Moje prvé spomienky na plávanie sa vracajú do roku 1939, keď sme s kamarátmi skúšali použiť najčudnejšie plavecké spôsoby, aby sme sa udržali nad vodou. Miestom našich podarených štýlov bola Trnávka pri lesíku Štrky. Boli prázdniny a my chlapci z Kopánky sme veru nelenili a výsledky sa na konci prázdnin ukázali.
Vedeli by o tom rozprávať aj trnavskí Bulhari, ktorým sme pri návrate domov preriedili reďkvičky či cibuľky. Pýtali si to naše večne hladné žalúdky.
Keď nás už Štrky omrzeli, išli sme sa predviesť do cukrovarského „kildajchu“ a nakoniec aj do jedinej letnej plavárne postavenej ešte za Márie Terézie podľa čudných rozmerov. Bolo to kráľovstvo pána Letlera, prenajímateľa a plavčíka. Treba povedať, že si vždy vedel na svojom teritóriu udržať poriadok.
Výsady plavcov
Osobitnú výsadu na plavárni mali kluboví plavci, ktorí si užívali dve drevené kabínky. My ostatní chlapci sme mali na prezliekanie spoločnú „šalandu“.
Za mimoriadnu udalosť a šťastie som vtedy považoval to, že si naše plavecké snahy všimli plavci z klubu a po krátkej debate nám ponúkli príležitosť. „Naučíme vás plávať a keď budete poslúchať trénera, podmienečne vás prijmeme do klubu.“
Najväčšie autority pre celý klub v tom čase boli Dr. Kovarik a Dr. Bunta. Úžasnú ponuku sme bez váhania prijali len dvaja. Ja a Fero Richter. Potom začala ťažká skúška, nikto sa s nami nemaznal a bolo treba silnú vôľu, aby sme vydržali.
Do konca roka to Fero vzdal. Mal som tiež sto chutí to urobiť, ale sa mi páčil život kolektívu. Trénermi boli Dušan Pochyly, Laco Flasik, Janko Ballner a Emil Wágner.
Pleskúni
Časom sa počet mladých plavcov zväčšil a dostali sme klubové meno „Pleskúni“. S touto skupinou, ktorej výkony rástli, začal trnavský plavecký klub organizovať majstrovstvá Trnavy. Dobré meno klub získaval aj na medziklubových stretnutiach v Košiciach, Piešťanoch, Topoľčanoch i v Bratislave.
Reprezentačné vystúpenia sme mávali pre kúpeľných hostí v Trenčianskych Tepliciach a Ružbachoch. Pre trnavskú verejnosť v súťažiach o majstra Trnavy boli do programu zaradené žartovné scénky a skoky z dosky a skokanskej veže.
Pod vedením Emila Wágnera, ktorý sa stal naším vedúcim a trénerom, išli výkony jednotlivých členov hore. Emil si nás získal aj svojimi organizačnými schopnosťami, životnou filozofiou a tiež materiálnymi prilepšeniami z kúpaliskového bufetu. V tom čase náš mladý kolektív tvorili Rudolf Černý zvaný Dudo, Fero Kvotidián zvaný Kvoti, Lajo Boledovič, Vlado Černý, Janko Pichna, Paľo Forisch, Gusto Miklašovič, Jano Lichner a Lajo Drobnica. Z dievčat si pamätám na Dagmar Parískovú, slečnu Cánovú a Ciju.
Výnimoční jednotlivci
Plavecké výkony trnavského plaveckého klubu mali však iba medziklubovú úroveň. Medzi celoslovenské možno počítať iba výkony Dr. Kovaríka a Dr. Buntu a Františka Kvotidiana. Naše vodnopólové výkony mali tiež charakter medziklubových a v tom čase stačili na Topoľčany a niekedy na Košice. Na celoštátnu úroveň mala iba Bratislava a Piešťany.
Z celoslovenského hľadiska v rokoch 1946 – 1949 boli hodnotené výsledky, ktoré dosiahol František Kvotidian. Tak napríklad v rokoch 1947 a 1948 bol majstrom Slovenska na sto metrov znak ako aj slovenským stredo-školským majstrom na sto metrov voľným spôsobom a sto metrov znak.
