TRNAVA. Minulý piatok sme vyrazili do rakúskej dedinky Fulpmes, neďaleko Innsbrucku. Brat zorganizoval akciu, ja som sa iba "zviezol". Približne šesťhodinová cesta vedie po diaľnici, navigácia ukazovala z Bratislavy 589 kilometrov. Zaistená cesta Grosse Ochsenwande a trojtisícovka Rinnenspitze mali byť tohtoročnými „kapurkovými“.
Pohľad z penzióna, v ktorom sme bývali. Na nie príliš vysokú Elferspize (2499 m) vedie krátka, ale náročná ferrata. Pre nabitý program sme ju obišli. Letná turistická sezóna pomaly končí aj v dedinke Fulpmes. Ceny za ubytovanie v tamojších Gasthausoch klesli o polovicu, všade bolo vidno kolonky Zimmer frei. Noc v apartmáne nás vyšla na 20 eur na osobu, vrátane wellnessu. Zhodli sme sa na tom, že apartmán, v ktorom sme bývali, bol taký veľký, že v Tatrách by z neho spravili tri. Majiteľka penziónu je už štvrtá generácia rodinného podniku.
V sobotu ráno vyšlo slnko, mraky sa točili iba okolo ľadovcov. Krátko pred deviatou sme priamo z dedinky Fulpmes vyrazili na ferratu Grosse Ochsenwand (2700 m). Sprievodca ju označil za veľmi náročnú zaistenú cestu juhovýchodným pilierom mohutnej steny.
Sklon cesty bol najskôr mierny.
Neskôr strmší...
Potom cez potok....
Asi každých sto metrov boli lavičky. Väčšinou na "vychytených" miestach. Ako napríklad táto. V tmavom lese na slnku.
Po viac ako hodine sme vyšli z lesa. Odkryli sa možnosti. A nebolo ich málo. Ku všetkým viedla "rakúska" červená.
Rýchlo sa zorientujeme a pokračujeme. Počasie bolo ideálne.
A zasa lavička na vychytenom fleku. Okolo sa nepovaľovali žiadne odpadky ani ohorky z cigariet.
Okolité štubajské kopce "silno" pripomínajú neďaleké dolomitské. Podobnosť nie je náhodná.
A je to tu. Nástup na ferratu. V bedekeroch ju označujú ako vzdušnú. Slušná kolmica a slušné prevýšenie, ale na to sme si už v Rakúsku zvykli. Pred rokom sme liezli na ferrate Konigsjodler. Na viacerých miestach boli rebríky a železné stupne. Celkové prevýšenie- 850 metrov.
Sme už viac ako štvrťhodinku na ceste.
Stále hore a stále kolmo. Všetko je zaistené, čo minimalizuje riziko. Raz som sa niekde dočítal, že svetoznáma "osemtisícová" osobnosť Reinhold Messner sa vyjadril, že ferraty zabíjajú hory. Ja si myslím opak, priťahujú viac nadšencov, ktorí si ich potom viac vážia. Pre mňa amatéra je ferrata spojením športového a vizuálneho zážitku. Nehovoriac o tom, že človek si kompletne zresetuje hlavu.
Pohľadný balkón, pod ním asi 200 metrov voľným pádom. Istení na ferrate sa vykláňame a "dopujeme" sa adrenalínom.
Just relax....
Ferrata má aj ďalšiu výhodu. Nezablúdite. Stále po lane. Krátky traverz strieda ďalšia vertikála.
Bacha "brácho".
V horných partiách ferraty je už sklon miernejší. Ale nie až taký ako na zábere. Fotografia skresľuje. Zaistený nechám odpočinúť nohy.
Tesne pod vrcholom nás prekvapila "minilúka". Dali sme piknik ešte pred vrcholovým útokom.
Poletujú si len tak vo vzduchu...
Sem a tam...
A sme späť. Vrcholový útok.
Pred nami ešte kus cesty. Tam hore.
Pod vrcholom bol miernejší sklon, čakalo nás ešte niekoľko metrov ferraty.
Posledné metre. Zaujímavým bol skok smrti. Skaly sú od seba vzdialené viac ako meter. Pod vami vzduch. Preskočiť meter mi tam hore nepripadal ako meter. Pre istotu som sa nezaistil. Skákal som do diaľky.
Nehovor hop, kým si nepreskočil tu platí dvojnásobne.
A sme hore...
Vrcholový kríž a "miestni", ktorí čakajú na omrvinky. Sorry, jedli sme nižšie. Jedného vrcholového Plzňa im nenúkame.
Dolomity, teda Štubajské Alpy...
Cesta z vrcholu vedie najskôr po hrebeni, neskôr aj po ferrate. Žiadna via normale. Ale zaujímavý "podnik" aj smerom dole. Na zostupe vždy myslím na výrok známeho amerického horolezca Eda Viestursa, ktorý ako 12. človek na svete zliezol všetkých štrnásť osmetisícoviek bez použitia umelého kyslíka. Dostať sa na vrchol je možnosť, zísť dole je povinnosť.
Mierime tam dole. A ešte nižšie...
Ako som už spomínal, cestou dole to nebola žiadna via normale.
A zasa tie Dolomity. Teda Štubajské Alpy...
V Rakúsku sa po červenej dostanete všade. Inú farbu tu ani nepoužívajú.
Tak toto som už videl v Dolomitoch. Sme stále v Rakúsku.
Cestou dole nás zaujal kopec pred nami. Na Serles (2717 m) vedie viacero turistických ciest. My sme však pomýšľali na trojtisícovku.
Ale pre istotu sme ho zaradili do "playlistu". Keby niečo, na horách sa môže stať všeličo.
Nasledujúce nedeľné ráno vyrážame na Rinnerspitze (3003 m).
Strmý nástup cik- cak chodníkom. Podobný nájdete vo Vysokých Tatrách z Popradského Plesa na Ostrvu.
Vysoko nad parkoviskom sme pomerne rýchlo.
Strmý nástup strieda rovinka, v pozadí vidno chatu.
Na chate sme sa nezdržali, pokračovali sme ďalej po chodníku.
Rinnersee. V pozadí ľadovec, respektíve to, čo z neho zostalo.
Smerom hore sme aj trocha improvizovali vlastnou dirretisimou. Odniesli si to naše stehná.
Bolo pekne, kopce pritiahli množstvo ľudí. Na vrchole najviac zaujal iba šesťročný chlapec, ktorý v sprievode svojho otca zvládol vrchol s úsmevom. Ten sa vraj venoval dlhé roky lezeniu, teraz chodí už iba so svojim synom.
Posledný úsek sa ide po hrebeni. Ako to ten malý mohol zvládnuť?
Z vrcholu sme zachytili "dennú hliadku".
Palce hore malému šesťročnému odvážlivcovi v modrej bunde vpravo.
Cestou dole si vychutnávame slnko a okolie.
Pekné to tam majú. Treba vidieť.
