S profesionálnym zápasením už síce skončil, no techniky bojového umenia učí ďalších. Už švrtý rok pôsobí ako tréner.
TRNAVA. Rodák z Heľpy, Rudolf Ďurica, je nenápadný a hlavne nekonfliktný typ. Nikdy nevyhľadával bitky, bojové štýly vnímal ako sebaobranu. „Nešlo mi o to, vedieť sa biť, ale prejaviť sa po športovej stránke ako jednotlivec. Futbal ma nikdy nebavil,“ hovorí na úvod.
Aj on vyrastal na „kultovkách“ s Bruce Leem, Jeanom Claude van Dammom, Sylvestrom Stallonem či Arnoldom Schwarzenegerom. Filmy s poľským dabingom nahraté na videokazetách v podpriemernej kvalite. V tých rokoch na tom „fičal“ snáď každý. Rudo však išiel ďalej. Až do Thajska, kde sa v bojovom umení zdokonalil a neskôr získal svetové tituly. Zápasmi v ringu sa dokonca istý čas v Thajsku aj živil.
Začal s karate, pokračoval v kickboxe
Na základnej škole začal chodiť na karate. „Bolo to fajn, trénoval nás vtedajší dvojnásobný majster Československa Marek Melko, ktorý bol zároveň naším telocvikárom,“ spomína Ďurica. Na strednej v Brezne pokračoval s kickboxom, aby nakoniec skončil pri thajskom boxe.
„Po našich tréningoch v kickboxe nastúpili thajboxeri. Vždy som zostal a sledoval ich.“ Po čase sa k nim pridal. „V thajskom boxe sa na nič nehrá. Pri karate mi chýbal väčší kontakt so súperom,“ popisuje dôvody, ktoré ho priviedli k ďalšiemu bojovému umeniu. Prvé zmienky o thajskom boxe pochádzajú ešte z 13. storočia, vyvinul sa ako samostatný bojový štýl.
Hovoria mu aj umenie ôsmich končatín, pretože v zápase sa využívajú päste, lakte, nohy i kolená. Povinne ho trénuje aj thajská armáda v rámci výcviku. Thajsko nikdy nebolo kolóniou, na čo sú jeho obyvatelia patrične hrdí. Môže za to aj bojový štýl, vďaka ktorému si ich po stáročia nikto nepodmanil.
Po niekoľkých rokoch dostal od trénera signál, aby sa vydal na cestu bojovníka. Do samotnej „mekky“ tohto štýlu, do Thajska. Začal zháňať peniaze. „Robil som hocičo. Na stavbe ako robotník, zametal som cesty, napaľoval CD- čka, dokonca som predal vlastnú škodovku za 12 tisíc korún,“ dodáva. Potreboval zhruba dvadsať tisíc korún na letenku a tisíc dolárov ako vreckové. „Bolo to ťažké zohnať, ale išiel som za tým.“
Nakoniec sa mu to podarilo a dostal sa do profi kempu asi šesťsto kilometrov od Bangkoku. „Tam som len jedol spal a trénoval. Od rána do večera počas niekoľkých mesiacov. O rok som sa do Thajska vrátil späť. Na dlhšie,“ pokračuje. Aby tam mohol zostať, musel sa nejako živiť. Skúsil to vlastnými päsťami v ringu. Za peniaze. „Za jeden rok som absolvoval 24 zápasov. Niekedy trikrát za týždeň, inokedy jeden za mesiac. Bolo to rôzne.“
Rok sa dokázal uživiť v ringu
Najviac „zarobil“ 15 tisíc bahtov (thajská mena), čo bolo vtedy asi päťsto eur, najmenej 100 bahtov, čo je asi päť eur. Vždy mal stodolárovú železnú rezervu, ktorú nakoniec nikdy nemusel vytiahnuť, pretože si vždy dokázal v ringu zarobiť. „Uživil som sa, strava na celý deň vyšla na tri eurá. Takto som fungoval rok.“
Postupne sa stával čoraz známejším, úspechy ho posúvali bližšie k Bangkoku. Tam už bojoval pred tisíckami divákov. Cena lístkov sa vtedy pohybovala okolo 50 eur. Na jednotlivé zápasy sa dalo vsádzať. Zápasníci mali síce oficiálne zakázané uzatvárať akékoľvek stávky, no neoficiálne mohli. Ale iba na svoju výhru, nikdy nie prehru. Na to sú vraj Thajčania obzvlášť hákliví.
Nebojoval len pre peniaze, aj keď to bol hlavný dôvod, aby v Thajsku prežil. „Každý bojovník potrebuje zápasy. Nezdokonaľuje sa iba tréningami, musí zápasiť zoči voči súperovi. Človek môže trénovať aj dvadsať rokov, ak nemá zápas v ringu, nevie, o čom to je. Nevie, ako bude zvládať tlak, nervozitu, atmosféru, emócie,“ vysvetľuje Ďurica. Veď sa aj vraví, že zápas je najlepší tréning.
Po troch rokoch tréningov a zápasov v Thajsku, získal v roku 2004 a 2005 titul majstra sveta v superľahkej váhe (do 61,5 kg), v roku 2006 sa stal majstrom Európy a interkontinentálnym majstrom tentokrát v ľahkej váhe (do 63,5 kg). Celkovo má na konte 110 zápasov. Z toho 78 krát zvíťazil, 30 krát knokautoval svojho súpera.
Pokračuje už iba ako tréner
„Získať titul svetového šampióna je vrchol kariéry, dáva to bojovníkovi veľký kredit, ktorý mu uľahčí predať sa vo svete. Čím viac titulov, tým viac sponzorov,“ konštatuje. Aj keď sa cíti stále fit, so zápasením už asi skončil. Na Slovensku vraj nemá trénera, ktorý by ho dokázal pripraviť na profesionálny zápas a na výlety do Thajska nemá toľko peňazí ani času.
„Moja kariéra bojovníka ustupuje pomaly do úzadia a začínam sa venovať trénerstvu. To je budúcnosť. Trénujem už štvrtý rok, väčšina chalanov je na amatérskej úrovni, ale mám aj nejaké želiezka,“ priznáva. Tréningy neobmedzuje vekovo ani vierovyznaním. Muži či ženy, chlapci či dievčatá, prísť môže každý, kto má chuť. Školy už má v Bratislave, v Brezne, v Pezinku a aj v Trnave. Vraj ho k nám pred rokmi dotiahli kamaráti.
