Pre naše noviny prezradil, ako sa mu s Rytmusom pracovalo a na čo sa môžu diváci tešiť.
PIEŠŤANY. Žiadny pomníček Rytmusovej tvorby či retrospektíva jeho tvorby, ale silný film o zložitých rodinných vzťahoch, hľadaní Rytmusových koreňov a pochopení lásky, nenávisti a rasizmu v jeho okolí.
Taký je podľa tvorcov dlho očakávaný film Rytmus – Sídliskový sen. Režisér Miro Drobný, ktorý stojí napríklad aj za projektom ovce.sk, dostal nápad natočiť film o najznámejšom slovenskom raperovi ešte v roku 2007.
Za dlhých osem rokov zozbieral množstvo materiálu a podarilo sa mu presvedčiť Rytmusových najbližších, aby sa vo filme objavili.
V rozhovore pre naše noviny prezradil aj to, ktorý moment považuje za vrchol filmu a či Rytmus film cenzuroval.
Čo bolo na natáčaní s Rytmusom a o Rytmusovi najťažšie? Ako sa vám podarilo získať jeho dôveru a dôveru ostatných jeho blízkych?
– Vymyslené som to mal tak, že film sa točil o Rytmusovi, ale bez Rytmusa. Preto kľúčové bolo získať na svoju stranu jeho najbližších. Musím teda poďakovať najmä jeho mamine Vlaste, že mi dovolila pootvoriť dvere svojej obývačky. Sľúbil som jej, že film neuškodí rodine. Viem, že je to pre ňu ťažké.
Otváram jej bolestivé rany života a zároveň ich ukážem cez plátno kina všetkým susedom, obyvateľom mesta kde žije, celému Slovensku.
Dúfam, že svoj sľub ustojím aj po premiére.
Osem rokov, počas ktorých ste film natáčali, je veľmi dlhá doba. Ako sa za ten čas posunul váš pohľad na Rytmusa? Vyvíjal sa film spolu s vývojom vášho vzťahu?
– Postupom času som Rytmusa spoznával. Kým film nebol dokončený, Rytmus sa mi až tak neotvoril.
Bolo aj obdobie, keď som ho tak naštval, že pol roka so mnou neprehovoril.
Keď sa však blížilo dokončenie filmu, prišli prvé vážne výmeny názorov a aj pár hádok. V takýchto situáciách sa úplne odhalí pravá tvár človeka.
Keď mám pravdu povedať, ani po ôsmich rokoch nie sme blízki kamaráti. Stále je medzi nami odstup. Pre samotný film je to asi ale dobre.
Je vo filme nejaká „pecka“, z ktorej diváci spadnú na zadok?
– Zatiaľ sa nám podarilo utajiť, o čom ten film vlastne je. Myslím, že tou „peckou“ bude práve to pochopenie celého filmu. Zaujímavé pre divákov bude aj odkrytie Rytmusových lások či cesta do Indie.
Je možné tento film vôbec „zaškatuľkovať“ do nejakého žánru? Skúsili by ste ho opísať jednou vetou?
– Tú vetu v piešťanskom slangu sme dali na plagát „Toto neni film, to je život“. A nie je to fráza, aj keď to tak môže vyzerať. Myslím, že keď divák bude odchádzať z kina, plne pochopí tú vetu.
Vo filme hrá dôležitú rolu hudba, čiže môžeme ho zaškatuľkovať ako hudobný film. Rytmusovi fanúšikovia si určite budú poklepávať nohou, keď zaznejú jeho najlepšie skladby a ešte v originálnej remixovanej podobe určenej len pre kiná.
Do akej miery Rytmus samotný zasiahol do finálnej podoby filmu? Využil právo veta na niektoré scény či informácie?
– Stala sa celkom paradoxná vec. Niektoré výpovede sme z filmu vystrihli, lebo sa nám zdalo, že ideme cez hranu a môžeme tým až príliš otvoriť niektoré citlivé témy.