V roku 1949 získal titul šprintérsky majster Moravy v Brne, a to na päťdesiat, sto i dvesto metrov voľným spôsobom. V roku 1948 reprezentoval Slovensko proti Rakúsku a zvíťazil na sto metrov znak. Od roku 1950 bol na umiestenku Povereníctva školstva vyslaný na východné Slovensko, kde sa oženil. V rokoch 1952 až 1954 reprezentoval letectvo ako vojak základnej služby a na Armádnych hrách získal majstra letectva a v roku 1954 v polohovej štafete majstra Československej armády.
Žuvačky od Američanov
Významným momentom kolektívneho života trnavských plavcov bol ich spoločenský život, šport, kultúra i zábava. Do toho patrili nielen tréningy ale aj diskusie o športovom živote, študijných výsledkoch, plážový volejbal, kartové hry, návštevy nedeľných bohoslužieb a, samozrejme, trnavské korzo. Jedinečné boli po tréningu posedenia na terase bufetu pána Letlera zvaného staršími „Pikelca“. Tu sa odohrávali komické i dramatické príbehy.
Bufetík bol pre nás príťažlivý, vždy plný prekvapení. Po druhej svetovej vojne sa tu občas objavili aj balíčky UNRA z USA a z nich nás najviac zaujímala čokoláda a žuvačky. Dnes sa to mládeži zdá smiešne, no v tom čase boli potraviny na prídelové lístky a k čokoláde sa bolo možné dostať len pod pultom. O žuvačkách sme vedeli len z filmov.
Chlapská stávka
Na terase bufetu sa jedno leto zrodila chlapská stávka. Pán Letler i doktor Bunta mali manželky v druhom stave. To z času na čas vyvolávalo otázku: „No tak, ktorá skôr?“ Keď tu z ničoho nič Letler-báči vyprovokoval doktora Buntu: „Tak čo, stavíme sa, že ja budem mať chlapca?“ Nuž a za povzbudenia kolektívu sa stavili. V stávke bola mužnosť a tri litre vína. Čas bežal, ako prvej sa narodilo dievčatko pani Buntovej a malo 3,5 kila. Trvalo dosť dlho a jeden augustový deň Letler-báči čakal na príchod doktora Buntu. Tak, a stalo sa. Letler začal za prítomnosti našej partie plavcov víťaznú reč.
„Vieš, Bunta, hoci je teba dvakrát toľko čo mňa, ja som lepší chlap. Mám syna a váži päť kíl.“ Bolo to smiechu, doberania, ale všetko skončilo dobre. Z vína sme ochutnali i my.
Kozy na plavárni
K exotike našej starej plavárne patrili i tri kozy, ktoré, pochopiteľne, patrili pánu Letlerovi. Tie sa spokojne každý deň popásali na ohradenej plavárni, takže nebolo treba trávu kosiť. Časom si niektorí z nás všimol, že už dlhší čas najstaršiu kozu nevidieť. Tak sa prosto spýtal. „Viete, pán Letler, že jedna koza vám chýba?“. „Nuž, nechýba,“ povedal on a to bolo podozrivé. Niečo tajil.
Doberali sme ho ďalej. „Vy to hovoríte len tak, čo sa stalo?“ Nakoniec sme sa dozvedeli, že mala málo mlieka, tak pošla na klobásky, ktoré sme s veľkou chuťou zjedli. Bolo nám všelijako, ale nakoniec škoda, že už ďalších klobás nieto.
Soška pre klub
Keď píšem tento článok, mám namysli veselý spoločenský život našej mladosti. Nemali sme súčasné výhody, pekné bazény, mobily, počítače, ale každý vedel prispieť k spoločnej zábave, poučeniu i šibalstvám. Skúste sa, prosím, nad tým zamyslieť a nájdite strednú cestu, ktorá bude rozvíjať skutočné ľudské radosti zo života v našej krásnej a historickej Trnave. Budem rád, keď plavci v Trnave prijmú krásnu sošku, ktorú som vyhral v Brne a budú o ňu plávať. Rovnako budem rád, keď Trnavský plavecký klub bude organizátorom súťaží.
(titulok a medzitituly redakcia)
Autor: František Kvotidián
