Spolu s Kapverdskými ostrovmi sa Albánsko dostalo do ponúk slovenských cestovných kancelárií len nedávno. Kým exotická Afrika láka skôr majetnejších turistov do mnohohviezdičkových oplotených rezortov, piesočnaté albánske pobrežie patrí k cenovo najdostupnejším alternatívam.
DRAČ. Do Albánska? A nebojíš sa? To bola reakcia väčšiny známych, ktorí sa dozvedeli o našom tohtoročnom dovolenkovom cieli.
Strach však nie je na mieste, prímorské rezorty na Dračskej riviére i v severnejšom Shëngjin nie sú pre turistov o nič nebezpečnejšie ako susedná Čierna Hora alebo neďaleké Taliansko.
Na rozdiel od populárnych destinácií tu však ani počas najvyššej sezóny nemáte pocit, že nemáte kadiaľ vstúpiť do mora.
Široké, viac ako tridsať kilometrov dlhé piesočnaté pláže, ktoré sa tiahnu od najstaršieho mesta Drač ďalej na juh, sa naším prechodným domovom stali na osem dní. Za ten čas sme ani na okamih nepocítili obavy o náš majetok alebo dokonca o život.
Do Albánska treba prísť s otvorenou mysľou a prijať fakt, že krajina, ktorej až do svojej smrti v roku 1985 vládol paranoidný diktátor Enver Hodža, sa ešte len učí, ako si s turistami poradiť.
Pobrežie korytnačiek
Albánci, podobne ako väčšina balkánskych národov, majú iný životný rytmus ako Stredoeurópania. Iné sú ich zvyky, tradície, nároky na hygienu, bezpečnostné opatrenia, príkazy, zákazy a konvencie. Skúsenejší turisti vedia, že štyri hotelové hviezdičky na Balkáne nežiaria rovnako ako v Paríži.
Preto nás neprekvapili chýbajúce poháre na vodu v izbách, chudobnejšia polpenzia a ani zopár fľakov od zabitých komárov na stenách.
Na fakte, že v stredu je v hoteli veľké pranie, a preto zo všetkých izieb zmizli na celé predpoludnie uteráky, sme sa len pousmiali a išli uschnúť na balkón.
Verím však, že sa našli dovolenkári, ktorým tieto detaily celkový dojem pokazili.
Ak však vezmeme do úvahy, že ešte pred dvadsiatimi rokmi by sme hotely na celej Dračskej riviére spočítali na prstoch jednej ruky a na plážach sa namiesto turistov vyvaľovali len morské korytnačky, Albánsko urobilo obrovský krok dopredu.
Balkánska živelnosť sa však prejavila v architektúre, domy a hotely majú najrôznejšiu výšku, tvar a farbu, rúry často vedú po obvode a môže sa stať, že vás počas jasného dňa prekvapí sprcha skondenzovanej vody z klimatizácie.
Súdiac podľa počtu rozostavaných výškových budov, stavebný boom tu ešte zďaleka neskončil, na mnohých apartmánoch už hrdo svieti ceduľka SHITET – predané.
Len ich neodplašiť…
Nedostatky, ktorých si však miestni zrejme zatiaľ nie sú vedomí, kompenzujú ochotou a milým úsmevom. K turistom sa personál hotela, čašníci ba dokonca aj plážoví predajcovia správajú s úctivým odstupom.
Zabudnite na pokriky Talianov, sebavedomých Turkov a neodbytných Tunisanov. V Albánsku vám nikto nebude nič nútiť nasilu, domáci si turistov nechcú odplašiť.
Na pláži denne prejdú okolo vás desiatky mužov a žien, ktorí ponúkajú čerstvé zrelé figy, hrozno, nektarinky, banány, nelúpané arašidy, slnečnicu, grilovanú kukuricu, opaľovacie krémy, nápoje v plechovkách, cigarety, časopisy, slnečné okuliare, plavky, šatky a asi milión ďalších drobností.
O druhu tovaru oboznamujú turistov neustálym opakovaním jeho albánskych názvov, po anglicky nevie takmer nikto. Ku koncu týždňa vám už bude jasné, že kikirikë sú v Albánsku arašidy a birra nebude nič iné ako pivo.
Ak sa rozhodnete urobiť obchod, stačí nadviazať očný kontakt a pokynúť predajcovi, aby pristúpil. Ukážete na tovar, na prstoch naznačíte množstvo.
Cenu sa dozviete buď tak, že vám ju predavač napíše do piesku, alebo vám ukáže priamo mince, ktoré mu máte dať.
Pol kila tých najlepších šťavnatých fíg, aké sme kedy jedli, sme tak kúpili od miestnej babičky za 150 lekov, čo je asi 1,10 eura.
