Odmenu od národnej banky dostal viackrát, na svoju prvú realizovanú mincu však stále čaká.
TRNAVA. Rodený Trnavčan, ktorého osud zavial do Kremnice na strednú školu úžitkového výtvarníctva. Práve tu, v meste slávnom pre svoju mincovňu, po prvýkrát pričuchol k modelovacej plastelíne a návrhy pamätných mincí sa stali jeho srdcovkou. Ako taký návrh vzniká, čo všetko na to človek potrebuje a čo ho na tom vlastne baví, porozprával MY Trnavským novinám.
Mincová tvorba nepatrí práve medzi tradičné záľuby. Ako ste sa k tomu dostali?
- K tomuto, dá sa povedať, remeslu, ma priviedol môj učiteľ na strednej škole Pavel Károly. Hoci som chodil na odbor rytectvo, ktoré nemá s mincovou tvorbou veľa spoločného, mimo hodín školskej dochádzky sa mi venoval. Chodil som k nemu po rady a postupne sa zdokonaľoval. On sám sa tiež mincovej tvorbe venuje a Národná banka Slovenska mu už realizovala niekoľko návrhov.
Priniesli ste nám na ukážku aj niekoľko vašich modelov. Vyzerajú ako biele taniere s nízkym reliéfom. Ako vlastne takýto sadrový odliatok vzniká?
- Samotnému modelu predchádzajú skice, kde si návrh rozkreslím. Motívy volím podľa zadanej témy, niektorým sa venujem detailne, iné improvizujem až priamo na podkladovom tanieri. Ten si predstavte ako prázdnu plochu natretú šelakom (živicovým náterom, pozn. red.). Naň potom dávam špeciálnu modelársku plastelínu, z ktorej už podľa návrhu tvorím samotný reliéf. Používam pritom rôzne nástroje, špachtle a rydlá, ktorými plastelínu modelujem.
V čom je tá plastelína špeciálna?
- Musí sa najprv uvariť. Idú do nej prímesky sadry, včelí vosk, normálna plastelína z obchodu a parafín. Hneď ako sa to uvarí, odleje sa plastelína napríklad na plech vyložený fóliou. Keď vychladne, odkrojí si každý, koľko potrebuje, stláčaním v ruke kúsok zahreje a môže modelovať.
Plastelínou na podkladovom tanieri sa však výroba modelu nekončí. Čo sa deje ďalej?
- Keď mám hotový model z plastelíny, odlejem ho do sadry. Vznikne tak negatív, ktorý nechám dobre vyschnúť a medzitým si ho vyretušujem. Potom si zarobím mydlovú penu, pretriem ňou negatív a spláchnem prúdom vody. Uchytím si ho do formy a opäť naň nalejem sadru. Vznikne mi tak sadrový pozitív, ktorý sa práve vďaka mydlu dá od negatívu bez väčších problémov oddeliť. Tento už vyzerá tak ako práce, ktoré som sem priniesol.
Znie to pomerne náročne. Ako dlho vám výroba takého modelu trvá?
- No ja som dosť rýchly (smiech)! Je to tak od dvoch týždňov, maximálne do mesiaca. Najkratší čas, za ktorý som vytvoril mincu, boli dva týždne. Najdlhšie trvá rozkreslenie návrhov a výber. Chcel by som urobiť aj desať návrhov, ale musím sa rozhodnúť. Potom dosť času zaberie aj modelovanie plastelínou.
Mário s modelmi pamätných mincí. V pravej ruke plastelína na podkladovom tanieri, v ľavej hotový model.
Už vieme, ako taký model vzniká technicky. Ako sa však dostanete k tomu, že začnete pracovať na niečom konkrétnom?
- Zapájam sa do verejných anonymných súťaží, ktoré vyhlasuje národná banka. Tých sa môže zúčastniť ktokoľvek, banka zadá, či to má byť návrh striebornej pamätnej mince v hodnote desať alebo dvadsať eur, alebo stoeurovej zlatej mince. V súťažných podmienkach presne určia tému, technické parametre aj termín odovzdania prác.
Súčasťou podmienok je aj článok, ktorý pripraví nejaký odborník. V ňom nám opíšu celú stvárňovanú problematiku, aby nás navnadili.
Vypichnú aj typické veci a zaujímavosti, ktoré by sme mali do návrhu preniesť. Banka pri pamätných minciach postupuje podľa emisného plánu, ktorý pripravuje aj na niekoľko rokov dopredu.
Keď sa zapojíte, posielate do banky tieto sadrové odliatky?
- Áno, presne tak. Tým, že je to anonymné, na zadnú stranu každého odliatku napíšem heslo. Rovnaké heslo dám aj na zalepenú obálku, vo vnútri ktorej je moje meno, adresa a telefonický kontakt.
Ako potom vyzerá samotné výberové konanie? Podľa čoho banka určí, ktorý návrh má byť víťazný? Posudzovanie umenia je dosť subjektívne...
- Výberové konanie prechádza tromi časťami. Prvá je technická kontrola, kde komisia posudzuje, či daný reliéf spĺňa stanovenú výšku, či je všetko v poriadku, či niečo nepretŕča. Býva to veľmi prísne, maximálna výška reliéfu sa meria na stotiny milimetra a nesmie presahovať.
