TRNAVA. Jeho stánok obklopovali najmä tí skôr narodení. Farebné ruské matriošky, hlinené zvončeky a ručne vyrezávané šachy či šperkovnice. Mnohí pri nich spomínali na mladosť, tradičné ruské bábiky išli na dračku. Na trnavský jarmok ich priviezol Poliak Ryszard až spoza Krakova, do Malého Ríma meral vyše päťsto kilometrovú cestu.
„Matriošky nevyrábam celé, pripravím drevo a maľuje ich môj spolupracovník v Rusku. Šachy a šperkovnice sú však celé moja robota,“ hovorí sympatický remeselník. Figúrky vyrezal z lipového dreva, kompletnú zostavu spolu so šachovnicou stihne vyrobiť za tri dni.
„Najviac sa bojím zlého počasia. Ak bude pekne, bude sa dariť aj obchodu,“ povedal nám v piatok.
Tri kilometre nite
Len niekoľko krokov od Ryszardovho stánku, na opačnej strane Hlavnej ulice, nás zaujali dvaja muži. Obaja dobre naladení a oblečení v ručne tkaných košeliach a nohaviciach. Tkáč z Horného Trhovišťa prišiel totiž na kus reči do stánku výrobcu cínových pohárov.
„Venujeme sa tradičnému tkaniu už dvanásť rokov. Tkáme malé kúsky, ktoré nie sú finančne náročné, ale majú úžitkovú hodnotu,“ hovorí Miroslav Veselka.
Vysokú cenu za ručne vyrobený odev je ochotný zaplatiť málokto, na odbyt však idú obrúsky na zabalenie chleba, koberčeky či ovinky na nohy pre šermiarov.
„Pri tkanej košeli hovoríme o cene okolo dvesto eur. My sa špecializujeme na tkanie z technického konope, ktoré laik nedokáže zohnať. Na jednu košeľu priemerne treba tri kilometre ručne súkanej nite, ktorá tiež nie je najlacnejšia,“ hovorí.
K tkaniu sa dostal cez priateľku, ktorá túžila mať doma krosná. Rozhodol sa jej ich kúpiť namiesto obývačkovej steny a náhodou natrafil na pani z Myjavských Kopaníc. Tá krosná nielen predávala, ale stala sa aj ich učiteľkou.
„Keď som tie krosná kupoval, mali osemdesiat rokov. Pani na nich tkala asi dva roky, získala ich od starého tkáča, ktorého dlho prehovárala, aby jej ich predal,“ spomína Veselka.
Okrem neho a priateľky už v rodine vraj netká nikto, napriek tomu, že doma majú dnes krosná troje. Najnáročnejšou časťou tkania je vraj snovanie, teda príprava nití. Tie sa nahodia na krosná a potom sa každá nitka naviaže.
„Hovoríme o čísle asi šesťsto nití. Po dvanástich rokoch každodenného tkania nám snovanie trvá asi pätnásť minút, naviazanie asi tri hodiny. Začínali sme však na dvanástich hodinách,“ hovorí Veselka.
Tkáč podľa neho nie je ten, kto si dá osnovu spraviť vo fabrike a tká na kovových krosnách. Musí si vedieť sám nasnovať, naviazať a krosná aj opraviť.
Cínové čaše
Do sveta cínu nás zasvätil Moravák z Vsetína, Libor Švagera. Vo svojom stánku mal poháre v kombinácii skla a cínu, ktoré vyrába sám, odlievané dobové čaše dováža z Nemecka.
„Ručná práca je aj sklo, aj cínová noha. Máme sklára, ktorý vyrába kalichy a my k nim robíme nohy,“ hovorí.
Nápady prichádzajú vraj spontánne, do podoby formy ich najčastejšie pretaví jeho kamarát - grafik. Farebné kalichy tak nesú na svojich krídlach draci, lebky odkazujú na gotiku, empír pripomína pohár na zvieracích tlapkách.
„Cín rýchlo chladne a má veľkú tepelnú rozťažnosť. Skôr ako stuhne, zmení objem. Pri čistom cíne je problém dosiahnuť dokonalé grafické prepracovanie. Pridáva sa do neho preto napríklad zinok,“ priblížil najväčšie úskalia svojej práce. Výroba jednej formy na pohárovú nohu trvá pritom od nápadu až po realizáciu asi sto hodín.
