TRNAVA. Holuby dostal do vienka. Pohybuje sa medzi nimi od detstva, už jeho otec, dedo i pradedo boli nadšenými chovateľmi. Trnavčan Jozef Firic dosiahol vo svojom operenom koníčku celosvetové úspechy. V Európe ho poznajú nie len ako vynikajúceho chovateľa ale aj medzinárodného posudzovateľa.
Okrasných holubov je dnes podľa jeho slov asi päťsto druhov, on sám sa môže popýšiť nádhernými slovenskými aj anglickými hrvoliakmi či komárňanskými kotrmeliakmi. Len Slovensko má šesť alebo sedem národných plemien, svoje má každá krajina.
„Naši dedovia a pradedovia boli v podstate tí, ktorí tieto holuby vyšľachtili. Išlo to prirodzeným výberom, nechávali si iba tie najkrajšie a najlepšie kusy. Ostatné išli do polievky,“ hovorí chovateľ.
Holubí kŕmiči
Popri okrasných holuboch chová Jozef Firic aj poštové, najčastejšie ich ale využíva ako kŕmičov. „Mám špičkové holuby, ktoré však majú také krátke zobáky, že odrastenejšie mláďatá už nedokážu nakŕmiť. Preto potrebujem dobrých kŕmičov,“ vysvetľuje dlhoročný tajomník Základnej organizácie zväzu chovateľov Trnava.
Musí preto sledovať, kedy holubice znesú vajíčka a v správnom čase ich holubím párom vymeniť. „Holub s krátkym zobákom poštového vychová. Chce to viesť si presnú evidenciu o každom páre, o znáškach a podobne,“ hovorí Jozef.
Zaujímavosťou je, že pri znášaní vajec má holubica jednodňovú pauzu. „Najprv znesie jedno vajíčko a o dva dni druhé. Chovatelia to robia tak, že to prvé zoberú a dočasne nahradia umelým. Do hniezda ho vrátia neskôr, aby sa obe mláďatá vyliahli súčasne,“ vysvetlil.
Mliečna kaša
Pri výchove a kŕmení mláďat sa striedajú obaja holubí rodičia. Spočiatku ich kŕmia špeciálnou, takzvanou mliečnou kašou, ktorá sa im obom začne tvoriť v hrvole asi päť dní pred vyliahnutím potomstva. Kašu potom vyvrhujú mladým priamo do zobáčika.
„Holuby chovám v piatich veľkých voliérach, mám aj priestor na ich drezúru. Na súťaži musia vydať zo seba to najlepšie, pekne ukázať typ,“ vysvetľuje Jozef. Lepšie sa podľa neho drezírujú holubice, ktorým sa nielen prihovára, ale niekedy im z pásky púšťa aj hlas holubieho samca.
„Ak by ste prišli na výstavu hrvoliakov ako nezainteresované osoby, asi by ste si mysleli, že sa tam všetci zbláznili. Chovatelia okolo svojich holubov poskakujú, bláznia ich, vydávajú všelijaké pazvuky a holuby sa krásne predvádzajú. Doslova ako manekýnky,“ hovorí so smiechom Jozef.
Prežijú najsilnejší
Kým kedysi sa holuby flákali po strechách, dnes tak tomu nie je. Chovatelia tie svoje púšťajú maximálne na dve hodiny dopoludnia a na dve popoludní preletieť sa, potom sa vracajú do voliér. Vonku zostávajú iba mestské holuby, ktoré nemajú majiteľa. Kedysi boli postrachom mamičiek a obávaným prenášačom chorôb.
„Dnes prežijú len tie najsilnejšie. Slabé jedince zabijú dravce alebo kuny. Je dobre, že dnes sa už holuby toľko nekŕmia. V minulosti robilo problémy najmä to, keď ich kŕmili v nemocnici pacienti chorí na tuberkulózu. Dnes to už takmer vymizlo,“ uzavrel Jozef Firic.