Ako to dokážete zabezpečiť?
- Mám na to taký trik. Keď modelujem z plastelíny na podkladový tanier, občas cez ňu prejdem pravítkom. Okraje taniera sú najvyšším bodom a všetko, čo presahuje, si tým pravítkom pekne zoberiem preč.
Čo nasleduje po technickej komisii?
- Druhá je umelecká komisia. Do nej sa privolajú umelci, napríklad Drahoš Zobek, ktorý navrhol všetky predošlé slovenské mince. Vždy sú tam aj odborníci na tému, ktorú minca stvárňuje. Keď sa to napríklad týka histórie, je tam historik, heraldik aj odborník z praxe mincovníctva. Ten pozerá aj s technickou komisiou, vidí, či sa návrh dá zrealizovať.
Vždy je presne heraldicky daný slovenský znak, keby som mu dal napríklad inú výšku či zakrivenie, tiež by ma mohli vylúčiť zo súťaže. Znak musí byť vždy na averze mince (prednej, hlavnej strane, pozn. red), rovnako aj nápis Slovensko.
Dôležité je aj to, aby averz a reverz mince tvorili umelecky jeden celok, aby bolo jasné, že sa dívame na dve strany jednej mince. Po splnení všetkých podmienok ustanoví umelecká komisia prvé až tretie miesto a odmeny pre ďalších zúčastnených.
Aké sú tie odmeny?
- (Smiech)... no tým ďalším odmenám hovoríme, že sú „na sadru“. Býva to okolo 150 eur. Prvé až tretie miesto je však ocenené lepšie, tam je odmena 2700 eur, 2000 a 1400 eur. Za samotnú realizáciu a autorské práva dostáva ešte autor ďalších najviac dvetisíc eur.
Stáva sa však aj to, že banka vyberie troch najlepších, neocení ich, ale povie im, čo majú v návrhoch zmeniť. Keď ich prepracujú, komisia ešte raz vyberie prvé až tretie miesto.
Hovorili ste, že výberové konanie má tri časti. Aká je tá tretia?
- Tretia komisia je subjektívny názor guvernéra národnej banky. Je takou svojskou komisiou, povie, čo sa mu páči (smiech). Keď nejaký návrh schváli, zatelefonuje pani Dagmar Flaché, ktorá daného umelca nakontaktuje, oboznámi ho s výškou výhry a požiada ho o zaslanie skíc a negatívu návrhu. Tie musí banke odovzdať do určeného termínu.
Prečo?
- Pretože na výrobu samotnej mince je potrebný práve negatív. Ten postúpia do kremnickej mincovne, kde z neho odlejú dentakryl (plastická látka, ktorá sa používa aj pri výrobe zubných protéz, v elektrotechnike či pri výrobe bižutérie, pozn. red.) Keďže samotný model je väčší ako finálna minca, dentakrylový odliatok dajú do pantografu, ktorý ho asi šesť až sedemkrát zmenší a prenesie priamo do matrice zo špeciálnej kalenej ocele. K matrici vyrobia aj patricu s druhou stranou mince a môže sa raziť. Časť nákladu sa zvykne vyraziť ako proof mince, ostatná ako klasické matné.
Čo to znamená proof?
- Je to vyhotovenie mince, podľa ktorého sa leští už samotná matrica. Ak je minca proof, tak jej pozadie je dokonale vyleštené ako zrkadlo a vystúpený reliéf je matný. Pri klasickej minci je matné všetko. Takéto proof mince majú oveľa väčšiu hodnotu ako tie obyčajné. Predávajú sa v špeciálnych etui – semišových škatuľkách. Je k nim priložený leták, ten sa dá priniesť autorovi na podpis a potom to získa ešte väčšiu hodnotu. Prikladá sa k nim ešte informačný leták spolu s technickými parametrami aj so špecifikáciami lokality, ktorá je na minci zobrazená.
Dostane nejaké mince aj autor?
- Dostane jednu. Sú to drahé kovy, zlato a striebro, takže banka nimi neplytvá.
Na 17. január pripravujete v Trnave aj výstavu vašich návrhov. Čo všetko ste už robili a aký bol váš prvý návrh?
- Začínal som s návrhom pamiatkovej rezervácie Trnava. Bolo to dvojautorstvo s mojim spolužiakom Jergušom Gálikom z Nových Zámkov. Dostali sme za ňu aj tristo eur odmenu, vyhral to vtedy môj priateľ Roman Lugár.
Okrem toho som robil napríklad návrhy pre mince Knieža Rastislav, Dubnícke opálové bane, Jozef Karol Hell, pamiatková rezervácia Košice a Trenčín, Anton Bernolák, Chatam Sofer alebo výročie Národnej banky Slovenska a mnohé iné.
A posledná otázka. Prečo to vlastne robíte?
- Baví ma to, prezentujem sa tým a môžem urobiť aj výstavu keď mám viac návrhov (úsmev). Toto hobby je nízkorozpočtové, človek potrebuje mydlo na separáciu sadry, potom sadru, nástroje, podkladové taniere, stôl vo vodováhe, čas, talent a zručnosť. A ešte si musí vedieť navariť plastelínu.
