TRNAVA. „V týchto som mala ovsené vločky, fazuľu a šošovicu, väčšie mi slúžili na kvašáky“, predstavuje svoj tovar sympatická pani v klobúku. Pozerám na retro masívne kompótové fľaše z hrubého skla a pýtam sa na ich vek. Vraj 60 rokov.
„Od mojej mladosti boli u mňa na poličke, je to moja životná zbierka, aj mince som v nich mala “, pokračuje sympatická predávajúca Andrea. Ľudia si ich vraj berú na kvety alebo na limonády namiesto džbánu.
Ona sama si najradšej robí bazovú, prezrádza. Súhlasím, limonáda v nich môže vyzerať skvelo a beriem do rúk ďalší kúsok – tortovú formu na pečenie v tvare srdca, vraj ručne kovanú. To ma zaujíma.
„ Vyrobil ju veľmi dávno môj pradedo a roky som v nej pekávala piškótové cesto. Je plne funkčná,“ prezrádza. Čudujem sa, prečo ju chce predať. „Nebude vám chýbať?“, pýtam sa.
Vysvetľuje, že sa jej musí vzdať z priestorových dôvodov v kuchyni. „Snáď niekomu ešte poslúži“, dodáva. Teraz ľutujem, že som si ju nekúpila. Nabudúce budem múdrejšia.
Letný dážď
Ako tak krúžim okolo predajcov, uvedomím si, ako je mi príjemne. Slnko sa opiera a všetci sa tvária maximálne spokojne.
„Bude pršať“, vyruší ma z myšlienok staršia pani so psom. Letmo pozriem hore na vznikajúcu oblačnosť nad nami, ale nevenujem jej pozornosť. Upútal ma starý vytáčací telefón.
Láka ma strčiť do dierky prst a zavolať na fiktívne číslo. Musím sa pousmiať. Vedľa telefónu na mňa mĺkvo hľadí porcelánová rybka a mlynček na kávu. Úžasné, aké veci sa nachádzajú vedľa seba na dekách.
Zrazu začnú padať kvapky. Letné, teplé ale mokré. Predajcovia kníh a obrazov ako na povel začnú zakrývať svoj tovar veľkými igelitovými plachtami.
Ľudia sa rýchlo schovávajú pod strechy, deti pištia od radosti, že sa niečo deje, ale o chvíľu je po daždi a Blšák sa vracia do svojho rozbehnutého rytmu.
Znalkyne
Začujem útržok rozhovoru: „ To je váza od Pavla Hlavu? Krásna práca...“. Vidím dve dámy, ako diskutujú pri stole s dizajnovým sklom. Som zvedavá, ako si predajca poradí so znalkyňami umenia, väčšina návštevníkov sú totiž laici.
Reaguje okamžite a ponúka im obratne do série aj popolník. Otáčajú ho, pýtajú sa na rok vzniku, páči sa im, vedia, že ide o umelecký dizajn.
„Ste z Trnavy?“, opýta sa dám predajca Vladimír. Točia hlavou, že nie. Vraj prišli z Nového mesta nad Váhom. Vladimír na mňa mrkne, že si dvojicu pamätá už z prvého Blšáku. Vtedy uňho slušne nakúpili, tak mu držím palce.
Lego-fanatik
Dostala som chuť na domáce gaspacho alebo limonádu. Jednoducho na niečo studené a svieže. Smerujem k malému stánku s občerstvením pred radnicou.
Zrazu ma zaujme stôl, kde sa ľudia jeden cez druhého prehŕňajú v akýchsi škatuliach. Odhadujem to na nejaké odznaky alebo korále, ale netrafila som. Sú to lego figúrky.
Predajca Jozef vysvetľuje, že ide o vyradené časti z jeho 22 ročnej masívnej zbierky, ktoré nepotrebuje, keďže sa zameriava na stavebné dieliky.
Pochopím, že mám česť so skutočným legovým fanatikom. „Spomínate si ešte na svoju prvú stavebnicu?“, skúšam jeho pamäť. „Jasné, bola to súprava Metron Stíhačka za 93 Kčs, ktorú som si kúpil v roku 1989“, odpovedá pohotovo, čo ma príjemne prekvapí.
Vlastná optika
Šesťročný Viktor, ktorý stojí vedľa mňa, vôbec nepočúva náš rozhovor a sústredene prehrabáva figúrky Main Craft a Ninjago. Zrazu víťazoslávne vytiahne oranžového panáčika: „Mami, pozri Emmet“. Otočí sa naradostene k nám.
Nevidím na ňom nič zvláštne, ale chlapec sa zo svojho úlovku úprimne teší.
Skvelé, akú radosť spôsobí trojcentimetrový kúsok plastu. Až doma na Wikipedii zisťujem, že ide o hlavného hrdinu z animovaného filmu Lego Príbeh a uvedomím si, aká je naša optika relatívna.
Niekoho poteší soľnička pripomínajúca babku na Záhorí či ručne zdobená dóza na orechy, iného Hlava a staré pohľadnice. Všetci máme svojho Emmeta.
Autor: Jana Pekárková
