Spolu 440 hrobov, päťsto kostier a viac ako päťtisíc nájdených predmetov. To je v číslach zhrnutých dvadsať rokov výskumu archeologičky Danice Staššíkovej-Štukovskej. Ako však sama hovorí, archeológia nie je o nálezoch ale o príbehoch. Aký teda rozpráva borovské pohrebisko?
BOROVCE. Takmer celý profesionálny život zasvätila skúmaniu pohrebiska v obci Borovce. Ľudia jej dovolili kopať na svojich dvoroch a v záhradách, podporu našla aj u bývalých a súčasného starostu.
Archeologička Danica Staššíková Štukovská objavila a preskúmala stovku unikátnych výklenkových hrobov, ktoré sa v takomto počte na jednom pohrebisku nenachádzajú nikde v strednej Európe.
To všetko za minimálne peniaze od štátu, s pomocou dobrovoľníkov, sponzorov a často na vlastné náklady.
Ako ste sa k výskumu v Borovciach dostali?
„Obvykle výskumy začínajú tak, že sa na niečo narazí. Tu to tak nebolo. Táto oblasť je bohatá na archeologické nálezy a historické udalosti, ktoré zaujímajú veľa miestnych obyvateľov. Medzi nimi zvlášť vyniká Marián Klčo, kustód Balneologického múzea v Piešťanoch a bývalý pracovník Archeologického ústavu v Nitre. Ten si ma tam vytipoval ako kolegyňu a upozornil ma, že v Borovciach sa nachádza sprašový výbežok, medzi miestnymi známy ako Chríb, cez ktorý kopú kanalizačnú ryhu. Odporúčal mi, aby som sa na ňu išla pozrieť. Prišla som, našla prvé nálezy a požiadala o súhlas na záchranný výskum. Písal sa rok 1985.“
Čo ste na Chríbe našli?
„Tento výskum odhalil len jeden hrob, hrob dieťaťa, ktoré malo umelú deformáciu lebky. Znamená to, že mu ju podväzovali bandážami, aby dosiahli pozdĺžny tvar. Tento zvyk nie je obvyklý pre naše kultúrne prostredie a ani pre včasnostredoveké obdobie do ktorého je hrob predbežne datovaný. Na základe toho hrobu som sa začala zaujímať aj o celé územie Rakovickej uličky, ktorá je pokračovaním sprašovej duny Chríbu. Predpokladala som, že sa tam nachádza pohrebisko. Celá ulička však už bola zastavaná, bol tam iba jeden voľný pozemok, ktorý patril rodine Mikloškovcov. Podarilo sa mi s nimi dohodnúť, aby som ho mohla preskúmať ešte predtým, ako začnú stavať.
Našli sme tam prvé výklenkové hroby, úplne netypické pre naše územie. Potom som už vo výskumoch pokračovala tematicky, chcela som v teréne preskúmať celé pohrebisko, zistiť jeho okraje a pôvod výklenkových hrobov v kultúre Slovanov. Výskum s prestávkami trval od roku 1985 až do roku 2009.“
Pohrebisko je unikátne práve výklenkovými hrobmi. Ako si ich máme predstaviť?
„Výklenkový hrob má vybudovaný priestor pre nebožtíka vo svojej stene. Predstavme si vykopanú bežnú obdĺžnikovú jamu, do ktorej sa aj dnes pochováva. V dlhšej stene jamy sa podkope priestor, do ktorého sa položí nebožtík a celé sa to zakryje – tento typ sme nazvali podmoľový.
Pokiaľ sa výklenok buduje v užšej stene jamy a vzniká tam tunel, často aj v ostrom uhle oproti dnu, nazýva sa tunelový. V takomto hrobe nebožtík takmer stojí a tento typ bol rozšírený v 7. – 8. storočí na území dolnej Tisy v prostredí Avarského kaganátu.
Pôvod výklenkových hrobov však treba hľadať v oblasti Euroázie, kde ich používali kočovné národy. Objavujú sa tu už na konci doby kamennej a začiatkom doby bronzovej. Na území okolo toku stredného Dunaja sa pochovávanie do takýchto hrobov nezistilo a nie je pre toto územie typické.“
Ako sa teda do Boroviec takéto hroby dostali?
