TRNAVA. Spomienkové stretnutie so svätou omšou pri príležitosti 60. výročia úmrtia blahoslavenej sestry Zdenky bude v piatok 31. júla o 17:00 pri jej pamätnej tabuli na Kalvárii v Trnave. Zdenka Schelingová po mučení a väznení zomrela počas svätej omše v trnavskej nemocnici 31. júla 1955 vo veku necelých 39 rokov.
Do roku 1979 bola pochovaná v Trnave, potom jej telesné pozostatky previezli do Podunajských Biskupíc. Za blahoslavenú ju vyhlásil na sviatok sv. Kríža pápež Ján Pavol II. 14. septembra 2003 v Bratislave - Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách.
Rodáčka z Oravy
Zdenka Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave ako desiata z jedenástich detí. Ako pätnásťročná nastúpila do materského domu sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach, rozhodnutá zasvätiť svoj život láske k Bohu a k blížnemu. Po absolvovaní ošetrovateľskej školy sa stala postulantkou a 28. januára 1936 vstúpila do noviciátu v Podunajských Biskupiciach a dostala rehoľné meno sestra Zdenka.
Svoje prvé sľuby zložila 30. januára 1937 a večné 28. januára 1943. Po zložení prvých sľubov pracovala na internom oddelení na röntgene v Štátnej nemocnici v Bratislave a od roku 1941 ako ošetrovateľka v krajskej nemocnici v Humennom. V roku 1942, na pozvanie vedenia Štátnej nemocnice na Miczkiewiczovej ulici, prišla pracovať do Bratislavy ako laborantka, neskôr ako asistentka na röntgenologickom oddelení.
Zomrela počas omše
Po politickej zmene v roku 1948 komunistická strana v bývalom Československu začala otvorene prenasledovať cirkvi. Sestra Zdenka si uvedomovala potrebu brániť cirkev. Dvakrát pomáhala pri príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Jeden pokus bol úspešný, aj keď iba čiastočne.
Druhý pokus o pomoc kňazom bol však neúspešný, pretože celá akcia slúžila ako pasca, ktorú pripravila ŠtB. Po jej zatknutí 29. februára 1952 bola sestra Zdenka vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Potápali ju do vody, pokiaľ sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pritom ju bili. Vyšetrovatelia sa trýznením snažili prinútiť ju, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá.
Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu. Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre Pána Boha a pre dobro Cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali.
Keď už bolo isté, že pre vážne zdravotné problémy jej nezostáva viac ako rok života a aby nezomrela vo väzení, 16. apríla 1955 bola na amnestiu prepustená. Zaopatrená sviatosťami zomrela počas svätej omše v trnavskej nemocnici 31. júla 1955. V roku 1970 ju súdy v celom rozsahu oslobodili.
