Ako ste prijali nomináciu na funkciu športového riaditeľa klubu?
„Priznám sa, bol som trochu zaskočený, ale aj čiastočne sklamaný. Všeličo sa po zlom štarte ligy šuškalo, ale dopadlo to tak, ako by som za zlé výsledky mohol iba ja.“
Kedy ste sa dozvedeli o tom, že už budete na inom než hráčskom poste?
„V utorok na tréningu. Prišiel som tam ako hráč, ale tréner Jarábek mi oznámil, že som už v novej funkcii, že tak vedenie rozhodlo.“
Trnava začala prehrou v Senici, potom zdolala Trenčín a dostala na Myjave šestku. Prvé dva zápasy ste nehrali a na Myjave áno.
„Tak to napokon aj vyznelo, ako by som za tú šestku mohol iba ja.“
Vedelo sa, že v Spartaku zostanete aj po skončení aktívnej činnosti, takže vás to až tak zaskočiť nemuselo...
„Nejde o to zaskočenie. Myslel som si, že dohrám túto sezónu a potom oficiálne skončím. Takže ten prechod na funkcionársku stoličku bol o niečo rýchlejší, ako som čakal. Aj preto ma zaskočil.“
Vy ste sa pred rokom uchádzali aj o vyššiu funkciu na futbalovom zväze.
„Áno, kandidoval som na post viceprezidenta slovenského zväzu. Keď to nevyšlo, vrátil som sa na ihrisko.“
Budete mať aj nejaký rozlúčkový zápas?
„Nie, nebudem, na oficiality si nepotrpím. Prišlo to ako prišlo, život ide ďalej. S futbalom som skončil definitívne.“
Viete už konkrétne, čo bude náplňou vašej práce?
„Nie. Doteraz funkciu vykonával spolu s trénerskou Juraj Jarábek. Pár slov sme prehodili, na detaily ešte neprišlo. Je čas, oficiálne začnem až od 1. septembra.“
Na ktoré obdobie vo futbale si najradšej spomínate?
„Na každý víťazný zápas. Ťažko znášam prehry. Prežil som nečakane bohatý futbalový život. Hral som vyše dvanásť rokov v cudzine, dvadsať rokov vo vrcholovom futbale, ťažko sa z toho niečo vyberá. Nezabudnuteľné zostane kvalifikačné víťazstvo 1:0 v Poľsku, po ktorom sme sa prebojovali na svetový šampionát do Afriky. Pri veľkom úspechu som pre zranenie chýbal. Potom postup s Trnavou v Európskej lige na penalty cez Levski Sofia.“
Skočili ste z nemeckého futbalu do slovenskej ligy. Aký bol v tom rozdiel?
„Obrovský. Slovenský futbal sa nemôže, pri všetkej úcte, s nemeckým porovnávať. V Mainzi som začal v druhej lige a tam je krajšie, lepšie ihrisko a vybavenie, než u nás na špičkovom štadióne. A inak sa hrá pred tisíckou divákov a pred dvadsať až osemdesiattisíc divákmi.“
Kde sa podľa vás nachádza slovenský futbal?
„Nemôžeme mať veľké oči a nesmieme sa klamať. Pohárové súťaže vždy nastavia zrkadlo. Kde-kto nás vyplieska ešte v prvom kole, alebo tesne po ňom, ako v tomto roku Slovan, Žilinu, Trenčín, či Senicu. O hlavnej súťaži môžeme snívať. Toto sa nedá preskočiť, to treba uhrať.“
Čo najviac chýba slovenskému futbalu?
„Väčšia cieľavedomosť v práci s mladými. Tí sa musia snažiť hrať tak, aby sa o nich bili špičkové zahraničné kluby. Tu sa chodí nezriedka cestou, že idem hocikam, len nech je to vonku. Možnosť hrať ligu by sa mala brať ako odmena. Lenže: futbal je tiež zrkadlom spoločnosti a tá naša nie je na tom bohvieako. Tak čo chceme od futbalu?“
Čo má podľa vás pred sebou trnavský futbal?
„Veľa práce. Vyčistiť dlhy z minulosti, lebo ich pred sebou tlačí tuším desať rokov. A s čistou hlavou budovať tím.“
Partia Malatinského, ale aj tá vaša pod vedením Jurkemika či Peczeho, bola viac-menej na trnavskom základe. Nechýba lokálpatriotizmus teraz v tíme?
„Určite chýba. Ak by bolo viac odchovancov, aj diváci by to inakšie vnímali. Za posledné roky sa tu vystriedalo veľa cudzincov druhej, ba i tretej výkonnostnej triedy, a na výchovu vlastných sa zabudlo. A ide aj o tímový záber. Keď som prišiel z Nemecka, hrali sme o špicu ligy. V európskom pohári sme zašli ďaleko. Ukázalo sa, že to ide.“
Čo želáte v novej funkcii trnavskému futbalu a ako k tomu chcete prispieť?
„Ako prispejem, neviem, kompetencie sa dozviem postupne. Čo iné si môžem želať, ako to, čo sa mne nepodarilo získať - titul pre Spartak!“
V Spartaku hrávajú aj vaši synovia, desaťročný Patrick a sedemročný Alex. Že by prišiel titul až s niektorým Karhanom v zostave?
„S nimi, či bez nich, to je jedno. Len nech sa konečne poteší futbalová Trnava.“
Začínajúci majú vzory vo veľkých hráčoch. Synovia mali šťastie, že vzor mali doma. V ktorom z nich sa pre zmenu vidíte vy?
„Ťažko povedať, obaja sú šikovní, obaja sa tlačia skôr do útoku, strieľajú góly. Ale ak by som mal byť detailný, povahou sa na mňa podal skôr Patrick. Aj on ťažko znáša prehry, plače a hádže sa o zem. Akoby som videl malého seba.“