„Vyzerá to tak, že sem s takýmto zvykom prišla celá skupina Slovanov z juhu. Treba si uvedomiť, že dnešné Borovce ležali tesne za hranicami územia Avarov, najsevernejšie nálezy z obdobia Avarského kaganátu sa našli pri Trnave.
Zatiaľ presne nevieme, aký typ sídla tu bol a kto vlastne na tomto pohrebisku pochovával. Nálezy, ktoré sme tu našli, nám však hovoria, že to nebolo bežné dedinské sídlo. Ľudia, ktorí tu žili, patrili podľa posmrtnej výbavy medzi elitu a predpokladáme, že tu mohlo byť významné remeselné, obchodné či obranné centrum. Musel fungovať systém remesiel a jarmokov, kde si svoje výrobky vymieňali či predávali.
Títo ľudia veľmi dobre poznali geologické vlastnosti spraše a v súčasnom jazyku povedané, vyznali sa v statike. Dokázali vybudovať studne, obilné jamy a v neposlednom rade aj výklenkové hroby obrovských rozmerov.
Slovania pôvodne pochovávali žiarovo, do plytkých jamiek a do malých nádobiek a zrazu sa tu, na našom území, objavili obrovské hrobky často s rozmermi 3,5 x 3 metre a s hĺbkou 3,5 – 4 metre. Tieto hrobky sa vykopávajú náročne, náročne sa zasýpajú. Odkiaľ vzali to know-how? Predpokladáme, že od Avarov, ale také jednoduché to zrejme nebude.“
Koľko hrobov ste tu preskúmali?
„Spolu to bolo 440 hrobov, z nich 99 podmoľového typu a jeden tunelového. Podmoľové typy hrobov sa na jednom pohrebisku nenachádzajú v takomto počte ani na území dolnej Tisy.
Až do objavenia pohrebiska v Borovciach sa predpokladalo, že tento typ hrobov, pokiaľ sa aj objavil v kontexte Veľkomoravských dejín, je sporadický a takto sa bežne nepochovávalo. Keď sme vychádzali s našimi poznatkami, urobili aj národopisci podrobnejší prieskum a zistili, že do výklenkových hrobov sa v niektorých oblastiach južného Slovenska pochováva dodnes. Je to prelomový objav v kontexte dejín včasného stredoveku.“
Čo všetko ste pri svojom výskume objavili?
„Našli sme hroby mužov, žien aj detí, dokonca hroby koní. Jeden hrob bol bez pozostatkov, v iných boli uložení aj dvaja nebožtíci. Spolu sme vykopali asi päťsto kostier, našli sa tu nádoby, zvieracie kosti a dokonca dve rúčky z bičov, ktoré neboli na iných náleziskách zaznamenané.
V detských hroboch boli malé nádobky a hrkálky, veľké odlišnosti medzi detskými hrobmi a hrobmi dospelých však neboli. V hroboch žien boli uložené strieborné veligradské šperky zdobené makovou granuláciou a filigránom, pozlátené šperky z bronzu, náušnice či náhrdelníky zo sklených korálikov.
V hroboch mužov sme našli zbrane, najmä sekery, meč sa našiel iba v jednom. Ďalej to boli rôzne pracky, nože, ostrohy, skúšobné kamene a ocieľky.“
Narazili ste pri vykopávkach na nejaké zvláštnosti? Povedzme ľudské obete?
„Zaujímavý bol napríklad jediný tunelový hrob, ktorý sme tu našli. Obsahoval telo skrčenca a nemal žiadnu výbavu. Bola to mladá žena a jej pozostatky boli orientované inak, ako je pietny zvyk celého pohrebiska. To všetko sú znaky, ktoré hovoria o tom, že komunita sa s nebožtíkom nestotožňovala. Našli sme aj telo mladej ženy, ktorej na druhý svet s najväčšou pravdepodobnosťou niekto pomohol. Veľkosť hrobu naznačovala, že by do neho mohla byť uložená pietne, poloha tela však hovorila o násilnej smrti.
