TRNAVA. Už sto rokov uplynulo od doby, keď významný slovenský architekt Michal Milan Harminc začal projektovať budovu, v ktorej v Trnave sídli Knižnica Juraja Fándlyho.
Sté narodeniny tejto neskoroklasicistickej stavby, určenej pôvodne pre Slovenskú hospodársku banku, si v jej priestoroch pripomenú v utorok 7. októbra o 11. hodine prednáškami a inaguráciou poštového lístka.
Knižnica tu sídli od roku 1952, cesta sem však vôbec nebola jednoduchá. Priblížil ju pre našich čitateľov renomovaný historik Peter Horváth.
Obrovské množstvo kníh
Dejiny Trnavy sú úzko späté so vzdelaním a literatúrou. Na tie sa prirodzene viaže edičná činnosť, tlačiarenská produkcia, knižnice a verejné čitárne. Prvá kniha tu vyšla už v roku 1578 v Telegdyho oficíne, nasledovaná tisíckami ďalších.
Len tlačiareň Trnavskej univerzity vydala v 17. a 18. storočí evidovaných vyše päťtisíc knižných titulov a tlačovín.
„Tieto sa tlačili v spektre tucta jazykov. I keď prevládali latinsky tlačené knihy, môžeme medzi nimi registrovať aj knihy v „dobovej“ slovenčine. Za všetky údaje treba spomenúť, že univerzitná knižnica v polovici 18. storočia mala až pätnásťtisíc zväzkov.
I keď sa môžeme iba domnievať, že knižnica slúžila aj pre verejné účely, rozhodne bola k dispozícii pre študentov a bádateľov,“ hovorí historik.
Hranice regiónu v tomto období ďaleko presiahlo Bernolákovo Slovenské učené tovarišstvo a na knihy z chýrnej tlačiarne Václava Jelínka na Halenárskej ulici netrpezlivo čakala tisícka abonentov po celom Uhorsku.
Čitáreň v hostinci
Medzi priekopníkov, ktorí chceli dostať knihy k ľuďom, patril v 19. storoční národovec Martin Branislav Tamaškovič. Na jeho prvú verejnú čitáreň z roku 1838 historicky nadväzuje aj dnešná Knižnica Juraja Fándlyho. Čitáreň Tamaškovič otvoril vo svojom hostinci na Františkánskej ulici, od roku 1842 si ľudia mohli knihy požičať aj domov.
„Táto verejná čitáreň mala vytlačený riadny čitateľský priadok s uvedením pokynov na možnosť poplatkov na prípadné abonovanie výtlačkov alebo titulov. Tamaškovič pochádzal zo zámožnej roľníckej rodiny v Dechticiach a vyučil sa mlynárskemu kumštu. Po skončení desaťročnej vandrovky sa v roku 1832 usadil v Trnave, kde začal podnikať ako hostinský,“ poodhalil ďalší kúsok histórie doktor Horváth.
O niečo neskôr, v roku 1870, bol v Trnave založený Spolok sv. Vojtecha (SSV). Medzi jeho zakladajúcich členov patril aj Tamaškovič a spolok sa významne podieľal najmä na vydávaní slovenskej literatúry nielen v období maďarizácie, ale i počas pretlaku českých kníh za I. republiky.
„Samotná knižnica SSV má ešte i dnes vyše 40-tisíc titulov sprístupnených verejnosti a počet abonentov – odberateľov je okolo 120-tisíc ročne. Pre porovnanie, Matica slovenská má sotva tretinu,“ doplnil Peter Horváth.
Verejná knižnica v Albertine
Hoci zákon o verejných knižniciach bol prijatý už v roku 1919, na území dnešného Slovenska sa začal uplatňovať až po roku 1925. Otvorenia Verejnej knižnice mesta Trnavy sa obyvatelia dočkali 14. februára 1927.
„Táto knižnica bola umiestnená v dvoch miestnostiach v budove vtedajšej meštianskej školy na rohu Hollého ulice, ktorú obyvatelia poznali ako Albertinum. Za správny chod knižnice zodpovedala knižničná rada menovaná z význačnejších osobností mesta. Knižnica mala vyše 700 titulov kníh, prístupná bola tri dni v týždni a za výpožičku sa platil symbolický poplatok. Ten sa však mohol navýšiť v prípade oneskoreného vrátenia či straty knihy,“ hovorí historik.
Vojnová devastácia
V roku 1935 mala podľa Horvátha knižnica viac ako šesťtisíc zväzkov a vyše tisícky čitateľov. Druhá svetová vojna však zasiahla aj do jej činnosti, ideologicky nevhodné knihy museli byť zlikvidované a nahradené novými, ktoré ideológii zodpovedali.
Knižnica živorila v nevyhovujúcich hygienických a priestorových podmienkach, budovu v roku 1945 totálne zdevastovali oslobodenecké vojská.
„V tom čase bolo zničených 800 zväzkov kníh v hodnote 40-tisíc Kčs. Tento stav bol čiastočne riešený až v rokoch 1946 – 1950, keď knižnica dostala novú dotáciu a bola vymenovaná osobitná knižničná rada z radov inteligencie,“ uvádza Horváth.
V rokoch 1950 – 1952 nastalo obdobie „ideologickej očisty“ knižníc. Nariadením ministerstva vnútra boli vyradené všetky nevyhovujúce tituly a prijatá norma predpísaného nákupu kníh.
Tesne pred ukončením svojho pôsobenia v roku 1950 mala knižnica vyše sedemtisíc titulov kníh, dvetisíc stálych členov a výpožičky presahovali hranicu 20-tisíc ročne.
O dva roky neskôr sa otvorila znova, už presťahovaná vo svojich súčasných priestoroch. Architekt Harminc okrem nich v Trnave naprojektoval aj budovu Roľníckej vzájomnej pokladnice či obytný areál domov presídlencov z Oravy na Kopánke.
