Dnes dáva priestor nielen aktívnym športovcom, ale aj širokej verejnosti.
TRNAVA. Nad ľadovou plochou sa vznáša biely opar, do ticha sa ozývajú len údery pukov o mantinel. Napriek tomu, že letné prázdniny sú v plnom prúde, v utorok dopoludnia trénujú na trnavskom zimnom štadióne štrnásť – pätnásťroční chlapci. Hoci vonku udreli tropické tridsiatky, teplota v hale len o málo presahuje desať stupňov.
„Fyziku neoklamete,“ komentuje opar správca štadióna Peter Pejkovič. Ľad je ešte pomerne čerstvý, jeho výrobe vysoké vonkajšie teploty nenahrávajú. Do prvých zápasov druhej najvyššej republikovej súťaže však už bude všetko v poriadku.
Nad štadiónom sa uplynulý týždeň ešte vznášal opar. FOTO: LENKA ŠTEPÁNEKOVÁ
„Od októbra spustíme aj vedľajšiu ľadovú plochu, na ktorej trénujú krasokorčuliari. V lete na nej chlapci hrávajú hokej na kolieskových korčuliach,“ hovorí správca, ktorý pomáhal štadión stavať vlastnými rukami.
Dnes bude našim sprievodcom na ceste časom. Včera a dnes – Mestský zimný štadión Trnava. Vitajte.
Akcia Z
Niekoľko stoviek ľudí usporiadane krúži po obvode klziska. Dievčatá sa držia spolu a chichotom na seba pútajú pozornosť skupiniek mládencov. Vidieť zamilované páriky aj rodinky, okolo ktorých sem-tam presvištia roztopašní šarvanci. Píše sa rok 1960 a Trnava dnes nehrá. Ľadovú plochu za futbalovým štadiónom otvorili pre verejné korčuľovanie, odtiaľ sa pôjde na siedmu na korzo.
„V Trnave bol jeden z prvých zimných štadiónov na Slovensku. Fungoval na mieste, kde neskôr postavili tréningové ihriská Spartaka Trnava a na hokej vtedy chodilo päť – šesť tisíc ľudí. Bývalo tak plno, že aj hráči mali problém dostať sa na ľad,“ začína svoje rozprávanie Peter Pejkovič.
On sám spoznal na verejnom korčuľovaní svoju manželku, zimný štadión zobral od mesta do prenájmu v roku 1992 spolu s kúpaliskom v Kamennom mlyne.
Pôvodný zimák fungoval na vybetónovanej ploche pri futbalovom ihrisku od začiatku šesťdesiatych rokov do roku 1974. O jeho presťahovaní na roh Spartakovskej a Hlbokej ulice nepriamo rozhodla futbalová legenda Anton Malatinský.
„Malatinský prišiel, že Spartak potrebuje tréningové plochy. Najprv mu ponúkli tieto pozemky, on však povedal, že je to ďaleko. Pôvodný zimák preto zrušili a Trnava zostala viac ako päť rokov bez hokeja,“ spomína Pejkovič.
Peter Pejkovič stojí na vedľajšej ľadovej ploche. V lete ju využívali na in-line hokej. FOTO: LENKA ŠTEPÁNEKOVÁ
Súčasný štadión postavili v Akcii Z a slávnostne otvorili vo februári 1980. V tom čase mal jednu ľadovú plochu, ktorá nebola zastrešená.
„Stávalo sa, že napadlo snehu až po mantinely a bolo po zápase,“ usmieva sa Pejkovič. Strechu dostal štadión v roku 1994, v rovnakom čase sa začalo aj s prevádzkou druhej ľadovej plochy.
Do súčasnej podoby, s dvomi krytými plochami, telocvičňou, šatňami a technickým a administratívnym zázemím sa štadión vyvinul za 28 rokov.
V útrobách
Srdcom stavby s typickými oranžovými nosníkmi je strojovňa. Za nenápadnými dverami nás privíta strojník, za jeho chrbtom počuť spoza hrubých dverí hluk. Ten zosilnie, keď Peter Pejkovič dvere otvorí. Veľká miestnosť je plná strojov, ktoré idú na vysoký výkon. Výroba ľadu je hotová alchýmia, pokryť ním celú plochu ihriska v požadovanej hrúbke trvá asi týždeň.
„Tu v Trnave využívame na výrobu ľadu nepriame chladenie. To je síce energeticky náročnejšie, ale aj bezpečnejšie. Namiesto štrnástich ton čpavku, ktoré boli na štadióne v minulosti, tu dnes máme asi päťsto kilogramov v uzavretom priestore strojovne,“ vysvetľuje správca. Priamo na plochu vháňajú pomocou čerpadiel ekologicky neškodný glykol, ktorý ju vychladí na sedem až osem stupňov pod nulou.
„Keď je plocha zachladená, začíname s postupnou výrobou ľadu. Tá prebieha najmä v noci, cez deň ľad len udržujeme. Čím je rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou teplotou vyšší, tým je výroba náročnejšia,“ hovorí Pejkovič.
Strojovňa je srdcom štadióna. FOTO: LENKA ŠTEPÁNEKOVÁ
Ideálna hrúbka ľadovej plochy je tri až štyri centimetre, vodu nechávajú zamŕzať postupne, po nie viac ako dvojmilimetrových vrstvách.
„Keď sa dostaneme asi na dva-tri centimetre, namaľujeme na ľad čiary. Tento rok nastala zmena, modré čiary sa posunuli o 1,5 metra bližšie k stredovej,“ vysvetľuje Pejkovič s tým, že čiary je potrebné zaliať ďalšou vrstvou ľadu, aby ich hokejisti hranami korčúľ nezoškriabali.
Na konci sezóny chladenie vypnú a ľad rozpustia. Zostane po ňom asi osemdesiat kubíkov vody, ktorá poputuje do kanalizácie.
Pre všetkých
Kapacita zimného štadióna je podľa informácií zo Správy kultúrnych a športových zariadení využitá na 92 percent, čím sa zaraďuje k najviac využívaným športoviskám v Trnave. Radnica mu vlani odklepla priamu dotáciu asi 267-tisíc eur, čo však nepokryje ani polovicu nákladov na prevádzku. Napriek tomu sa podarilo správcovi udržať prevádzku rentabilnou.
„Snažím sa tu vytvoriť podmienky pre všetky skupiny obyvateľstva. Štadión tak neslúži len športovcom, ale aj verejnosti. Vlani prišlo na verejné korčuľovanie viac ako tridsaťtisíc ľudí, hokej sem chodí hrávať asi päťdesiat amatérskych partií.
Okrem toho na štadióne trénujú a hrajú hokej muži, dorastenci a juniori, slúži aj krasokorčuliarom a v dopoludňajších hodinách ho využívajú materské i základné školy v rámci hodín telesnej výchovy,“ vypočítava Pejkovič.
Ten by rád v blízkej budúcnosti využil odpadové teplo, ktoré vzniká pri výrobe ľadu, na prevádzku plavárne.
„Štúdia existuje od roku 2011, radi by sme čerpali európske granty. Plavecký bazén vedľa zimného štadióna by bol nielen ekologický, ale jeho prevádzka by bola lacnejšia o viac ako tristotisíc eur ročne,“ povedal Pejkovič, ktorý by rád vybudoval v 25-metrovom bazéne desať dráh.
Podobne ako pri štadióne, aj tu by si ich rozdelili profesionáli a radoví Trnavčania. „Päť by bolo vyhradených pre plavcov, zvyšné pre širokú verejnosť,“ uzavrel Pejkovič.
