Banášová: Deti nebavia len macíkovia a mašličky

Moderátorka, zabávačka a najnovšie aj autorka detskej knihy, ktorú sama ilustrovala. Adela Banášová hovorí, že humor je kľúčovou ingredienciou detskej duše.

Jej Zabudnuté slovenské rozprávky vás zoberú na krátky výlet do nekonečnej fantázie.

Napísali ste knihu pre deti. Ako si spomínate na vaše detstvo? K akému miestu a zážitku sa viažu vaše najkrajšie spomienky?
- Asi najsilnejšie zážitky sa mi spájajú s chalupou vo Vrbovom. To bol denne pohyb na vzduchu, pojedanie okolo rastúcich plodín, naťahovanie sa so všelijakými zvieratkami. Milovala som to tam a keď náhodou niekedy zájdem na tú cestu tajne sa pozrieť, ako tá chalupa vyzerá dnes, tak mám vždy knedľu v krku.

Aká bola prvá rozprávka na ktorú si pamätáte? Čítali vám rodičia z rozprávkových knižiek, alebo podobne ako vy, zapájali fantáziu a vymýšľali si vlastné príbehy?
- Nepamätám si prvú rozprávku, ale mama mi hovorila, že keď som ešte ležala v postieľke, tak mi čítala Smrekovu Maľovanú abecedu a ja som sa strašne smiala. Potom, keď som mala asi šesť rokov, mi na zaspatie púšťali naši Lasicu a Satinského. Bola to platňa Jubileum a tiež som sa strašne smiala, aj keď som mnohým veciam nerozumela.

Rozprávky, ktoré koncom minulého roka vyšli knižne, ste pred desiatimi rokmi napísali ako darček pre vašich najbližších. Prečo ste sa ich rozhodli teraz ponúknuť vydavateľovi a uviesť na trh?
- Skôr to vzniklo ako nápad pri debate s vydavateľom. Vydať knihu nebola priamo moja iniciatíva, len sme sa po dlhšom debatovaní dostali k tomu, že by to mohla byť pravé táto, rozprávková kniha.

Aké máte na knihu ohlasy?
- Pozitívne. Páči sa aj dospelým, lebo sa pri nej môžu pochichotať a decká si tam zas nájdu niečo iné. Je to jemne surreálne a povedala by som slobodné, takže ľuďom, ktorí vo všetkom hľadajú očakávané veci, spôsobuje trochu zmätok (úsmev).

Myslíte si teda, že deti sú dostatočne vnímavé, aby pochopili iróniu, ktorá je podstatou vášho humoru?
- Myslím si, že deti sú často podceňované. Veľakrát som moderovala akcie pre deti a veľmi schuti sa smiali na irónii, na doťahovaní sa, na vymýšľačkách a blbostiach. Nemyslím si, že deti bavia len macíkovia a mašličky...

Samozrejme to závisí od veku a osobnosti, ale z vlastnej skúsenosti viem, že som sa sama smiala na veciach, ktoré bavili aj dospelých. Humor je kľúčovou ingredienciou detskej duše, takže niekde sa to v tom chápaní určite prelína.

Povedzte čitateľom viac o knihe Zabudnuté slovenské rozprávky. Čo od nej môžu očakávať? Ako by ste ju opísali jednou vetou?
- Nemali by niť očakávať, aby boli o to spokojnejší a uvoľnenejší pri čítaní. Jednou vetou by som ich opísala ako krátky výlet do jednej z miliárd malých uličiek nekonečnej fantázie.

Knihu ste aj sama ilustrovali. Kedy a ako vznikali tieto ilustrácie? Prečo ste sa rozhodli dať svojim postavám tvár
sama?
- Ja som vždy kreslila a keď kreslíte, tak je vám neprirodzené, aby mal vizuál vyriešiť niekto iný. Je pravda, že prvú časť som preilustrovala, pretože bola odfláknutá, ale rozprávky z vesmíru sú s pôvodnými ilustráciami spred desiatich rokov.

Na akú rozprávku by ste vy nikdy nechceli zabudnúť?
- Moje top tri sú Osmijankove rozprávky a predovšetkým Načisto obrátená krajina, potom Mach a Šebestová a Pipi Dlhá Pančucha.

Čo je vám na rozprávkach "sympatické"?
- To, že sú vtipné a dodávajú deťom radosť z neprogramového sveta nášho dospelého matrixu.

Čomu sa teraz venujete? Máte v pláne aj ďalšie knihy či už pre deti alebo pre dospelých? Neobávate sa porovnávania s otcom?
- Venujem sa absolvovaniu všetkých dní v týždni dookola, podľa možností s čo najlepším pocitom z vlastnej existencie. Kde tu moderujem nejaké podujatie, podporujem rôzne podľa mňa duchaplné projekty, píšem do novín, moderujem svoju reláciu na TA3 zo SND, kde si pozývam hostí podľa mojej chuti...

Takže si žijem veľmi príjemne. Zatiaľ neplánujem písať nič ďalšie a porovnávanie s otcom by bolo asi dosť komické. Toho by sa mal obávať ten, kto by sa do toho pustil. (úsmev)