PIEŠŤANY. RANDA. Rukavice, čiapka, teplé oblečenie, spodky a teplé ponožky. Ak sa chystáte do vyšších polôh, všetko sa vám zíde. Aj napriek tomu, že takmer celú Európu sužujú tropické teploty. Švajčiarsko nie je výnimkou.
Podľa miestnych, ide o najsuchší rok od 1968, umelo sa tu momentálne zavlažujú aj lúky a pasienky. Aby mali kravy čo žrať.
Dozvedeli sme sa aj to, že ide o jednu z najtragickejších sezón na Matterhorne (nadmorská výška 4 478 metrov), podľa miestneho zdroja zomrelo už niekoľko ľudí. O havárii lietadla Junkers, pri ktorom zahynulo dvadsať ľudí, sme sa dozvedeli cestou domov.
Pre väčšinu Slovákov je Dom (4545 metrov) viac menej neznáma hora, hoci je najvyššia vo Švajčiarsku, ktorá leží celou plochou na jeho území a šiesta najvyššia v rámci celých Álp.
Nie je taká frekventovaná ako susedný Matterhorn. Do okolia Domu vám „nepomôžu“ žiadne lanovky ako pri niektorých okolitých štvortisícovkách. Všetci začínajú úplne zdola, v malej dedinke Randa v nadmorskej výške 1406 metrov nad morom.
Náročná cesta pod horu
Dostať sa zo Slovenska do Randy autom je nekonečná cesta. Má síce iba približne tisíc kilometrov, ale od švajčiarskeho mesta Chur, kde končí diaľnica, zostáva do cieľa ešte dvesto kilometrov. A tie vám pri ideálnych podmienkach zaberú štyri hodiny.
Nekonečné serpentíny, pre autobusy a nákladiaky tu platí zákaz. (zdroj: Peter Briška)Musíte prejsť cez dve sedlá, „sakle na vracanie“ majte po ruke. Cesta zo Slovenska nám trvala vyše dvanásť hodín.
Približne o ôsmej večer sa ubytujeme vo vlastnom stane v miestnom kempe, ktorý je asi najlepším „základným táborom“ na okolité štvortisícovky. Aj napriek tomu, že rovinu tu iba ťažko nájdete, čo je pri stanovaní dosť podstatná vec.
Kemp v Rande. Jednoduchý, nič viac nepotrebujete. (zdroj: Peter Briška)Noc pre troch s vlastným stanom a s parkovaním vedľa neho na nerovnej ploche nás vyšla na štyridsať eur (3. august 2018).
Po šikmej noci vyrážame
Ráno balíme, do ruksakov berieme iba podstatné veci a štartujeme z Randy na chatu Domhutte (2940 metrov nad morom), ktorá je jedinou základňou na priamy útok na Dom. Rezerváciu si treba potvrdiť, či už telefonicky alebo mailom (bez zálohy), ísť tam na „slepo“ je hlavne v dovolenkovom období veľký risk. Nemusel by sa vyplatiť, spať na zemi vám určite nedovolia.
Tie malé bodky sú ľudia. Priamo hore, cesta je zaistená oceľovými lanami. (zdroj: Peter Briška)Samotný výstup na chatu vás kondične preverí, cesta je dobre značená. Stále ide iba hore, v závere musíte vyliezť na vyše dvestometrový masív, ktorý je síce istený oceľovými lanami, ale s ťažkým ruksakom ide miestami o boj.
Po vyše štyroch hodinách bez prestávky máme chatu na dostrel.
Pri pohľade z terasy na všetko namáhavé zabúdame. Polpenzia so zľavou nás vyšla 70 švajčiarskych frankov, ktoré uprednostňujú. Zoberú aj eurá, ale iba papierové bankovky. S mincami tu nepochodíte.
Ubytovanie na vysokej úrovni, každý dostane papuče. K dispozícii je aj sprcha, umyváreň s ľadovou vodou, ktorá nie je pitná. Aspoň nálepky na stenách tak informovali. Za fľašu 1,5 litrovej minerálky platíme 10 frankov.
Super jedlo, polpenziu odporúčame
Večera je aj napriek nadmorskej výške kulinárskym zážitkom. Hovädzia polievka, cviklovo-mrkvovo- uhorkový šalát s originálnym dresingom strieda kuracie v kari omáčke, s hrozienkami a ryžou.
Krásne gesto od personálu, po večeri chodia s hrncami a pridávajú dupľu tým, ktorí na neodolateľnú ponuku kývnu. Kývol som aj ja.
Dezert v podobe našľahanej peny z neviem čoho už vynechávam a posúvam kolegom z výpravy.
Na Mont Blancu mrzne úsmev. Aj v lete Čítajte Na chate sa vstáva skoro a hlavne ticho. Tí, čo idú hore, majú budíček o pol tretej ráno, bez ohľadu na pohlavie. Musia fungovať potichu, aby nezobudili tých, čo boli na Dome deň predtým a spia do pol ôsmej, teda do ďalších raňajok.
