Tatranský trip sme tentokrát naplánovali do Velickej doliny, niekde pod Vysokú Východnú.
Trip začíname v Tatranskej Polianke. Auto nechávame pred miestnou stanicou a vyrážame smerom na Sliezsky dom. Rampu máme otvorenú. Jarnú atmosféru aspoň trochu oživuje biely Gerlach.
S plnou poľnou. Na chrbte nesieme cez 20 kilogramov. "Hore" využijeme iba to, čo si odnesieme. Takže všetko musíme dopredu podrobne naplánovať. Koľko vody, jedla, ponožiek, termoprádla atď...Naspäť samozrejme všetky odpadky so sebou, vrátane banánových šúp či citrónovej kôry. O plastoch a papieroch nehovoriac. My nechodíme stanovať, ale prežiť. A v tom je rozdiel. Po nás nezostali žiadne žlté diery či neisté stopy s "hnedým" koncom. Od skorého rána sme totiž operovali v teréne. Do stanu sme chodili len prespať.
Až pod Sliezskym sa začína ukazovať sneh. Dovtedy sme išli väčšinou po blate. Počasie je neisté. Raz fúka, inokedy je zasa hmla.
Na Sliezskom sme si nasadili mačky a pokračujeme smerom hore do Velickej doliny. Sneh je stvrdnutý, v mačkách sa stúpa bezpečne.
Na romantické foto nie je čas. Treba ísť, pretože sa začalo stmievať. Nájsť vhodné miesto pre bivak je potrebné ešte za svetla, aby sme si mohli dôkladne prezrieť okolie. Výber zlého miesta by mohol mať fatálne následky.
Stúpame stále vyššie, začína nás prenasledovať hmla. Musíme zrýchliť.
Pred nami je síce stále polojasno, za chrbtom sa ale plazí hmla.
Večerné zore. Stále sme nedorazili na miesto, ktoré už hľadáme pohľadom.
O desať minút neskôr. Stmieva sa, začína padať sneh a fúkať vietor. V noci nárazový. Teploty neklesali príliš pod nulu. Tak do mínus desať maximálne. Vyhrabeme miesto pod stan a začíname s budovaním protiveternej steny. Tú dokončíme až za pomoci čeloviek.
Skoro ráno sme sa vydali na cestu. Počasie nebolo príliš prívetivé. Ak však nocujete v stane, nemáte na výber. Jednoducho musíte ísť von. Všetky veci, ktoré si v takých podmienkach nedáte večer do spacáku, sú "mega" studené. Topánky sa mi nezmestili ani raz, kompenzoval som to ponožkami.
V mačkách a s dvoma čakanmi sme sa sólovo dostali až do sedla a kúsok smerom na Velický štít. Sneh držal výborne, ale slabnúca viditeľnosť a nárazový vietor z toho nakoniec urobili riskantný podnik.
Pre istotu sme to otočili so slovami, že to skúsime neskôr.
Vietor a sneh zahladili naše stopy. Cestou dole sme sa museli spoliehať na inštinkt. Viditeľnosť nulová a hlavne "mega" mätúca.
Poobede si za normálneho počasia cvakli našu cestu z protiľahlej Východnej Vysokej (2429 m). Až po miesto, kde sme sa otočili.
Okolo obeda sa vraciame späť. Kvalitne vyfúkaní. Námrazu zo stanu dávam dole cepínom. Treba sa čo najskôr prezliecť do suchého. Ale kde?
Po asi hodine zohrievania sa v spacáku vyšlo nečakane slnko. Vydali sme sa na Východnú Vysokú.
Z nepriateľského dopoludnia sa nakoniec vykľulo slnečné popoludnie. Na Východnú Vysokú sme sa vydali vlastnou cestou, každý s dvoma čakanmi.
Niektoré pasáže boli fotogenické. Steps to heaven. Ale kde je Feďo?
Výhľad z Východnej Vysokej (VV) ma prekvapil. Máme za sebou už viacero tatranských vrcholov, ale VV má jeden z najkrajších výhľadov. V pozadí je Bradavica, v mrakoch sa schováva Slavkovský štít.
Pohľad do Veľkej studenej doliny. Vľavo vzadu vidno Belianske Tatry. V strede záberu dominujú Veľký a Malý ľadový štít, v pravej časti zasa Lomnický.
Svišťov štít a Divá dolina. Ani ľahšie tatranské vrcholy netreba podceňovať. Ľahko dostupný Svišťov štít sa v minulom roku stal osudným pre istého Čecha. Po tom, čo sa za zlej viditeľnosti odpojil od svojej skupiny, odtrhol pri zostupe lavínu, ktorá ho pochovala.
Ani "azuro" na vrchole netrvá večne. Zasa prichádza "monzún".
Cestou dole vyzeráme, ktorým smerom je asi basecamp. Je nám jasné, že o chvíľu nás pohltí stúpajúca hmla.
Nakoniec sme ho našli.
Večeru varíme v diere, ktorú sme vyhĺbili ako zábranu proti vetru. Podávajú sa varené cestoviny v roztopenom snehu bez soli s pesto omáčkou. Nejedlé. Po náročnom dni však chutí všetko. Po tejto delikatese sme si varili už len čaj a prešli na suchú stravu.
Zo spacáku fotím narýchlo západ...teda, čo po ňom zostalo.
Ráno vyrážame ešte pred siedmou. Trúfli sme si na Kopulu, ktorá susedí s VV a nevedie tam chodník. Traverz cez snehove minipolia striedala skala. Za pomoci cepínov a mačiek sme krátko po ôsmej na vrchole. Doprajeme si raňajky z vrecka.
Svätý Slavkovský štít, blahorečilo ho nedeľné ráno.
Cestou zhora fotím náš bivak. Tam kdesi na križovatke ciest stojí dom, skutočný, nevysnívaný.
V noci pripadlo aj snehu. Krásne "azuro" nám šmakuje. Po noci strávenej v lomcujúcom stane dýcha z okolia pokoj.
Ale zasa nič netrvá večne. Ešte pred obedom sme sa vydali na cestu späť. Do civilizácie. Pri Velitskom plese stretávame skupinku. Najholohlavejší z nich zakričal na celú dolinu. Zľakli sme sa a očami sme narýchlo premerali steny Gerlachu, či sa niekto nezrútil. Vtedy sme pochopili, že tatranské zákazy sú práve pre takýchto, čo sa nevedia chovať.
Pri zostupe si užívame posledné lúče, počasie sa opäť začína meniť. Počas troch dní sme zažili okrem dažďa asi všetko. Vietor, sneh, hmlu, mráz i slnko.
A dole už nič nenapovedá tomu, že je február. Pobrali sme sa domov.
Autor: PB
