Má len dvadsať rokov, ale za sebou toho toľko, akoby prežila už tri životy. Z rodného Somálska utiekla spolu s rodinou do Sýrie, pred piatimi rokmi sa jej druhým domovom stala Trnava. Naima Ahmed Abdi čerstvo zmaturovala a má sny, ktoré by si v Somálsku len ťažko splnila.
TRNAVA. Krásna drobná černoška, moderne oblečená a s vynikajúcou slovenčinou. Počas rozhovoru bola najprv nesmelá, potom sa však často smiala. Od srdca a zoširoka, tak ako to ľudia v jej krajine majú vo zvyku.
Dvadsaťročná Naima Ahmed Abdi tlmočí utečencom v Humennom, chce študovať vysokú školu a v budúcnosti pomáhať ľudom v Somálsku. Hoci jej meno znamená „pokojná“, energie a životného optimizmu má na rozdávanie.
O rodine a živote na Slovensku
Ako dlho už žijete v Trnave?
- Otec sem prišiel pracovať do Samsungu ešte v roku 2007. O dva roky neskôr nám poslal vízum a celá rodina sme prišli za ním. Najprv sme bývali krátko vo Voderadoch, potom sme sa prisťahovali do Trnavy a už sme tu zostali. Máme to tu veľmi radi a veľmi sa nám tu páči.
Hovoríte v množnom čísle. Máte aj súrodencov?
- Mám šesť bratov...
A ste jediná dcéra?! Aké je to vyrastať medzi toľkými chalanmi?
- Je to výborné! (smiech). Keď som bola mladšia, chcela som sestru, ale teraz to už neľutujem. Máme s bratmi úžasný vzťah, veľmi ma podporujú. Ja som vekovo v strede, mám troch mladších a troch starších bratov. Tí mladší majú deväť, dvanásť a šestnásť rokov a ešte všetci chodia na základnú školu. Starší bratia majú 22, 23 a 25. Jeden skončil vysokú školu a dvaja pracujú.
Vy ešte študujete?
- Práve nedávno som zmaturovala na Obchodnej akadémii. Najprv som chodila tri roky do bilingválnej anglicko-slovenskej triedy tu v Trnave, ale potom som prestúpila do Bratislavy. Chcela som skôr zmaturovať, pretože bilingválne štúdium trvá až päť rokov.
Čo plánujete ďalej?
- Začala som pracovať na plný úväzok na jednom projekte pri Humennom. Už skoro rok a pol som tam chodievala tlmočiť utečencom, teraz som tam dostala stálu prácu. Určite by som však chcela ísť na vysokú školu. Už ma prijali do Bratislavy na prekladateľstvo – tlmočníctvo arabských jazykov, rozmýšľam ešte nad sociálnou prácou.
Arabských jazykov?
- Áno. Po odchode zo Somálska sme žili tri roky v Sýrii, kde som sa naučila po arabsky. Okrem toho hovorím po anglicky, somálsky a po slovensky. Slovenčina je však z týchto jazykov najťažšia.
Vážne?
- Áno. Najmä gramatika (úsmev). Ešte stále si v nej nie som stopercentne istá, ale snažím sa, aby to bolo lepšie. Moji mladší bratia s tým však problém nemajú. Hovoria plynule a aj doma sa rozprávajú po slovensky. Je pre nich ťažké vyjadriť sa v somálčine. Už sú to v podstate Slováci (smiech).
A ako hovoríte doma vy?
- Miešame arabský a somálsky jazyk.
V každom prípade, vaša slovenčina je výborná. Učil vás aj otec alebo ste chodili na nejaký kurz...
- Otec nás po slovensky neučil, lebo nevie veľmi dobre. Chodila som asi mesiac na kurz slovenčiny v Trnave. Učila ma jedna veľmi dobrá učiteľka, doteraz sme v kontakte, už ako kamarátky. Učila ma nielen jazyk, ale aj o kultúre, mentalite ľudí, brala ma do mesta, pomáhala mi. Nemala som vtedy iných priateľov, len ju.
Ako ste s k nej dostali?
