Corrado Bucossi z talianskeho Milána pátra po svojom predkovi už 22 rokov. Otec jeho deda zomrel počas prvej svetovej vojny. To, že je pochovaný práve v Trnave, sa jeho príbuzní dozvedeli po viac ako sedemdesiatich rokoch.
TRNAVA. Prednedávnom sme uverejnili článok o takmer zabudnutom cintoríne Padlých v 1. svetovej vojne na Nitrianskej ulici. Začiatkom roka oslovilo Ministerstvo vnútra SR mesto Trnava s podnetom z talianskej ambasády.
Talian Corrado Bucossi hľadal prostredníctvom veľvyslanectva svojho predka, vojaka Pasquala Franzeho, ktorý zahynul práve počas 1. svetovej vojny. Na magistráte však nič o ňom a mieste jeho posledného odpočinku nevedeli.
Pátranie sa začalo v susednom Maďarsku
Mailom sa nám podarilo skontaktovať s Corradom Bucossim, ktorý nemal problém komunikovať v angličtine. Po svojom predkovi už roky pátra. „Mám 47 rokov, pracujem vo finančnom sektore, som ženatý, mám dve dcéry a žijeme v Miláne,“ predstavil sa na úvod Bucossi.
Celé pátranie, respektíve zháňanie akýchkoľvek informácií o jeho pradedovi, sa začalo v roku 1992, keď plánoval dovolenku do susedného Maďarska, neďaleko Budapešti. „Vtedy mi môj starý otec po prvýkrát v živote ukázal jeden starý dokument, v ktorom sa písalo o smrti jeho otca v meste Szombathely počas 1. svetovej vojny,“ napísal Bucossi. Jeho starý otec mu skôr opisoval vlastné zážitky z 2. svetovej vojny. Bojoval v Afrike, na Balkáne, väznili ho vo Francúzku. „Ale nikdy nehovoril o svojom otcovi,“ dodal.
Keď prišiel do Maďarska snažil sa zohnať akékoľvek informácie o tom, kde by mohol byť pochovaný. Narazil však na rečovú bariéru, hovoril len po taliansky a anglicky, zatiaľ čo Maďari iba po maďarsky, zriedka po nemecky. Nezistil nič, starkého to vraj asi trochu sklamalo. Dva roky na to zomrel. Ani po jeho smrti neprestal pátrať, možno aj kvôli pamiatke zosnulého starého otca. Nikde nič neobjavil. Zlom prišiel až v roku 2012, teda osemnásť rokov po dedkovej smrti. Dostal sa k Zlatej knihe talianskych vojakov, ktorí zomreli počas 1. svetovej vojny. Knihu vytlačilo talianske ministerstvo obrany ešte v roku 1930.
O svojom pradedovi vie iba málo
Medzičasom sa mu podarilo nájsť stratený list, ktorý mu ukázal jeho starý otec. Naskenoval ho a kópiu zaslal úradu talianskej armády, ktorý okrem iného uchovával aj informácie o padlých vojakoch v zahraničí. „Po niekoľkých mesiacoch ma informovali, že vojak Pasquale Franze, vojak 8. roty „Alpini Washigton“, zomrel v roku 1918 v Trnave na presne nešpecifikované ochorenie,“ spresnil Milánčan. Zlý zdravotný stav zrejme súvisel s väzením. Vojaka Franzeho totiž počas vojny zajali.
O svojom pradedovi vie iba málo. „Narodil sa v roku 1878 v Laureana di Borrello na juhu Talianska. Neviem, čím sa živil, neviem nič z jeho vojenských čias, kde bojoval, kde ho zajali,“ dodal. Po týchto informáciách chce vraj pátrať v nasledujúcich rokoch. Miesto jeho posledného odpočinku sa mu podarilo nájsť aj vďaka nám. Po uverejnení článku o cintoríne na Nitrianskej sa nám do redakcie ozval Libor Blažo, krajský koordinátor prevencie kriminality a správca krajskej evidencie vojnových hrobov na Okresnom úrade v Trnave. Hľadaný taliansky vojak sa nachádza v evidencii, ktorú majú na úrade k dispozícii, informácie z nej už poslal aj talianskej ambasáde.
Pochovaný je v Trnave
Pasqual Franze je v zozname pochovaných na bývalom vojenskom cintoríne zo dňa 18. júna 1929, leží v hrobe označenom číslom 1451. Kde presne sa hrob nachádza je však otázne. „Podľa dostupných mapových podkladov miesto hrobu nie je v ohradenej časti cintorína. Podľa iných indícií viem, že v súčasnosti je usporiadanie hrobov iné ako pri pochovávaní. V nezistenom období boli hroby padlých upravené do skupinových hrobov, tieto sú teraz ešte poznateľne označené betónovým lemovaním,“ vysvetlil Blažej.
„Nakoľko mám k dispozícii dva sčasti rozporné mapové podklady, nebolo možné k registrovému číslu hrobu uviesť meno tohto padlého,“ dodal.
Presné priestorové uloženie telesných pozostatkov by musela potvrdiť alebo vyvrátiť len exhumácia. Ohľadne vojenského cintorína sa nám ozvala aj 87-ročná Emília z Trnavy. Vraj sa veľmi dobre pamätá, ako cintorín v minulosti vyzeral. Jej otec bol štábny rotmajster, spolu s ním tam pravidelne chodila. „Na každom hrobe bol kovový štítok, cintorín bol ohradený a pri jeho vchode bola socha vojaka na podstavci.“
Zo súčasného stavu cintora je sklamaná
Vysvetlila nám aj, prečo toľko vojakov rôznych národností je pochovaných práve v Trnave. Pôvodne sme sa totiž domnievali, že v Trnave bola zrejme vojenská nemocnica, kam privážali vojakov z frontu. „Bola tu železnica, telá mŕtvych vojakov vyberali z vlaku a vozili ich na cintorín,“ zaspomínala pani Emília. Blízko bola aj nemocnica v kláštore Klarisiek, ale tam boli väčšinou vojaci, ktorých vojna poznačila po duševnej stránke.
Zo súčasného stavu cintorína je pani Emília sklamaná. „Je to hanba nášho mesta, že sa zabudlo na pamiatku týchto padlých. Kam prídu príbuzní talianskeho vojaka zapáliť sviečku? Veď by to bola obrovská hanba ich priviesť na toto miesto posledného odpočinku,“ skonštatovala pani Emília.
Kompetentní by sa podľa jej slov mali nad tým zamyslieť a niečo s tým robiť. „Toto si nezaslúžili, veď aj oni mohli žiť ako tí, ktorí sa mali o nich a ich pamiatku postarať. Snáď sa ešte dožijem toho, že sa dá cintorín do poriadku,“ uzatvorila Emília s tým, že pre tisíc pochovaných vojakov sa tento cintorín jednoducho nesmie nechať upadnúť do zabudnutia.
