Na ich zmapovanie a záchranu vznikol projekt Bielokarpatský ovocný poklad.
TRNAVA. Viete, prečo sa Biele Karpaty volajú biele? Jedna z teorií hovorí, že je to práve pre stovky rozkvitnutých ovocných stromov, ktoré sa tu na jar prebúdzajú. Aj preto sa práve tento región stal miestom, kde zamestnanci Štátnej Ochrany Prírody - Správy ChKO Biele Karpaty , výskumníci a študenti Technickej Univerzity vo Zvolene pracujú na projekte Bielokarpatský ovocný poklad.
S podporou partnerov - Nadácie Ekopolis a švajčiarskej nadácie ProSpecieRara, tu mapujú a zachraňujú staré krajové odrody jabĺk, hrušiek a oskoruše.
Rozprávali sme sa s doktorandkou Andreou Uherkovou a odborným asistentom Brunom Jakubcom.
Váš projekt je zameraný okrem iného na mapovanie starých odrôd ovocných stromov. Ako to v praxi vyzerá?
- Vyzerá to zväčša tak, že sa dvaja, ideálne traja „mapovatelia“ vyberú do terénu s ruksakmi, oberákom, mapami, mapovacími hárkami, GPS prístrojom, fotoaparátmi, papierovými vreckami na plody a hľadajú ovocné stromy.
My sme sa v projekte zamerali na tri druhy - jabloň, hrušku a oskorušu, čiže jarabinu oskorušovú, s typickým výskytom v Bielych Karpatoch.
Pri každom strome zameriame jeho polohu, zakreslíme do mapy, vypíšeme o jedincovi údaje do tabuľky, spravíme fotodokumentáciu, vezmeme vzorky plodov, ktoré neskôr putujú na určenie pomológom (znalcom ovocných stromov, pozn.red.).
Nezdá sa to, no je s tým dosť práce. Aj keď príjemnej a chutnej. Najobľúbenejšou časťou v teréne je práve ochutnávanie plodov.
Odkiaľ získate informáciu, že niekde sa takýto starý strom vyskytuje?
- Zväčša nehľadáme konkrétny strom, ale ideme krajinou a pátrame po nich. A to nie až tak náhodne – väčšiu časť si vytypujeme z máp, ortofotosnímok územia a ideme zámerne do starých sadov, alejí alebo záhumienkov.
Popri tom však človek nájde aj mnohé stromy, ktoré nečakal, najmä solitéry. Prechádzame teda najmä územiami, v ktorých je podľa mapy zvýšený výskyt ovocných drevín. Hľadáme ich ako v intraviláne – obciach, tak aj extraviláne – vo voľnej krajine.
Ako viete určiť potom konkrétnu odrodu? Pracujete aj s nejakými historickými dokumentmi?
- Pokiaľ ide o určovanie odrôd, máme v projekte dvoch pomológov – pani Evu Šídovú, ovocinárku z Prievidze a pomáha nám tiež Ondřej Dovala z Čiech.
Niektoré často sa vyskytujúce odrody – ako Krasokvet žltý, Jonathan alebo hrušku Pastornica už máme „v oku“ a vieme ich určiť aj v teréne. Z nich plody na určenie už nemusíme brať. Ako ste aj spomenuli, používame tiež staré pomológie, najmä české.
A ako sa vám darí?
- Mapovanie prebieha v dvoch sezónach, ktoré zahŕňajú letné a jesenné odrody. Minulú sezónu, v roku 2013 sa nám podarilo zmapovať a určiť v sedemnástich obciach (z celkového počtu 22) 139 odrôd jabloní a 63 odrôd hrušiek. No keďže bola úroda slabá, určite sa nám ešte mnohé odrody neodhalili.
Zmapovali sme aj osemdesiat jedincov oskoruší - jarabiny domácej, ktoré dopĺňajú naše doterajšie údaje o jej rozšírení, čiže už vieme o viac ako tristo jedincov tohto vzácneho ovocného stromu v slovenskej časti Bielych Karpát.
Údaje z tohtoročného mapovania ešte nemáme vyhodnotené, ale už teraz vieme, že sa počet odrôd navýšil. Tešíme sa najmä z „krajoviek“, ktoré sa vyskytujú len v určitej oblasti, obci, doline a majú zaujímavé názvy, ako aj chute.
Aká je najstaršia odroda, ktorú ste našli?
- Najstaršou nájdenou odrodou bude asi jabloň Parména zlatá zimná, ktorá sa v Európe pestuje už minimálne od roku 1510. Pochádza pravdepodobne z Normandie, alebo Anglicka.
A tie najzaujímavejšie?
- Pre nás patria medzi najzaujímavejšie odrody práve spomenuté „krajovky“ – krajové odrody jabloní a hrušiek, ktoré vznikli často ako náhodné semenáče zo starých odrôd, bez zámerného šľachtenia.
Ľuďom však zachutili, a tak si ich začali štepiť a pestovať, pričom sa nerozšírili príliš ďaleko. Volali ich napríklad podľa času, kedy dozrievali. Tak máme hrušky Jačmienky, Ovsienky či Žitnačky.
Tiež ich nazývali podľa tvaru Okrúhličky alebo Dĺhonatky. Výborná je aj Ružová hruška z Bošáce – Zabudišovej. Naozajstným pokladom sú krajové odrody hrušiek, často drobné „hniličky“, s medovou chuťou. Jedia sa až keď je vnútro úplne mäkké, akoby hnilé. Ale práve vtedy je to to pravé. Používali sa často na sušenie, stačilo ich prekrojiť na polovicu.
