Naša bývalá kolegyňa Soňa Brestovanská sa rozhodla, že na rok zmení adresu. Už dávnejšie jej učaroval Nový Zéland, preto sa rozhodla vycestovať práve tam. O tom, ako to na opačnom konci sveta funguje, sa vám bude snažiť priblížiť svojimi reportážami.
Prvou zastávkou, kde som sa mohla v Queenstowne zložiť a kde som si zarezervovala ubytovanie na prvé dva týždne bola turistická ubytovňa Base.
Moje prvé dojmy boli celkom pozitívne i napriek tomu, že som vedela, že po naťukaní kódu, budem spať v izbe s ďalšími piatimi neznámymi ľuďmi.
Šťastie opäť stálo pri mne
Ostala som však celkom milo prekvapená. V izbe boli tri dievčatá, ktoré som pozdravila, zoznámili sme sa a prehodili sme klasické „odrhovačky“ typu „Odkiaľ si“, „Ako si tu dlho“ a podobne.
Keď som sa obhliadla po izbe, vyzeralo to ako jeden menší sklad. Tri poschodové postele a pri nich kufre, tašky, batohy, oblečenie, topánky, jedlo, proste všetko. Keďže robím veľa vecí vo svojom živote často na poslednú chvíľu (ale stále všetko stíham ) tak aj tentokrát som rezerváciu ubytovania posúvala až pokiaľ som jedného krásneho dňa zistila, že už ženské izby nie sú.
Preto mi neostávalo iné, len zobrať niektorú zo zmiešaných. Dievčat som sa spýtala kto všetko na izbe býva. Okrem nich troch tam bola ešte jedna baba a chalan. No aspoň, že tak. Stále lepšie mať v 6-posteľke štyri baby a jedného chalana ako naopak.
Po tom čo som zistila situáciu, odpísala som všetkým mojim najdrahším, aby vedeli, že som úspešne dorazila do cieľovej destinácie.
Konečne kamošky
Ďalšie dva dni boli celkom vyčerpávajúce. Aj keď som sa snažila vyhnúť sa spánku podľa slovenského času a prispôsobiť sa novozélandskému, nepodarilo sa mi to. Nový Zéland je o dvanásť hodín popredu.
Už o šiestej ráno som preto obidva dni bola vyspaná, ale už medzi druhou a treťou hodinou poobede som zaspala opäť. Našťastie, veľmi rýchlo som si zvykla a začala sa oboznamovať s realitou. Za tie dva dni som si stihla všimnúť, že Angličanka, ktorá spala na posteli oproti, tam už nie je. Medzitým prišlo ďalšie dievča, ktoré tu bolo „až“ jednu noc.
V ten istý deň odišiel z našej izby chalan a namiesto neho prišli dve baby. Na prvý pohľad vyzerali v pohode. Na tretí deň sme sa dokonca zoznámili a aj som konečne s niekým prehodila normálny dialóg. Dokonca som dva dni s nimi absolvovala aj nejakú tú menšiu turistiku.
Tiež sme išli na prechádzku do parku, keďže som za prvé tri dni, čo som tu už bola stihla čo-to pochodiť a medzi tým aj Qeenstown gardens, čo je krásny park/záhrady pri jazere Wakatipu v centre mesta.
S kamoškami. (zdroj: SB)Baby po piatich dňoch odišli a našťastie sme zostali doteraz v kontakte aj keď sú už nejaký ten týždeň doma v Brazílii. Ale bola som rada a vďačná, že konečne som sa s niekým skamarátila, strávila nejaký ten čas a nebola sama. Ani si neviete predstaviť ako vás to dobije energiou a opäť sú dni ľahšie.
Ako na bežiacom páse
Deň pred odchodom mojich brazílskych kamošiek si v izbe predali štafetu na jednej posteli ďalšia spolubývajúca s nejakým chalanom. V rovnaký deň ako brazílske kamošky odišla z izby aj ďalšia baba a tak som zvedavo očakávala, s kým budem mať tentokrát tú česť zdieľať rovnakú izbu.
