TRNAVA. Pri návšteve Trnavy v máji tohto roku som sa stretol s predsedom plaveckého klubu STU a trénerom Ladislavom Hlavatým, aby som pre súťaž a najrýchlejšieho plavca venoval umeleckú sošku ako putovnú cenu.
Uvedenú trofej som získal v pretekoch o titul Majstra Moravy v Brne v roku 1947, v trojboji na päťdesiat, sto a dvesto metrov voľným spôsobom.
Rád som pri tejto príležitosti prijal pozvanie pána Hlavatého pozrieť si plavecké a športové zariadenia, ktoré klub užíva v podnájme v areáli vysokej školy.
Nebolo pri tom ťažké v spomienkach sa vrátiť do 50. rokov minulého storočia a porovnať podmienky a športové výkony našej a súčasnej generácie.
Medaily vyžobral od mesta
V mojich spomienkach majú trvalé miesto osobnosti ako doktor Dušan Pochyly a už nežijúci Emil Wágner.
Rád by som predstavil niekoľko spomienok na Emila, ktorý vstúpil do nášho klubu v roku 1942 ako mladý vysokoškolák. Bol plný nadšenia a ideálov, ako náš klub oživiť a zviditeľniť, aby ho viac Trnavčania spoznali.
Emil Wágner v roku 1947 na trnavskej plavárni s členmi družstva. FOTO: ARCHÍV FK
Naše nedostatky postupne menil na cieľavedomú prípravu a organizoval stretnutia s málo existujúcimi plaveckými klubmi na Slovensku. Začal organizovať majstrovstvá Trnavy, obstaral trofeje pre víťazov, veľmi cenné boli medaily mesta Trnavy, ktoré vyžobral po dlhom jednaní.
Túto vzostupnú činnosť podporovali tiež funkcionári klubu, ako spomínaný Dušan Pochyly, Janko Wallner, Laco Flasik a ďalší.
Zimné tréningy v „pluvátku“
Klubová činnosť žila v rokoch 1942 – 1949, zvýšili sa vtedy aj tréningové normy. V lete za každého počasia to bolo tisíc až tritisíc metrov na vyplávanie štýlu a k tomu päť – desať šprintov v 37-metrovom bazéne.
Cez zimu sme trénovali hodinu týždenne v Mestských kúpeľoch v dvanásťmetrovom bazéne, zvanom „pluvátko.“
Keďže náš klub mal vždy málo peňazí, tak z iniciatívy Emila sme pre výhody v cestovaní zmenili názov klubu na ŠKŽ, Športový klub železničiarov. Po čase sme sa však znovu vrátili k TKP, Trnavský plavecký klub.
Plavky šila pani Marta
Vďaka Emilovi TKP mal aj desať sympatizantov z radov divákov, ktorí klubu pomáhali v rôznych činnostiach, ako maľovanie plagátov pre informovanie verejnosti či organizovanie pretekov.
Osobitnú zmienku si zasluhuje pani Marta Forischová, ktorá za svoje prostriedky kupovala látky a šila celému mladému kolektívu plavky.
Jej životný optimizmus a humor vedeli kolektív povzbudiť a preniesť aj cez individuálne neúspechy. Pani Marta bývala na Hlavnej ulici, oproti Mestskému domu na poschodí, v byte s malým balkónom.
Ten v nedeľu spestroval trnavské korzo, lebo Marta si hlasito rozprávala vtipy a oslovovala známych. Tak si vybavovala svoju agendu.
Jarné čistenie plavárne. FOTO: ARCHÍV FK
Trápenie s Košičanmi
K manažérskym povinnostiam Emila patrilo dojednávanie plaveckých stretnutí, vyjednávanie podmienok a určovanie taktiky. Najťažšie sa jednalo s Košičanmi, mali vždy pripravené niečo v prospech seba.
Už niekoľkokrát nás dobehli neférovo, na stretnutí v lete roku 1947 to však bolo evidentné. Odmietli dvojdenné stretnutie, a tak nás prinútili cestovať v noci, vtedy to bolo dvanásť hodín z Trnavy.
Ráno nás čakali s úsmevom na stanici, rozdelili si nás do rodín a tam sme mali tri – štyri hodiny na spanie, potom ľahký obed a hybaj na plaváreň.