Zo zaujímavých odrôd jabĺk mi napadajú napríklad kuriózne Kozmonautky z Trenčianskej Závady alebo Šimkovo jablko, ktoré vyšľachtil ovocinár Šimko vo svojej záhrade v Adamovských Kochanovciach a nikde inde sme ho nenašli. Zaujímavý je aj Bročák z Hornej Súče.
Niektoré krajovky vynikajú okrem chute aj tvarom - Holubičky sú napríklad typicky končisté, podlhovasté.
Oskoruša nemá oficiálne odrody, jej plody skôr rozlišujeme podľa tvaru. Väčšina ľudí rozpoznáva dva základné tvary – jabĺčkový a hruškový.
Ako sa na naše územie odrody, ktoré dnes označujeme ako staré, vlastne dostali?
- Ako staré odrody označujeme v súčasnosti tie, ktoré boli, vznikali a šírili sa ešte pred druhou svetovou vojnou, majú teda aspoň päťdesiat rokov. Čo sa týka ich pôvodu, ľudia si odrody často nosili zo zahraničia. Keď sa vracali z ciest, vzali si so sebou vrúbeľ zo stromu a zaštepili ho na záhradke. Mnoho ich pochádzalo zo vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Podieľali sa na tom určite aj vlny kolonizácie.
Veľa z odrôd však pochádza pravdepodobne z práce pár zanietencov, ľudových aj profesionálnejších ovocinárov a ich vzájomnej výmeny. Kedysi boli staré odrody na Slovensku aj v sortimente, čiže boli na predaj a dostupné a sadili sa napríklad do obecných sadov.
Nesmieme opomenúť ani obchod a veľké ovocinárske firmy, ktoré prispeli pri šírení odrôd.
Experimentovali ľudia už v minulosti s krížením ovocných drevín?
- Experimentovali. V minulosti sa venovalo ovocinárstvu oveľa viac ľudí ako dnes. Obyvatelia vidieka predsa brali ovocné stromy ako jednu z najdôležitejších zložiek obživy. Popri tom si našli niektorí čas na experimentovanie a kríženie.
Ktovie, možno sú to práve tie stromy, z ktorých odrody nám nevedia určiť ani pomológovia a ich využitie je viac hospodárske ako stolové. Oficiálne uznané však neboli a neprešli odrodovými skúškami.
Je nejaká odroda, ktorá vznikla priamo tu u nás?
- Z územia Slovenska pochádza napríklad odroda Solivarské ušľachtilé, odhaduje sa, že od Prešova. Vznikla však ako náhodný semenáč, nebola vyšľachtená zámerne.
Z územia Hontu, ktorého väčšia časť sa nachádza na území dnešného Slovenska, je výborná a univerzálna, no nie príliš rozšírená, odroda Hontianska končiarka a jej červená mutácia.
Čo je najväčším nepriateľom starých odrôd?
- Dôvodom súčasného ochudobnenia sortimentu odrôd a úbytku stromov v krajine je pravdepodobne pozvoľne narastajúca intenzifikácia pestovania a špecializácia výroby.
Ovocné dreviny vždy boli neoddeliteľnou súčasťou krajiny a ľudskej kultúry. Obvykle neboli koncentrované do rozsiahlych výsadieb, nachádzali sa v tesnej blízkosti sídel, vo dvoroch, záhumienkach, v poľných sadoch, vytyčovali hranice pozemkov, vysádzali sa do alejí a stromoradí, na medze, ako solitéry na pasienky.
Postupná zmena nastúpila v 30. rokoch 20. storočia, od roku 1950 dochádza k zmene krajinnej štruktúry vplyvom združstevňovania. Začínajú pribúdať družstevné ovocné sady s užším sortimentom (osem – desať odrôd) s väčšou výmerou. Lokalizácia drevín sa mení, využívanie krajiny sa homogenizuje.
V novozaložených intenzívnych sadoch sa pestujú odrody primárne určené na stolové využitie, čím sa škála chutí a možností spracovania ochudobňuje. U spotrebiteľov zároveň klesá záujem o domáce spracovanie ovocia.
Preto sa aj našimi aktivitami a propagovaním témy na verejnosti snažíme, aby sa ľudia zasa spriatelili so starými odrodami a chránili toto bohatstvo ako vo svojich záhradách, tak aj vo voľnej krajine.
Dajú sa zachrániť práve tým, že ich budeme sadiť, štepiť a najmä využívať. Doma, v kuchyniach, reštauráciách, v školách... Pretože keď pestovatelia a záhradkári uvidia, že je po nich dopyt, budú mať dôvod, aby sa o ne starali.
Okrem osvety je však vaším cieľom aj založenie vlastného sadu. Ako to s ním vyzerá?
- Áno, založenie genofondového sadu je jedným z najdôležitejších výstupov projektu a zároveň zabezpečí, že „ovocie“ bude projekt prinášať aj po jeho skončení, alebo vlastne – až pár rokov po tom.
Sad je založený od novembra v Starej Turej – časť Súš – Lazy. Vysadili sme tu 150 stromov starých a krajových odrôd jabloní a hrušiek. Všetky odrody sú zastúpené dvoma jedincami. Celkový počet odrôd je teda 75.
Záujem o založenie sadu bol veľký, pomáhalo o. z. Pre Prírodu a takmer 90 dobrovoľníkov, ktorým patrí veľká vďaka.