- Odporučila mi ju jedna organizácia, Humanitná rada, ktorá je v Bratislave.
O Somálsku a novom začiatku
Aký bol dôvod vášho odchodu zo Somálska? Bolo to ťažké rozhodnutie?
- Odísť bolo veľmi ťažké, ale museli sme kvôli vojne. Na začiatku som sa otca pýtala, prečo máme odchádzať. Teraz som ale veľmi rada, hoci som opustila svoju krajinu. Učím sa, aby som niekedy v budúcnosti mohla svojim ľuďom pomôcť.
Spomínate na tie časy niekedy?
- Keď sme zo Somálska odchádzali v roku 2006, mala som jedenásť rokov. Nikdy však nezabudnem na to, aké ťažké to tam bolo. Vyjsť na ulicu alebo chodiť do školy bolo veľmi nebezpečné. Otec sa rozhodol, že odídeme, chcel pre nás lepšie vzdelanie a lepšie možnosti. My sme bývali, aj som sa narodila, v Mogadišo. Pochádzam teda z hlavného mesta a, našťastie, zo vzdelanej rodiny, ktorá nie je proti tomu, aby žena pracovala a v živote dosiahla to čo chce.
Máte v Somálsku ešte nejakú rodinu?
- Áno. Starých rodičov, tety a ujov.
Ste s nimi v kontakte?
- Sme v kontakte, najčastejšie cez skype.
Na to, že ste taká mladá, pôsobíte veľmi dospelo. Poznačilo vás to, čo ste prežili?
- Musela som veľmi rýchlo dospieť, vyrásť. Keď sme odišli do Sýrie, mala som zodpovednosť starať sa o svojich mladých bratov. Tu na Slovensku mám svoju slobodu, môžem urobiť čo ja chcem, mám podporu rodičov. Chodím sa aj zabávať, ale veľmi rada pomáham. Aj keď sme na Slovensku nevedeli jazyk, moji bratia začali pracovať a ja som sa prihlásila do UNICEF ako dobrovoľníčka. Ešte stále pre nich robím.
Myslíte, že by ste mali takú slobodu, aj keby ste v Somálsku ostali?
- Len veľmi ťažko. Na Slovensku sa môžem obliekať, ako chcem, môžem vyjadriť, čo chcem. Nestretávam sa s negatívnymi názormi. V Somálsku je silný vplyv islamu, ženy tam nemajú takú slobodu, hoci teraz sa to trochu zlepšilo a ženy už môžu aj pracovať. Stále si však veľa ľudí myslí, že ženy by mali sedieť doma a starať sa o deti.
Asi najznámejšou Somálčankou je Waris Dirie, autorka knihy Púštny kvet a bojovníčka za práva žien. Čo si o jej iniciatíve myslíte?
- Ja som s Waris hovorila, aj som pomáhala jej organizácii v Rakúsku. Veľmi obdivujem, čo urobila, že sa dokázala vzoprieť v takej ťažkej situácii. Ja som síce trpela, ale nie až tak, aby som musela utekať po púšti. Som veľmi šťastná a veľmi ju obdivujem za to, čo robí pre ženy, že sa postavila proti obriezkam.
Myslíte, že sa situácia somálskych žien zmenila aj vďaka nej?
- Niektoré ženy sa stále vôbec nemôžu slobodne rozhodovať, musia sa podriadiť rodine a náboženstvu. Chceli by aj niečo urobiť, ale potrebujú niekoho, kto by ich povzbudil, povedal im, že sa nemusia báť. Majú strach, že príde niekto, kto im to zakáže. Je dobre, že Waris aj ďalšie ženy sa do Somálska vracajú, aby pomáhali. Často je to pre ne nebezpečné, môžu na ne zaútočiť, ale situácia je už lepšia.
V čom je to lepšie?
- Zmenil sa život, zlepšila sa bezpečnosť a do Somálska sa vrátilo veľa ľudí, ktorí cez vojnu odišli. Teraz sú späť a krajine pomáhajú. Hoci sa aj teraz objavia útoky, niekedy to bolo oveľa horšie. Nikto nemohol ísť von, keď išiel, buď sa vrátil alebo nie. Teraz ľudia môžu slobodne vyjsť na ulicu a zabávať sa. Stále však treba na tom pracovať.