Krátko pred treťou vyrážajú prvé skupiny. Zbaliť sa musíte ešte večer, strohé raňajky v podobe domáceho chleba, masla a marmelády iba hodíme do seba. K dispozícii sú aj vločky, konzervované ovocie, mlieko, džús, káva a čaj. Čapovanie do výstupových fliaš je zakázané.
Vyrážame do neznáma
Krátko po tretej za svitu čeloviek vyrážame. Lano, mačky, cepín, horolezecký úväz, slnečné okuliare a veľa tekutín. Ak nemáte čo i len jednu z týchto vecí, o vrchol sa ani nepokúšajte. Inak riskujete. A veľmi.
Cesta začína po kamennej suti nad chatou, chodník označujú takzvaný mužíčkovia, ploské kamene na sebe v tvare vežičiek. Asi v polovici cesty do sedla Festijoch (3 723 m n. m) začína ľadovec. Treba nasadiť mačky a uviazať sa na lano. V tme môžete veľmi ľahko naraziť na trhlinu.
Na ľadovci sa treba istiť. (zdroj: Peter Briška)Na konci údolia sa pokračuje do vyššie spomínaného sedla, takmer stometrový skalný výšvih nie je zaistený. Cesta vedie kolmo nahor, skala sa drobí. Je lepšie počkať, kým prejde skupina pred vami hore, neriskujete tak padajúce kamene, ktoré v tme presvištia okolo vás bez toho, aby ste sa na ne vedeli zareagovať.
Ani prilba vám v prípade zásahu nemusí pomôcť. Každopádne, akákoľvek menšia chyba v podobe pošmyknutia v tejto časti by mohla skončiť fatálnymi následkami.
Skalný masív treba vyliezť, oceľové lano tam nenájdete. (zdroj: Peter Briška)Je potrebné sa stopercentne sústrediť. A mať „niečo“ odlezené. Zo sedla sa schádza priamo na ľadovec, cesta je kľukatá v závislosti od výskytu trhlín. Niekedy sa im však nedalo vyhnúť.
Deravý ako ementál. Na Wildspitze to bez lana ani neskúšajte + foto Čítajte Prekračovať metrovú trhlinu, pri pohľade do ktorej sa spektrum farieb mení od svetlomodrej až po čiernu, čo znamená, že je pekelne hlboká, nie je nič príjemné. Po ľadovci sa istíme, na 50- metrovom lane (visíme) sme naviazaní všetci štyria. Cepínom si pomáhame a zároveň istíme potenciálny pád do trhliny jedného z nás. Našťastie, zostalo iba pri tom potenciálom.
Vrchol je zo sedla ešte vyše osemsto výškových metrov. Väčšina nad štyritisíc. Je potrebné neustále piť tekutiny, aby sa rozriedila krv, ktorá vo vyšších nadmorských výškach hustne. Inak riskujete bolesti hlavy a únavu. Pred výstupom je dobrá aklimatizácia, my sme však nemali na ňu čas.
Keď svitá, sme už dosť vysoko. (zdroj: Peter Briška)Po namáhavom pochode sa okolo desiatej fotíme pri vrcholovom kríži. Nádherné panorámy sú samozrejmosťou. Monte Rosa, Materhorn, v diaľke vidno aj Mont Blanc. Je toho oveľa viac. Po necelej polhodinke mierime naspäť.
Pri slnečnom počasí riziko vytvárania trhlín narastá, preto sa vyráža na ľadovec veľmi skoro.
Objaviť sa môžu aj na miestach, kadiaľ viedol ešte ráno chodník. Cestou dole ich prekračujme podstatne viac.
Sedlo treba zlaniť, nad zostupom dole bez istenia ani nerozmýšľajte. Stretli sme tam nemeckú dvojicu, časť úseku sme zlanili pomocou nášho lana, na tú druhú natiahli ich lano. Kooperácia na horách ušetrí množstvo času.
Ak si myslíte, že budete ďalej po ľadovci smerom na chatu iba prepletať nohami, ste na omyle.
Jedna z mnohých trhlín. Táto bola široká cez pol metra, na dno som nedovidel. (zdroj: Peter Briška)Trhlín je viac a viac, prekračovať ich berie stopercentnú pozornosť. Na chatu prichádzame o tretej popoludní.
Krv riedime pivami so Spritom, slovenským Radlerom, na čo niektorí iba neveriacky krútili hlavou. Večer zaspávame s vedomím, že teraz sme my tí, ktorí vstávajú až na druhé raňajky. Najeme sa, pobalíme, vyplatíme podlžnosti a mierime naspäť do Randy cez „Skywalk“, držiteľa Guinessovho svetového rekordu v roku 2017.
Najdlhší visiaci peší most na svete. Je 494 metrov dlhý a visí nad zemou vo výške neuveriteľných 85 metrov. Pod nohami máte iba hliníkovú rohož, pohľad dole prežíva každý po svojom.
Štvortisícová Piz Bernina je ťažký diktát, preverí každý krok + foto Čítajte Okolo dvanástej už vyrážame z parkoviska, ale cesta domov už nie je taká nekonečná.