Musíme si uvedomiť, že hoci je pohrebisko datované do obdobia 8. až prvej polovice 12. storočia, do výklenkových hrobov sa pochovávalo do začiatku 10. storočia. Tento spôsob pochovávania nemá s kresťanstvom veľa spoločného. Arabské letopisy nám dokladujú, že starí Slovania dodržiavali rôzne zvyky a rituály, medzi ktoré patrilo aj to, že po smrti muža s ním musí byť pochovaná aj žena. S touto ženou museli pred smrťou všetci muži obcovať a takto vybavenú ju potom poslali na druhý svet. Môžeme predpokladať, že tento hrob súvisí s podobnými rituálnymi praktikami.“
Počas výskumu sa vám podarilo objaviť aj zvyšky mauzólea.
„Áno, drevené mauzóleum sme dokázali začistiť s veľkým šťastím, pretože hrubá vrstva černozeme, ktorá sa na tomto území nachádza, nezachová stopy po kolových jamách. Išlo o kruhovú drevenú stavbu, ktorá stála nad obrovským výklenkovým hrobom 27-ročného muža s veľmi dobrou posmrtnou výbavou. Nachádzala sa v zákrute cesty, kde sme mali väčšiu plochu na prácu. Už predtým mi vŕtalo v hlave, prečo majú tie najlepšie vybavené hroby okolo seba taký veľký voľný priestor. Keď sa podarilo začistiť a v pôde vykresliť zvyšky mauzólea, objasnilo sa to. Dá sa predpokladať, že tých mauzóleí na tomto pohrebisku bolo viac a práve táto stavba na povrchu zabezpečila niekoľkometrový odstup od ostatných hrobov. Predtým teórie hovorili o tom, že vynechané plochy súviseli s posvätnými stromami. Vyvrátiť to nevieme, ale je tu aj iná alternatíva. Predpokladáme, že hrobov s mauzóleom mohlo byť šesť alebo sedem, fyzicky potvrdené v pôde sú však len tri hroby mužov. Samotný objav mauzólea zatiaľ nie je spracovaný, preto nevieme ešte určiť, aká bola jeho presná funkcia.“
Kde sú teraz artefakty, ktoré sa vám podarilo vykopať?
„V depozitoch Archeologického ústavu v Nitre, kostry sú v Slovenskom národnom múzeu. Pôvodne mali byť nálezy vystavené v Balneologickom múzeu v Piešťanoch, ale zatiaľ sa tam nedostali. Nálezy ďalej skúmame, čo je veľmi náročný proces, na ktorom sa podieľajú špičkoví odborníci nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Skúmame napríklad sklené koráliky, snažíme sa zistiť, ako ich vyrobili, či pochádzajú z nášho územia a ako ich ďalej používali. Nálezy nesmieme poškodiť, môžeme pracovať len s fragmentmi alebo použiť neinvazívne metódy, čo celý proces predlžuje. Odpovede na naše otázky dostávame postupne, zrejme však stojíme pred veľkým objavom v súvislosti s výrobou skla. Viac by som však prezrádzať teraz nechcela.“
Rakovická ulička je dnes obyčajnou ulicou s rodinnými domami, po vykopávkach nezostala žiadna stopa. Ako ste sa s tým zmierili?
„Archeológ s takými vecami počíta. Považujem však za dôležité, aby boli výsledky výskumu prijateľnou formou prezentované verejnosti. Nie je to však jednoduché, je to územie pod rodinnými domami, jediný voľný priestor je cesta. Tá je ideálna na to, aby na nej boli značky, ktoré by ukazovali, kde boli hroby a mauzóleum. Druhou možnosťou je 3D animácia, na ktorej pracujeme. Pomocou nejakého prijateľného elektronického impulzu by sa vám v mobile alebo tablete objavil 3D obraz hrobu, uloženie kostry a predmetov. Nasledovalo by krátke video, kostra sa začne obliekať, prejde časť jej života. Napríklad sme preskúmali ženu s hrbom, budete vidieť, ako vyzerala pred chorobou, ako ju choroba deformovala a ako sa ju snažili pochovať. Krokom k spopularizovaniu výskumu bola aj výstava, ktorá je aktuálne k videniu v Kultúrnom dome v Borovciach. Neskôr bude premiestnená na obecný úrad ako stála expozícia, ktorú bude možné na požiadanie navštíviť. Sú to prvé kroky živého archeoparku a pre záujemcov príťažlivej prezentácie.“