Keď to Rytmus uvidel, tak prikázal, že to tam musíme vrátiť. On to tak povedal a chce, aby všetko, aj to „zlé“, bolo vo filme. Čiže správna otázka by mala byť, či som ako režisér nechcel niektoré scény a informácie vo filme utajiť. (úsmev)
Kde všade ste s kamerou Rytmusa sprevádzali a ktorá lokácia bola pre vás najkurióznejšia?
– Na Slovensku sa točilo najmä v Piešťanoch a okolí. V Čechách to bol Přerov, kde Rytmus žil do svojich piatich rokov. Trochu náhodou sme sa dostali aj do talianskych Benátok.
Pre kameru a príbeh ale najzaujímavejšia bola India. V nej sme navštívili chudobný slam na okraji Dillí a vznikla tam asi najemotívnejšia časť filmu.
Ako reagovali na štáb ľudia v Piešťanoch?
– To je zložitá otázka. Nie raz sa nám stalo, že keď sme niečo potrebovali, napríklad povolenie na natáčanie, priestor na premiéru filmu alebo článok o filme, za všetko chceli od nás peniaze a neboli dvakrát ochotní.
Nehralo žiadnu rolu, že je to film o piešťanskom rodákovi a robíme propagáciu Piešťanom. Ako keby to skôr bolo na záťaž, že ten rodák je úspešný.
Musím ale tiež dodať, že našťastie sa našlo oveľa viac tých, ktorí nám nezištne pomohli.
Odmietol vám niekto, koho ste chceli vo filme mať, účinkovanie?
– Odmietnutia sme mali, ale otravovali sme tých ľudí dovtedy, kým nám nepovedali áno. Niekedy to ale trvalo aj štyri roky (úsmev).
Bolo pre Rytmusa emotívne vidieť na plátne svojho biologického otca? Čo bolo pre vás, ako pre režiséra, vrcholom filmu?
– Vrcholom filmu je pre mňa práve táto scéna s otcom. Diváci, čo film videli, mi dúfam dajú za pravdu. Ako som spomínal, veľmi silná bola aj India alebo koncert v Přerove a všetky scény, čo sa točili skrytou kamerou.
Vtedy je každému jasné, že ľudia pred kamerou nič nehrajú. Proste, že sa pozeráte nie na film, ale na život.
Ako dlho trvala postprodukcia filmového materiálu z ôsmich rokov?
– Natáčanie filmu sa skončilo v októbri 2014. Odvtedy sa začal film po tretíkrát prestrihávať. Pred pár dňami sa strih uzavrel, čiže sa na záver strihal desať mesiacov.
Dôležitou časťou postprodukcie bola príprava hudby. Chceli sme, aby Rytmusove pesničky zneli v digitálnych kinách tak, ako ich ešte fanúšik nepočul.
Oslovili sme asi najväčšieho odborníka na filmovú hudbu Michala Pekáreka a ten dva mesiace pripravoval remixy desiatok skladieb, z ktorých sa nakoniec vybralo dvadsať.
Potom sa hudba presunula do zvukového štúdia, kde skoro mesiac dolaďovali celkový zvuk filmu. Paralelne sa ešte skrášľoval obraz, rozbiehal marketing, distribúcia v dvoch krajinách a podobne. Dostať film na filmové plátno je teda pekná fuška.
Prečo by sa mal prísť na film pozrieť niekto, koho Rytmusova hudba neoslovuje?
– Filmy nevznikajú každý deň, ani každý mesiac, dokonca ani každý rok. Keď ešte k tomu je film z vášho mesta či regiónu, považujem to za malý zázrak.
Preto dúfam, že Piešťany, Vrbové, Trnava, Sereď či Galanta majú veľký a neopakovateľný dôvod si prísť tento film pozrieť.
Druhý dôvod je, že film celkom o Rytmusovi nie je. Je to zrkadlo života každého z nás, ktorí prežívame lásku, nenávisť, radosť, smútok, obdiv či nepochopenie vo svojich rodinách.
Uvidieť jednu rodinu a jej cestu životom dúfam pomôže ďalším, aby žili v kruhu svojich najbližších šťastnejšie. Preto sa do kina, hádam, oplatí prísť?
