Slovenského kladivára LIBORA CHARFREITAGA, okrem chronických zdravotných ťažkostí, pribrzdili aj akútne bolesti chrbta. Nemá limit.
Libor Charfeitag znamenal pre slovenskú atletiku istotu minimálne finálovej účasti. Aj v prípadoch, že nebol celkom zdravý. Posledné tri roky sa však situácia rapídne zmenila k horšiemu. Je súčasný stav len dôsledkom zranenia alebo za nekvalifikovaním sa na MS sú aj iné príčiny?
„Je to kombinácia viacerých zdravotných príčin. Zranenie chrbta ma vyradilo z tréningu iba približne na 10 dní, ale vo veľmi zlom čase. Neustále cítim, že nie som úplne zdravý. Nedokážem získať potrebnú silu v posilňovni, necítim dostatok energie. Mám zoslabnutý oragnizmus, čosi ma neustále brzdí. Nie som fit. A neviem prečo.“
Približne od roku 2005 ste bojovali s chronickou lymskou boreliózou - raz ustúpila, zrazu sa znenazdajky objavila. Na ME 2006 ste sotva stáli na nohách, napriek tomu ste končili 14. O rok ste dosiahli svoj vrchol, získali bronz z MS, na OH 2008 ste skončili ôsmy, v roku 2010 na ME v Barcelone zlatý. Nepredpokladali ste vtedy, že práve to je odpich k najväčším úspechom?
„Samozrejme, že som to tak bral. Cítil som sa veľmi dobre. Bol som plný síl a primerane som si veril. Darilo sa mi na všetkých súťažiach, aj na tých, na ktorých ide o všetko. Na sezóny 2011 a 2012 som mal veľké, medailové plány. A zrazu išlo všetko dole vodou. Niečo sa muselo so zdravím stať. Dodnes, každodenne sa snažíme s odborníkmi prísť na to, čo to je. Začal som sa cítiť unavenejší, slabší, menej výkonný. Tieto pocity sa z roka na rok znásobovali.“
Nasledovali tri zbabrané sezóny. Nemenili ste zaužívané metódy prípravy striedavo v americkom Dallase a doma v Trnave. Nemohla aj to byť chyba?
Nemyslím si to. Moje tréningové podmienky sa dokonca od roku 2010 zlepšili. Kombinácia Trnava – Dallas je výhodná. Nie som bežec, ale kladivár, to je rozdiel. Nenájdem kvalitné kladivárske sektory v akomkoľvek meste, preto nie je jednoduché meniť centrá prípravy.“
Pre kladivára nie je 35 rokov až taký vysoký vek, skôr akurátny. Vo vašom prípade, v kombinácii so zraneniami, nemohol predsa zohrať negatívnu úlohu?
„Súhlasím, teraz som mal byť na vrchole. Tridsaťpäťka je ideálny kladivársky vek. Zožieram sa, necítim sa okey. S každým pribúdajúcim rokom už bude ťažšie a ťažšie sa presadiť, to viem. Nechcem však odísť do atletického dôchodku s takýmito pocitmi. Túžim ešte aspoň po jednej ,normálnej', zdravej sezóne. Tri posledné sa takto označiť nedajú. Boli utrápené, bolestivé, bez výkonu.“
Zranenie chrbtice je u vás „novinkou“. Ako k nemu prišlo?
„Je to bežné seknutie v krížoch. Problémy podobného charakteru som mal v pekinskej olympijskej dedine hneď po súťaži. Tak som sezónu nedokončil. Takéto veci sú súčasťou športu. Vážne zranený, v pravom slova zmysle, som nikdy nebol. Zdravie ma však nechce počúvať.“
Budete v tejto sezóne ešte súťažiť?
„Áno, plánujem pretekať v auguste, septembri. Chcem zaútočiť aspoň na tohtoročné aprílové maximum 73,63 metra. Takýto výkon by som pred desiatimi rokmi považoval za smiešny. Osobný rekord 81,81 m mám práve z roku 2003. Chcem zistiť, či mi takmer dva týždne pokoja v niečom prospeli. Chcem sa otestovať, trénovať, súťažiť. Pocítiť ako to ide, prípadne zaznamenať nejaké zmeny v tom, ako moje telo regeneruje.“
Kladivári nemajú veľa významných mítingov. Zvyčajne sa zúčastňujete na všetkých, na ktoré vás pozvali. Bolo to správne?
„V tom nebol žiadny problém. Keď som podával kvalitné výkony, mal som výhodu výberu, na ktorý míting pôjdem. Pár som aj odmietol, ak nezapadli do mojich pánov, prípadne si vyžadovali náročné cestovanie. Väčšinu súťaží som však absolvoval. Kvalitných kladivárskych mítingov je zo všetkých disciplín najmenej.“
Aký bol pomer medzi vašou radosťou zo súťaženia a faktom, že slovenský atlét nie je na tom tak finančne dobre, aby si mohol dovoliť odmietnuť účasť na mítingu?
„Veľmi rád súťažím aj cestujem. Preto trénujem. Atlét sa vždy lepšie otestuje na pretekoch ako na tréningu. Potreboval som byť v neustálom kontakte so súpermi. To mi pomohlo na veľkých súťažiach. Nebál som sa neznámych súperov. Slovenský atlét nie je na tom finančne až tak zle, aby nemohol odmietnuť míting. Samozrejme, záleží na disciplíne. Ak by som mal svoje úspechy povedzme v behu na 400 metrov, tak by to bol celkom iný obraz. Mal by som na výber štvornásobne viac mítingov a za kvalitu výkonov by som zarábal, odhadujem, aj päťnásobne viac ako kladivár.“
Po menej vydarenej sezóne 2006, ktoré sme už spomínali, ste si celú prípravu na MS 2007 hradili takmer stopercentne sám. V akej situácii budete teraz?
„Budem presne v tej istej situácii. Nerátam s podporou ani jedného centa. A nečudujem sa. Ak nemám výkon, nemôžem počítať s podporou. Budem si celú prípravu platiť z vlastných zdrojov, a budem dúfať, že sa to oplatí ako v roku 2007. “
