funguje s prácou, kde nájdem možnosti ubytovania a v ktorých častiach mesta je výhodné bývať, prípadne iné pracovné príležitosti.
Tiež sme sa dohodli, že niekedy zájdeme na kávu, aby mi toho mohla povedať viac o živote na Novom Zélande a mohli sme trošku viac ako pokecať ako päť minút.
Nezdvihla som
Na druhý deň som mala telefonát z novozélandského čísla. Nezdvihla som, lebo som ešte používala slovenské číslo a bála som sa kto mi to môže volať. Neskôr som sa dozvedela, že to bol manažér z reštaurácie Stratosféra.
Ďalší deň som si vybavila novozélandskú sim kartu, manažérovi som poslala na seba kontakt a tak sme sa ľahko dohodli na pohovore. Spomenul mi, že sa mi skúšal dovolať a až potom zistil, že vlastne nemá na mňa novozélandské číslo. O dva dni po telefonáte ma čakal pohovor. Podľa mňa prebehol vo veľmi uvoľnenej atmosfére a mala som z neho dobrý pocit.
Ďalšie dni som o päť musela čakať. Až o štyri dni mi dali vedieť, že som prijatá a ďalší týždeň nastupujem. Kým sme sa s manažérom skontaktovali, zavolal ma na pohovor, čakala som na vyjadrenie a začala som pracovať, prešli dva neuveriteľné týždne. Neuveriteľné píšem schválne, pretože mi pripadali nenormálne dlhé.
Nová práca, nové ubytovanie
Deň pred nástupom do práce som sa stihla presťahovať z turistickej ubytovne, kde som bola prvé dva týždne, k Slovenke Katke. Jej spolubývajúca išla domov do Škótska na Vianoce a tak mi na pár týždňov prepožičala svoju izbu. Jedna izba a veľká posteľ, to všetko bolo len pre mňa. A tak som sa hneď pred prvým pracovným dňom mohla dobre vyspať, nikto ma nebudil otravným budíkom, či neskorým príchodom nadránom.
Prvý deň v práci ma čakalo vypĺňanie zopár papierov, ktoré patrili k pracovnej zmluve a potom „šup“ do práce. Na to aby som mohla začať pracovať som si musela vybaviť daňové číslo, o ktoré sa žiada elektronicky a do pár hodín mi ho poslali. Takisto som si počas dvojtýždňového čakania vybavila bankový účet, na ktorý sa na moje prekvapenie čaká ešte dlhšie ako na prácu. Prišla som do banky, dali mi tlačivo, na ktorom bolo vysvetlené ako sa o účet žiada online. Keď som to urobila, opäť som musela čakať, kým sa mi ozvú.
Príroda je tam skutočne nádherná. (zdroj: SB)Po týždni mi volala pracovníčka z banky, ktorá mi oznámila že až o ďalších desať dní mám prísť osobne na overenie pasu a víz a potom mi účet môžu otvoriť. Takže aj keď som do práce nastúpila po dvoch týždňoch od môjho príchodu na Nový Zéland, otvoreniu účtu som sa dočkala ešte o čosi neskôr.
Nielen robota, ale aj zábava
Prvé štyri dni v práci som sa zaúčala a kolegovia mi všetko vysvetľovali. Na prvé dni to bolo príliš veľa informácií a keď som mala na piaty deň robiť sama, nebolo mi všetko jedno. Každým dňom som sa však do toho viac a viac dostávala, oboznamovala sa s drinkami v menu, a pokladňou. Tiež mi celý čas pomáhali aj kolegovia a keď som niečo nevedela, ochotne mi to vysvetlili.
Zistila som, že to vôbec nie je ťažká práca a teraz s odstupom času sa tu cítim ako ryba vo vode. Aj keď je pravdou, že po fyzickej stránke sa tu človek dosť unaví, ale to k tomu patrí. Nie je ničím výnimočným ak mám za dvanásť hodín v práci nachodených cez dvadsaťdva tisíc krokov. Môj osobný rekord je doteraz tridsaťjeden tisíc. Keďže som sa v každej mojej doterajšej práci vždy snažila robiť robotu ako som najlepšie vedela, aplikovala som to aj tu. Po pár týždňoch som sa však v noci budila na bolesti ruky, ktorú som si tak trošku „odpálila“.
Povedala som si, že netreba nosiť dvadsať tanierov naraz a robiť prácu stále s vážnou tvárou, ale treba sa pri tom aj zabaviť a užívať si to. Zo začiatku som zvykla zvoliť rýchlu chôdzu, len aby som sa čo najrýchlejšie otočila z kuchyne späť do reštaurácie. Teraz si však s odstupom času hovorím, že to nemalo význam.
Celý čas som bola v strese a úplne zbytočne. Pomohlo mi aj keď som videla niektorých kolegov či kolegyne, ktorí si robili navzájom z práce srandu a tak veľakrát dvanásťhodinovú smenu dosť odľahčili. Teraz môžem povedať, že sa do práce teším, lebo je tam vždy zábava a spoznala som tam nových kamarátov.
Nabudúce – Ako som prežila Vianoce na Novom Zélande.