Keď som o pol štvrtej poobede išla vyprevadiť baby na autobus na letisko, nikto nový na izbe nebol. Keď som sa však večer vrátila, hľa, prišla zmena aká tu doteraz nebola . Pozdravila som chalana, ktorý ležal na posteli a on mi odzdravil. O chvíľu však začal rozprávať a keďže to nebolo mierené mne, myslela som si, že telefonuje.
Omyl, vedľa neho ležala jeho frajerka a tak sme tentokrát mali nových „spolunažívateľov“ -zamilovaný párik. Neskôr večer prišla ešte jedna baba a tak bola naša izba opäť kompletná. Keďže za deväť nocí sa tu vystriedalo celkovo vrátane mňa jedenásť ľudí, želala som si, aby počas mojich zostávajúcich piatich nocí neprišlo už k žiadnym zmenám.
Nielen pre mňa, ale i pre babu, ktorá bola na izbe od rovnakého dňa ako ja, bolo šťastím, že párik po dvoch nociach odišiel. Mali sme pokoj a nemuseli sme počúvať ako si „vyznávajú lásku“ . Posledná zmena ma predsa len neminula. Keďže nám na izbe zostali dve postele voľné, tak na druhý deň sme opäť získali tentokrát jednu „dobrú dušu“. Bola to Číňanka, ktorá tu už bola na začiatku, keď som sem prišla.
Tak toto teda nie
Keď to celé zhrniem, tak môj prvý dojem pokazil už prvé ráno budík jednej z Číňaniek, ktorá sa v izbe ocitla na začiatku a pri konci môjho pobytu. Okrem toho som prvý deň pozerala na Angličanku, ktorá tu bola prvé dve noci zhrozene, keď si sadla na zem.
(zdroj: (SB))Čas a situácia však človeka prinútia posunúť svoje nároky a po týždni v ubytovni už som si na zem v izbe pokojne sadla aj ja. Tiež som nechápala ako niekto môže jesť zo „zdieľaných“ tanierov, pohárov, príborov, misiek. Zistila som, že v pohode, len si treba zvyknúť a splynúť s davom. Každý si po sebe vždy všetko umyje a môže ich použiť ďalší.
Jedinú vec, čo som nechápala a nechápem dodnes, ako niektorí mohli do spoločnej kuchyne prísť ako doma. Bosí, často len v letnom pyžamku a ešte na „pol oka“ nevideli. Po tej zemi sa predsa len chodilo vo všelijakých topánkach, čiže zem nebola udržiavaná ako doma v kuchyni. Takí tí praví „backpacker cestovatelia“ to mali viete kde. Jednoducho prišli vyzutí, spravili si raňajky a viac ich nezaujímalo.
Čerešnička na torte
Hoci som sa za dva týždne bývania v hosteli prispôsobila viacerým veciam, respektíve už som ich nebrala tak tragicky ako na začiatku, stále tu bola jedna vec, čo mi pílila uši.
Keďže baba, ktorá bola v mojej izbe na začiatku a potom aj pri konci môjho pobytu, bola Číňanka rovnako ako baba, ktorá bola na izbe od rovnakého dňa ako ja, tak sa často rozprávali svojím jazykom. Jasné, ja to chápem. Ale predstavte si, že ste sama v ďalekom svete, riešite prácu, vybavovačky, ktoré ste v živote nerobili a pritom počujete takmer deň čo deň čínštinu.
Už mi z nej trhalo uši. Nenadávam, len popisujem aké to je, keď vám prvé týždne všetci chýbajú a nepočujete nikoho hovoriť vaším jazykom, lebo ste v ubytovni jediná slovensky hovoriaca bytosť. A okrem toho stresujete, či vôbec dostanete prácu. Lebo aj to trvalo niekoľko neuveriteľne dlhých dní, ktoré mi pripadali minimálne dvakrát dlhšie než tie klasické 24-hodinové.
Nabudúce – prvé dva týždne dajú zabrať, ale treba byť trpezlivá (čo som riešila, kým som začala pracovať?)
