TRNAVA. Práve otec aktuálneho trénera Spartaka Trnava patrí k tým hráčom, ktorí si pamätajú azda všetky podoby trnavského štadióna. Od betónového oválu za bránkami, následne aj farebné železné tribúny bez sedačiek, postupne so sedačkami. A teraz sa ocitol v novej modernej aréne. „Ako nie rodený Trnavčan žijem v meste od šiestich rokov. Chodil som na štadión ako dieťa,“ začal si spomínať Stanislav Jarábek. „Okolo ihriska sa nachádzala škvarová dráha, myslím že mala štyri pretekárske dráhy. Ak si dobre spomínam, konali sa nich aj závody chrtov. Zo školy sme po tejto dráhe chodievali behávať v rámci telesnej výchovy. Na betónový ovál sa zmestilo obrovské množstvo ľudí, dobre si spomínam na rok 1968 a súboj so Slovanom, kedy tam ľudia naozaj boli jeden na druhom.“
Drevená tribúna
S pribúdajúcimi rokmi začal štadión naberať podobu, v akej si ho drvivá väčšina ľudí pamätá dodnes. So všetkými štyrmi tribúnami. Aj tie však „prichádzali“ doradu. „Štadión sa postupne budoval. Postavila sa západná tribúna. Išlo o drevenú stavbu, kde sa zmestilo možno 1000 ľudí. Postupne rokmi sa robila východná tribúna, kde boli miesta pre funkcionárov a V.I.P. A nakoniec ďalšie,“ vybavoval si spomienky Jarábek starší. „V Trnave je dominantné náboženstvo a futbal a vďaka týmto fenoménom dnes stojíme v krásnom futbalovom stánku, ktorý nemá na Slovensku obdoby. Treba to dopriať aj ďalším a hlavne držať palce tým ľudom, ktorí o tom rozhodujú. Iba takto môže ísť úroveň futbalu vyššie.
Naposledy v Marseille
Mužstvá na zápas legiend priviedol Jarábek ako kapitán pred plný štadión. Preto si spomenul aj na to, kedy niečo podobné zažil. „Myslím, že to bolo na Olympijskom štadióne v Marseille. Hrali sme s Olympicom a trénoval nás Valerián Švec. To bol, myslím, môj posledný zápas za Trnavu, kedy som nastúpil pred plnými tribúnami. Po konci v Trnave som ešte pôsobil dva roky v druhej česko-slovenskej lige za Vítkovice.
Pozrite sa na mňa
Deň pred oficiálnym otvorením predstúpil Stanislav Jarábek pred novinárov a štadión zhodnotil naozaj výstižne. „Pozrite sa na mňa,“ povedal novinárom a ukázal prstom na ľavú polovicu tváre. „Po tejto polovici steká slza, pretože všetky spomienky a nostalgia tu navždy zostanú so starým štadiónom.“ Vzápätí však ukázal na druhú polovicu tváre a pokračoval: „Na tejto polovici môžete vidieť úsmev, pretože sa teším z tohto diela, ktoré tu vzniklo.“
