Článok pokračuje pod video reklamou
Viac ako sedemdesiat centimetrový boleň dravý sa mu „zavesil“ pri splavovaní Váhu.
TRNAVA. Boleň je bojovná ryba. Dravec bez zubov sa živí najmä malými rybkami. Najskôr ich naháňa do húfu a potom medzi nich vpláva.
Je veľmi rýchly a má veľmi dobrý zrak. Chytiť ho je doslova umenie a mnohým rybárom sa to nepodarí za celý život. Boleňa je totiž náročné oklamať.
Boleňa chytil pri splavovaní Váhu
„Volám sa Andrej Holub mám 10 rokov, chytám od piatich rokov, viedli ma k tomu obaja dedkovia,“ hovorí na úvod malý rybár. V ten deň splavoval so svojimi rodičmi Váh.
„Kým všetko pripravili na splavovanie, hádzal som si kamene do vody. Keďže im to dlho trvalo, tak som vytiahol udicu priviazal vobler. Po treťom nahodení to prišlo,“ opisuje záber.
Začal kričať. „Prút sa ohol na maximum, brzda navijaku rapotala a ryba odvíjala silon veľmi rýchlo,“ pokračuje. Hrozilo, že sa celý silon odmotá a ryba ujde.
„Pomaly som pribrzdil cievku navijaku rukou a začal navíjať silon. Potom som ju zasa trocha popustil, nech sa upokojí. Pomaly som ju navíjal zasa naspäť,“ dodáva.
Celkom pochopiteľne si to užíval a v rámci svojich zážitkov ho považuje za ten najväčší.
Najskôr si mysleli, že to je šťuka či mrena
„Prvé dohady s otcom boli šťuka alebo veľká mrena. Ryba bojovala a nevzdávala sa. Po niekoľkých minútach sa unavila a zamierila do pokojnej vody. Keď sa priblížila bližšie, bolo vidieť jej obrovské rozmery,“ pokračuje.
Niekoľkokrát ju pritiahol k brehu, no stále mala dosť síl, trhala hlavou a vzďaľovala sa. Nakoniec mu podal pomocnú ruku otec, ktorý dovtedy všetko iba pozoroval. „Pomohol mi ju vytiahnuť z vody, aby som jej neublížil. Asi by som ju ani nezdvihol,“ konštatuje mladý rybár.
Svoj úlovok nemeral, ani nevážil. Namiesto toho spolu s otcom boleňa pohladkali, vyfotili sa s ním a pustili ho späť do vody.
„Bol to pre mňa dobrý pocit. Pustil som ho, lebo môj otec ma k tomu vedie,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie.
Mierových kaprov z priehrad dáva dedkovi do bazéna, ryby z Váhu púšťa, lebo sú vraj pekné a je to ich prirodzené prostredie. Všetkým rybárom by chcel odkázať jediné.
„Rybári, púšťajte ryby a takýchto fotografií bude viac. Ryby sú prekrásne tvory a nemusíme ich zabíjať.“
„Syna vediem k tomu, aby si uvedomil, že život je veľmi ľahké vziať, ale vrátiť ho už nie je v ľudských silách,“ hovorí otec malého rybára. Sám už ryby nechytá, pretože objavil iný druh relaxu spätý s vodou.
„Pri voľnom potápaní bez kyslíku zažívam úplne iné stretnutia s rybami, ako keby som ich nasilu ťahal z vody, v ktorej aj tak vyzerajú najkrajšie. Keď raz niekto zažije, ako mu divoký tvor žerie z ruky, asi už stratí potrebu zabíjať ho,“ uzatvára.