Od vášho odchodu ste sa už do Somálska vrátili?
- Nie. Chcela by som sa vrátiť, ale nie je to jednoduché. Sama som si povedala, že sa chcem vrátiť, ale najprv chcem niečo dosiahnuť, aby som vedela niečo zmeniť a pomôcť. Najprv chcem ukončiť vysokú školu a možno potom by som išla naspäť.
Čo by ste o vašej krajine povedali cudzincom?
- Somálsko je krásna krajina. Je tam pekná príroda, hory, je tam oceán. Vojna ju možno trochu zničila, ale ľudia sú tam veľmi pohostinní, veľmi milí. Keby tam bola lepšia situácia, čo v niektorých častiach už je, dá sa tam aj chodievať na dovolenku, bolo by to fakt super.
Aký bol život v Sýrii?
- Nebol veľmi rozdielny od života v Somálsku, bolo tam bezpečnejšie, ale tradícia, zvyky a náboženstvo sú veľmi podobné. Ľudia boli milí, zmena bola, až keď sme prišli na Slovensko.
Utrpeli ste kultúrny šok? Alebo nekultúrny?
- Trošku... (smiech). Už to beriem zo žartu, ale stále ma prekvapuje, že ľudia ani dnes nie sú zvyknutí na tmavšiu pleť. Stále na mňa pozerajú, ale teraz som si na to už zvykla. Zo začiatku ma to však dosť rozčuľovalo. Mojej sesternici, ktorá prišla na návštevu z Anglicka, sa to však páčilo. Keď sa vrátila naspäť, písala mi, že jej to chýba (smiech)! Niekedy majú ľudia aj nejaké poznámky... Keď sa však otočím a poviem im niečo po slovensky, zahanbia sa. Myslia si, že im nerozumiem.
O tábore, Vianociach a jedle
Ako vyzeral váš príchod na Slovensko?
- Požiadali sme o azyl a prvé tri týždne sme strávili v uzavretom utečeneckom tábore v Humennom. Najprv sme absolvovali pohovor s imigračným úradníkom a lekársku prehliadku, začali tam aj prvé jazykové kurzy. Potom nasleduje otvorený tábor, do neho sme ale už nemuseli ísť. Mali sme už pripravený byt.
Neprekvapilo vás počasie? Sneh?
– Sneh bol aj v Sýrii, takže som mala trochu prípravu (smiech). Niekedy, keď musím ráno vstať a vonku sneží, vtedy by som bola radšej niekde inde. Ale keď sa ideme lyžovať, to mám veľmi rada.
Čo slovenské jedlo? Kontaktovali ste sa už s bryndzovými haluškami?
- Bryndzové halušky som už ochutnala, chutili mi aj pirohy. Jem ich však bez slaniny, sme moslimovia a bravčovinu nemôžeme jesť.
Ako trávite ako moslimovia obdobie Vianoc?
- Oslavujeme ich (úsmev). Niekedy stromček nemáme a neoslavujeme až tak ako kresťania, ale chodia k nám priatelia, oni nás pozývajú, robíme nejaké sladkosti. Dokonca aj somálske sladkosti na slovenské Vianoce (smiech).
Chutí vašim priateľom vaša kuchyňa?
- Veľmi. Dávame tam iné, intenzívnejšie korenie. Typické pre Somálsko je karí, potom rôzne pikantné zmesi korenín. Ja to až tak dobre nepoznám, varí moja mama, ktorá je výborná kuchárka. Vždy navarí aj naloží na taniere veľa.
Aké je vaše najobľúbenejšie somálske jedlo?
- Ja mám rada našu basmati ryžu alebo jedlo sambusa. Sú to taštičky z cesta plnené mäsovou zmesou a potom vypražené. Obľúbený dezert je napríklad lahoh – dá sa prirovnať k palacinkám, ktoré však vyzerajú trochu inak. Podávajú sa s cukrom a olivovým olejom. Je to veľmi dobré.