Košické obecenstvo sme poznali ako temperamentné, búrlivé to bolo najmä pri vodnom póle. V plaveckých disciplínach mali dobrých Kočiho a Bižika, proti nim som plával ja spolu s Černým, a tak sme sa zmohli na remízu.
Pólo patrilo Košičanom, lebo my sme boli mladé mužstvo proti starším a skúseným hráčom. Pritom nám nestačili v rýchlosti, a tak nás držali za plavky, kopali pod vodou a domáci rozhodca nič nevidel.
Odniesol som si to ja, ktorého držal a kopal Kukoreli, až ma museli vyniesť z bazéna po zranení. Všetko sme to však brali ako veci uskutočnené v športovom zápale, uzmierenie sa potom konalo v kaviarni Slavia, kde pán Kukoreli bol vedúcim. Domov sme potom znova cestovali v noci.
Sucho vohnalo do bazéna myši
Rok 1947 bol na Slovensku mimoriadne suchý a horúci, a tak Trnávka nemala dosť vody, aby naplnila bazén letného kúpaliska. Preto plaváreň bola pre verejnosť zatvorená a zvyšok vody v bazéne patrične zapácha.
Plaváreň tak patrila len odvážnym členom klubu a dvom kozičkám pána Letlera. Nebolo však jednoduché si v bazéne zaplávať, suchota vyhnala hľadať vodu aj živočíšstvo z polí a lúk. Za uhasenie smädu ale zaplatilo životom, lebo vydriapať sa z bazéna bolo nemožné.
My sme sa plávania nevzdali, a tak pomohla dlhá palica, na konci s vreckom. Denne sme tak z bazéna vylovili sto i tristo utopených myšičiek, až potom prišlo na rad plávanie. Prežili sme bez ujmy na zdraví, bez lekára a hygienika.
Letná trnavská plaváreň v roku 1947, v suchom roku, s polovicou bazéna naplnenou vodou. FOTO: ARCHÍV FK
Cez Švajčiarsko do USA
Náš obľúbený vedúci a priateľ Emil Wágner na jeseň 1947 odišiel z bratislavskej vysokej školy ekonomickej študovať do Švajčiarska a po februári 1948 sa už nevrátil. No do roku 1950 udržiaval s nami písomný kontakt.
Pohľadnice z rôznych kútov Európy a Afriky a jeden list boli adresované mne. Pre mňa prišiel aj zaujímavý návrh, našiel pre mňa miesto v ženevskom plaveckom klube za plavčíka, zároveň reprezentanta s možnosťou doštudovať strednú školu. No z rodinných dôvodov som to neprijal.
V poslednom liste Emil prejavil ľútosť, že nebude môcť pre železnú oponu prísť k nám, ale sám sa nepovažoval za politického utečenca.
Z informácií, ktoré sme sa dozvedeli po roku 1989, v roku 1950 dostal vízum do USA, kde mal tetu. Tam v Pokome, v štáte Pennsylvánia, svojou aktivitou a vynaliezavosťou vybudoval z malej reštaurácie po rokoch driny veľké rekreačné zariadenie s mnohými bazénmi, ktoré bolo známe po USA ako Mount Airy Lodge.
Pomáhal emigrantom
Emil Wágner sa stal občanom USA, ale nikdy nezabudol na to, že je Slovák. Vo svojom zariadení prichýlil mnohých politických utečencov zo Slovenska a pomohol im v ťažkých začiatkoch.
Jeho prácu a občiansky postoj ocenili aj vláde inštitúcie USA tým, že mu udelili vyznamenanie Ellis Island Medal od Honor. Na jeho pozvanie ho navštívili slovenskí prezidenti Michal Kováč a Rudolf Schuster, tiež mu udelili slovenské vyznamenanie.
Na konci svojho života sa Emil Wágner začal venovať svojmu bohatému archívu, spomienkam a hodnoteniam svojej bohatej cesty, ktorou prešiel z rodnej Myjavy, cez pôsobenie v Trnave, až po zápasy v cudzom svete.
V jeho živote bola práca, láska k športu, k priateľom a rodine a tento príklad hovorí, koľko máme mladých talentov od ktorých čakáme úspešný občiansky rozvoj.
(redakčne upravené)
Autor: František Kvotidian