Stvorené na oddych
Ak ste si prišli do Albánska oddýchnuť a zrelaxovať sa pri mori, táto destinácia je pre vás ako stvorená. Plážové ležadlá a slnečníky patriace hotelu sú pre hostí poväčšine zdarma, bez poplatku sú aj ležadlá pri bazéne. Denne tak ušetríte päť až sedem eur.
Ku koncu augusta je Jadranské more príjemne teplé a ďalej od brehu, kde piesok z dna nezvírili nohy dovolenkárov, aj priezračne čisté. Vstup do mora je na väčšine pláží pozvoľný, báť sa preto nemusia ani rodiny s malými deťmi či telesne postihnutí.
Široké piesočnaté pláže zatiaľ masový turizmus nezasiahol.
Na rozdiel od niektorých oblastí Egypta však nemusíte kráčať niekoľko stoviek metrov po móle, aby ste si mohli zaplávať v hlbšej vode.
Ak sa do hlbočiny sami bojíte, požičajte si za 400 lekov na hodinu (necelé tri eurá) vodný bicykel. Pedálovať vo vlnách je zábava, odporúčame ju však skôr pre lepších plavcov. So žiadnymi záchrannými vestami si totiž Albánci hlavu nelámu, zabudnite aj na plavčíkov na veži. Na niekoľkokilometrovom úseku pláže sme si všimli len jedno stanovište, žiadneho plavčíka sme však na vlastné oči nevideli.
Rovnako kúpanie v hotelovom bazéne je len na vlastnú zodpovednosť. O to väčšia je to však zábava pre deti, keďže ich nemá kto okrikovať, aby neskákali z kraja bazéna.
Na namočenie je bazén dobrý, plavecké výkony v ňom však nepodáte. Každú chvíľu totiž hrozí, že vám pred nosom, ak nie rovno na hlave, pristane šťastne pištiaci slovenský, český, ruský, poľský a možno aj taliansky drobizg. Práve tieto národy totiž majú medzi turistami v prímorskom Albánsku najhojnejšie zastúpenie.
Koňak a figový džem
Tak ako má Slovensko svojho Juraja Jánošíka, tak má aj Albánsko svojho národného hrdinu. Ten sa na rozdiel od zbojníka, ktorý bohatým bral a chudobným dával, vyznamenal v boji proti Turkom. Nehovoríme o nikom inom ako o Gjergjiovi Kastriotim, ktorý je však známejší pod menom Skanderbeg.
Benátska veža v Drači.
Námestie v Drači, vľavo radnica, vpravo mešita
Albánci si ho vážia až tak, že jeho rodinný erb – čierny dvojhlavý orol na červenom pozadí, je dnes štátnym znakom krajiny.
Jeho meno nesie aj najznámejší albánsky koňak, ktorý sa vyrába v likérke v Drači. Pri jeho výrobe tu používajú tradičné metódy a výlučne biele hrozno z miestnych vinohradov.
Práve exkurzia do likérky je aj medzi fakultatívnymi výletmi slovenských a českých cestovných kancelárií. Fanúšikov relácie Ako sa to robí, ktorá približuje masovú výrobu najrôznejších tovarov, automatizované linky a laserom navádzané stroje, pobaví konfrontácia s albánskou realitou.
Plniaca linka v likérke. Ženy lepia na fľaše kolky.
Plniaca linka má len niekoľko metrov, fľaše tu umývajú v stroji, ktorý pripomína veľkosťou osudie na Športku a za pásom znudene sedia tri ženy, ktoré v pomalom rytme lepia na fľaše kolky.
Najzaujímavejšou časťou exkurzie je tak pre väčšinu turistov ochutnávka miestnych výrobkov a následný nákup v podnikovej predajni. Sedmičku dvanásťročného brandy Bato, na ktorej však kolok chýba, tu kúpite za asi šesť eur.
Dajte si však pozor, s kým nasadáte do autobusu. Inak sa vám stane, tak ako nám, že budete dve hodiny čakať na dôchodcov, kým nakúpia kartóny chľastu.
Drač vyzerá ako ktorékoľvek prímorské mesto.
Tradičným suvenírom pre abstinentov je albánsky figový džem. Ten majú v každom z malých marketov a na rozdiel od mnohých slovenských „ovocných nátierok“, obsahuje len figy, cukor a vodu.
Žiadne zvýrazňovače chuti ani konzervačné látky, počítajte preto s kratšou dobou spotreby. Pri jeho omamne sladkej a naozaj figovej chuti ho však zrejme dlho nebudete mať otvorený.
