TRNAVA. Tradičný trnavský jarmok ani po dlhých desaťročiach nestráca pre milovníkov zábavy, atrakcií a dobrého jedla na atraktivite. Patrí im tri dni celé centrum mesta.
Jarmok v Trnave v spoločenskom zmysle supluje hody, aké bývajú v obciach. Mesto takýto termín vo svojom kalendári nemá, pretože na dedinách sa odvodzuje od vysviacky miestnych kostolov. V Trnave je však kostolov viac ako desať. Preto je práve jarmok príležitosťou pre rodiny i priateľov stretnúť sa a byť spolu o niečo dlhšie a intenzívnejšie, ako bežne v roku.
Chýba ročník
Na plagátoch, ktoré pozývajú na TTJ, nenájde záujemca nikdy informáciu, o koľký ročník ide. Trhy a jarmoky sú totiž v Trnave zakorenené tak hlboko, že určiť správne poradie aktuálneho jarmoku je nemožné. História jarmokov a trhov sa traduje už od 13. storočia.
Ako prvé slobodné kráľovské mesto na území Slovenska (1238), ktoré ležalo na križovatke obchodných ciest a bolo tak prirodzeným miestom trhov, dostala Trnava najskôr od panovníka Žigmunda Luxemburského v roku 1436 oficiálne právo poriadať výročné jarmoky na deň sv. Jakuba (25. júla) a na sv. Mikuláša (6. decembra).
Nasledovalo privilégium Mateja I. z roku 1463 s povolením výročného jarmoku na sviatok sv. Juraja (24. apríla). Napokon v roku 1508 kráľ Vladislav II. udelil Trnave právo výročného trhu na sviatok Narodenia Panny Márie (8. septembra). A v tento dátum, resp. v najbližší víkend po ňom, sa jarmok v Trnave koná dodnes.
Nejde však o kontinuálne jarmokovanie naprieč storočiami, no tradícia pretrvala, hoci s väčšími i menšími prestávkami. Za socializmu napríklad bol trnavský jarmok veľmi navštevovaný najmä kvôli tomu, že v stánkoch sa objavovali nedostatkové veci.
Predajcovia často odkladali aj niekoľko týždňov vyhľadávaný tovar, o ktorý sa potom doslova "pobili" kupujúci pri stánkoch. Nešlo len o odevy, obuv, potreby do domácností, vrátane napríklad chladničiek, ale rady ľudí stávali aj pred stánkami Zelovocov, kde boli v ponuke mandarínky, pomaranče i banány.
Zmeny po revolúcii
Táto podoba trnavského jarmoku vzala za svoje zmenou politických pomerov v krajine po roku 1989. Chvíľu trvalo, kým mesto našlo pre TTJ novú formu a vtedy na ňom prevládali čínski predajcovia a slovenskí priekupníci s lacným tovarom. Zlom nastal zhruba pred dvanástimi rokmi, keď Hlavnú ulicu určili ako miesto prezentácie ľudových umelcov a predaja ich výrobkov v štýlových stánkoch.
Toto trvá doteraz a Trnavčania túto zmenu veľmi privítali. Rovnako si privykli, že stánky s občerstvením už nebývajú po celom priestore jarmočiska, ale sú sústredené do občerstvovacích centier.
Gastronomickým symbolom trnavského jarmoku je pečená hus s lokšami, ktoré v tvrdej "trnafčine" majú vždy podobu lokeš. Zemiakovú pochúťku spolu s cigánskou v žemli a neodmysliteľným burčiakom návštevníci radi konzumujú, hoci aj tu cítiť posun a o slovo sa hlásia kebaby, hranolky, v lepšom prípade podplamenníky a dokonca trdelníky, ktorých výsostným domovským teritóriom je Skalica.
To však tradíciu jarmoku v Trnave iste neohrozí.
