Trnava poetická. Taký je názov prvej knihy fotografií mladého a talentovaného rodáka z Malého Ríma Matúša Plecha. Fotografie do cyklu pribúdali osem rokov a verejnosti svoje dielo predstaví už vo štvrtok 31. januára. Čím vás tak fascinovali? - Ich fotografie dopadli neuveriteľným spôsobom na moje emócie. Sú teplé, je z nich cítiť ľudská emócia, nejaká pridaná hodnota. Nejako sa neviem stotožniť so súčasnými postmodernými prúdmi, sú pre mňa strašne chladné. S týmito fotografmi ma spája poetika všedných dní, videli krásu v každej maličkosti. Náš pohľad je dnes zovšednený, všetko sme videli miliónkrát, nestíhame vnímať drobnosti. Na vašich fotografiách dominujú exteriéry a sakrálne stavby, nájdu sa však aj fotky z interiérov starých budov či dokonca portrét kominárov pri práci. Podľa čoho si svoje objekty vyberáte? - Hľadám miesta o ktorých predpokladám, že tam veľa ľudí nebolo, kde je zachovaná určitá autenticita. Bol som na veľa vežiach pri rekonštrukcii, na miestach s narušenou statikou... v tomto som taký dobrodružný typ (úsmev). Sú mnohé miesta, na ktoré som chodil roky, aby sa mi podarilo odfotiť konkrétnu fotografiu. Napríklad fotografia Katedrály sv. Jána Krstiteľa, ktorú nájdete aj v knihe. Jedného dňa, keď som bol doma, zbadal som neuveriteľnú svetelnú atmosféru. Vyšplhal som sa na hradby a odfotografoval svetlo rovno za jej vežami. O rok som sa tam vrátil a odfotil katedrálu opäť, tentokrát však v hmle. Hmlou sú obostreté mnohé vaše fotografie. Máte k nej nejaký zvláštny vzťah? - Hmla mi pomáha potlačiť rušivé prvky - pseudomodernú architektúru mesta, výzor moderného človeka, jeho správanie. Na druhej strane, vždy som mal rád atmosféru na pomedzí sna a bdenia. To je pre mňa hmla. Kniha Trnava poetická vznikala osem rokov. Akú cestu ste spolu s ňou prešli vy? - Kniha odráža môj osobný aj autorský vývoj. Hoci som presvedčený, že človek musí najprv zvládať všetky technické záležitosti profesionálnej fotografie, je dobre ich vedieť aj zahodiť a porušiť pravidlá. Kým v roku 2005 som fotil na digitálny fotoaparát, neskôr som prešiel na starú analógovú zrkadlovku. Mám totiž pocit, že digitálna fotografia je veľmi rýchly proces, ktorý zvádza človeka k vytvoreniu množstva snímok bez rozmýšľania. Navyše, keď sa pozriete do hľadáčika starého analógového fotoaparátu, svet v ňom vyzerá krajšie (úsmev). Dôležitý je pre mňa aj pocit z fotenia, ktorý by mal pôsobiť kúzelným dojmom. Ten pri použití digitálnej zrkadlovky nejako neprichádzal. Po čase som sa však k nej vrátil, pretože v mojej tmavej komore, ktorú som mal u otca v ateliéri, spadol strop. Kniha je tak mixom médií, niektoré snímky sú fotené aj na starý stredoformátový foťák Rolleiflex. V roku 2010 s vami kolegyňa robila rozhovor ako s jedným z ocenených v súťaži Genius loci Trnavy. Už vtedy ste spomínali vašu knihu a poslednú fotografiu, ktorá vám do nej chýba. Je tam? - Áno, je tam (úsmev). Chcel som na ňu dostať trnavské veže a vedel som, že to musím odfotiť z niektorého paneláku na Hospodárskej ulici. Dostať sa na strechu však nie je vôbec jednoduché. Našťastie jeden z panelákov začali zatepľovať a poprosil som majstrov, či by ma tam pustili. Bol som tam dokonca dvakrát, pretože na prvý raz tá fotka nevyšla podľa mojich predstáv. Potom sa mi však podarilo dostať na jeden obrázok katedrálu, františkánsky kostol aj mestskú vežu. Atmosféru ešte umocnilo to, že začalo jemne snežiť a tie veže vyzerajú ako namaľované.
TRNAVA. Dokáže čakať roky. Na správne svetlo, atmosféru i miesto. Pre svoje zábery sa šplhá na hradby, veže aj lešenia. Matúš Plecho sa nebojí riskovať a na jeho fotografiách je to vidieť. Na čiernobielych tónovaných fotografiách pracoval osem rokov, aby ich mohol na dvoch stovkách strán vydať knižne. Jeho diela majú atmosféru a pridanú hodnotu, cítiť z nich človeka. Čo o sebe a o knihe ešte prezradil?
Ako vznikal cyklus fotografií Trnava poetická?
- Prvé fotografie pochádzajú ešte z roku 2005. Na knihe som začal už vtedy nevedome pracovať, fotografoval som v uliciach mesta, ale ešte to nebola programová práca na veľkej téme. Ani som netušil, že by z toho mohol niekedy byť taký rozsiahly cyklus. Seriózne som o knihe začal uvažovať, keď som sa zoznámil s dielami takých majstrov fotografov ako Josef Sudek alebo Brassai. Patrili k staršej, medzivojnovej až povojnovej generácii.
Fotografie Matúša Plecha si pozrite tu.
