TRNAVA. Do Starého Smokovca sme vyrážali až vo štvrtok (9.5.) večer. Počas minulých rokov sme o takomto čase už "zliezali" z hôr. Práve uplynulý 9. ročník mal byť najväčším, čo do počtu účastníkov, a najdlhším, čo sa týka počtu dní. Pôvodne sme totiž uvažovali o tom, že pôjdeme na dvoch autách už 3. mája. Nakoniec sme zostali len dvaja. Vyrazili sme neskôr, ale predsa.
Na Zbojnícku chatu sme vyrazili v piatok ráno. "Aladin" síce predpovedal zrážkový víkend, ale aj tak sme to riskli.
Cestou hore bolo teplo. A po snehu ani stopy. Neprepadali sme však panike.
Hlavným cieľom májovej šlapačky nie je jazdiť, ale šlapať. Jazdenie je bonus, ako to stručne zhrnul Dodo. Hneď v úvode nás stretol strážca TANAP- u, ktorý nás chcel otočiť. Keď sme mu vysvetlili, že nie sme skialpinisti, pustil nás ďalej.
Čím viac sme sa blížili k Zbojníckej chate, tým snehu pribúdalo. Ale žiadna sláva. Teplotné rekordy padali aj tu. Sneh zmizol vraj za dva týždne, na prelome apríla a mája, tvrdili nám na chate.
Vo Veľkej studenej doline je už jar v plnom prúde. Ľudia si nás tu fotili ako atrakcie, že "iní nosiči". Stretli sme aj skutočného tatranského nosiča. Prezradil nám, že na chrbte nesie 65 kilogramov.
Zostávali sme pokojní. Za tie roky už dobre vieme, že miesta, ktoré šlapeme, budú zjazdné. Teda aspoň cestou hore sme si to mysleli.
Masív, ktorému dominuje Prostredný hrot. Oddeľuje Veľkú od Malej studenej doliny. Dostať sa na Zbojnícku chatu je pre niekoho prechádzkou, pre iných zasa životným výstupom. Fotogenické miesta sú na každom kroku.
Voda, skaly, kačice. Atmosféra evokuje scénu z rozprávky o Popolvárovi. Kto chce "Zemetrasa" premôcť, musí zjesť zlaté vajce. Cesta nahor naozaj prečisťuje hlavu.
Zbojnícka chata na dohľad. Definitívne sme sa s druhým a zároveň aj posledným členom výpravy zhodli, že snehu je skutočne pomenej.
Zbojnícka chata a Svišťov štít. Záver viac ako dvojhodinového výstupu z Hrebienka. Ako prvé si objednávame klasiku- cesnačku a čaj.
Pohľad z izby, kde sa vyspí viac ako dvadsať turistov. Minulý víkend tam neboli skoro žiadni.
Po malej pauze sme sa ešte v ten deň vydali do sedla Malá Závrat.
Z chaty ideme približne dve hodiny na vrchol sedla. Nikam sme sa neponáhľali.
Sám v prírode, človek príde na iné myšlienky.
Hoci to na fotografii nevyzerá, ale Malá Závrat má "slušný" sklon. Dodo zdoláva posledné metre. Fúkal pomerne silný vietor. Našťastie do chrbta.
Dorazil. Na druhej strane sedla bolo bezvetrie. Až sme sa čudovali. Sedeli sme tam na slnku asi do siedmej večer.
Na chatu sa vraciame po západe slnka.
Nasledujúce ráno je polooblačno. Pred ôsmou vyrážame na Svišťov štít (v pozadí).
V Divej kotline bolo snehu dosť, to sme ešte nevedeli, čo nás čaká na Svišťovom.
Vrcholový úsek Svišťovho štítu. Po snehu ani stopy.
Pohľad z vrcholu do doliny Rovienky.
V pozadí vidno Belianske Tatry. Na vrchole sme strávili asi hodinu. Po doplnení tekutín a sladkostí sme museli zliezť z vrcholu o kúsok nižšie.
Zjazdiť z vrcholu sa dalo totiž iba po úzkom páse snehu. Nezaváhali sme.
Po zjazde sa opäť vraciame na chatu. Čaj nemôže chýbať. V horách najlepšie "šlape" mate.
Poobedný plán: sedlo Prielom. Zo spodu vypadalo dobre.
Na vrchole sedla Prielom. Zo Zbojníckej chaty sa cez neho dostanete na Sliezky dom.
Čakáme na západ slnka do ôsmej večer. Husté a tmavé mraky napovedali, že sa bude asi meniť počasie.
Nedeľa ráno. Tak "azuro" som nečakal ani ja.
Kamzík stratil plachosť a prišiel až pred dvere chaty.
Chatu opúšťame so všetkými vecami krátko po siedmej.
Po žltej sme sa vydali do Priečneho sedla. Prichádzajúce mraky napovedali, že azuro o chvíľu skončí.
Momentky z presunu do Malej studenej doliny.
Dodo zdoláva posledné úseky Priečneho sedla. Najskôr po snehu, potom po skalách.
Opäť to na fotke tak nevyzerá, ale reťaze a rebrík sa pre strmý terén nedali obísť.
Z Priečneho musíme zísť po reťaziach kúsok nižšie. V honých partiách sa objavili aj trhliny, museli sme ich obísť.
Pohľad na Priečne sedlo z Malej studenej doliny. Zjazd vyzerá takmer ako "somárska" lúka. Ale iba na fotografii.
Po zjazde z Priečneho a zmapovaní aktuálneho počasia sme sa rozhodli vyšlapať Sedielko, ktoré je najvyššie položeným sedlom vo Vysokých Tatrách. Snehové podmienky boli vynikajúce. Keď sme dorazili na vrchol, z ničoho nič sa zotmelo. Keď sme o chvíľu počuli udrieť hrom, vypadla mi energetická tyčinka z úst. Do dvoch sekúnd sme sa "nahodili" a vysokou rýchlosťou rútili zo Sedielka. Už cestou začalo pršať, padať krúpy a hmlistú atmosféru osvecovali blesky.
Nezastavili sme sa ani na Téryho chate a utekali pred búrkou rovno dole.
V nižších polohách sme už boli v bezpečí. Vyšlo slnko a oteplilo sa na 20 stupňov.
Osvietený. Vraciame sa dole s vyčistenou hlavou. Zhodli sme sa na tom, že tradíciu treba udržiavať. Aj napriek tomu, že iba vo dvojici.
Autor: PB
