Momentálne prebieha už piaty ročník plaveckého kempu. Čím sa tento jubilejný ročník líši od tých predošlých?
- Tento kemp je zabehnutý projekt. Ako ste spomenuli, prebieha už piaty ročník, a to, čo sme ustanovili v prvom ročníku, platí doteraz. Samozrejme, že niečo málo obmieňame, vymenia sa niektorí tréneri a tiež deti, pretože odrastajú. Máme nováčikov, ale aj takých, ktorí tento kemp absolvovali už zo dva-trikrát.
Ako hodnotíte päť rokov a ako ste spokojná s výsledkami účastníkov kempu?
- Projekt je nastavený tak, aby podporoval aj naše nádeje a talenty, ktoré to majú od nadácie hradené v plnej miere. Projektom si prešla i Barbora Mišendová, ktorá nás potešila na nedávnych majstrovstvách Európy juniorov zlatou medailou v disciplíne motýlik na 50 metrov a v tej istej disciplíne aj bronzom na sto metrov. Je to možno prvá medaila v tejto disciplíne v ére samostatnosti pre Slovensko. Tiež netreba zabúdať na ďalších, či už Tomáš Púchly z Trnavy, alebo Karolína Hajková z Bratislavy. Títo traja nás budú reprezentovať aj na blížiacich sa olympijských hrách mládeže v Číne. Budem im držať palce.
Martina Moravcová trénuje deti už piaty rok. FOTO: (STA)
Ak môžeme, zastavme sa pri Tomášovi Púchlom. Poteší vás to možno o trochu viac, že z kraja, z ktorého pochádzate aj vy, sa rodí ďalší nádejný plavec?
- Tomáš láme slovenské rekordy. Svojou výškou je veľmi dobre funkčne prispôsobený na plávanie svojimi rozmermi a pákami. Otázkou je, ako to bude niesť mentálne a hlavne, ako to bude znášať psychicky. Tam by mohla byť jeho „achilová päta“. Ja však dúfam, že to zvládne a jeho progres bude pokračovať tak, že sa z neho úspešný seniorský reprezentant.
Aké to je pre plavcov, ktorí sú vo svojich kategóriách TOP na Slovensku a dokážu konkurovať aj svetovej špičke a zrazu prejdú medzi seniorov, kde sú opäť iba priemerom a musia sa nanovo vypracovať na čelné pozície? Nebýva tento skok pre mladé talenty dosť často až priťažký?
- Pre každého to je niečo iné. Každý to zvláda inak. Niekto je na to pripravený, niekto nie. Sú aj takí, ktorí nevydržia fakt, že sa stále zlepšovali a naraz sa zlepšujú iba po malých krokoch. Niekto sa na chvíľku zasekne v napredovaní. Prechod je ťažký. Aj keď výkon úmerne stúpa, ale v tabuľke stále nepatrí medzi favoritov a musí naďalej na sebe pracovať.
Po minulé roky ste sa nielen vy, ale aj viacerí vyjadrovali kriticky na stav športu na Slovensku a tiež našich plavární. Všimli ste si možno nejaký malý pokrok alebo to podľa vás stále stagnuje?
- Myslím, že to nestagnuje, ale ide to dolu vodou, žiaľ. Je to zlé, čo sa týka financovania reprezentačných štruktúr, projektov, sústredení a podobne nutných vecí, ktoré slúžia na to, aby sme deti a reprezentantov motivovali v ďalšom napredovaní. Aby sa na to nevykašľali a nešli radšej oberať jahody niekam do Holandska. Je potrebné, aby sa aj im námaha vyplatila a aby mali okrem svojho dobrého pocitu aj iný pozitívny zážitok. Na to treba, aby do toho vstúpila aj nejaká štruktúra zo štátu, to u nás momentálne chýba. Často deti končia už v tých vekových kategóriách, keď by mohli začínať.
Opravte ma, prosím , ak sa mýlim. V roku 1996 na olympiáde v Atlante vás viedol ako tréner Ladislav Hlavatý?
- Nie je to úplné presné. Všetko začalo tým, že moja pani trénerka odišla do dôchodku. Pán Hlavatý ma viedol pár mesiacov medzi výlukou, kedy pani trénerka odišla do dôchodku a než som nastúpila na Univerzitu do Dallasu. Hoci som mala kde trénovať, bazén v Piešťanoch fungoval, chýbala mi tréningová skupina, tak som dochádzala na tréningy aj do Trnavy. To však bolo možno nejakých pár mesiacov, než som odišla do Ameriky. V tom čase pred Atlantou ma už viedol Steve Collins.
Pýtame sa z toho dôvodu, pretože pán Hlavatý nedávno oslávil krásne životné jubileum 75 rokov. Prišlo aj k nejakému blahoželaniu medzi vami formou SMS alebo niečím podobným?
- Musím sa priznať, že zatiaľ nie. Nevedela som, že pán tréner má takéto krásne jubileum. Viem, že už je to tréner v rokoch, ale je pekné, že sa stále tomu venuje naplno v Trnave. Má podporu aj vo svojom synovi, ktorý ho nasleduje v týchto trénerskych šľapajách. Samozrejme, týmto by som mu chcela srdečne pogratulovať.
Skúsme na záver možno trochu z iného súdka. Váš plavecký kolega Ian Thorpe nedávno vyšiel s priznaním sa k svojej orientácii, ktorú predtým popieral dokonca aj vo svojej autobiografii, ktorá vyšla dva roky pred týmto priznaním. Skúste sa vyjadriť k tejto téme.
- On to v autobiografii poprel a v nedávnom rozhovore to prehodnotil a svoj status „geja“ poopravil. Ak by sa nás to spýtal pred pätnástimi rokmi, my mu to všetci povieme, že to nemusí riešiť. Pre nás to novina vôbec nie je.
