Nadväzujú na učenie Sv. Františka z Assisi a v Európe o nich počuť od začiatku 13. storočia. V Trnave sa podľa dochovaných listín usadili pred rokom 1235, prežili dve svetové vojny i štyridsať rokov totality. Dnes je im kláštor v Trnave priveľký, napriek tomu sa nevzdávajú a pomáhajú kde sa dá. Františkáni.
TRNAVA. Stojím pred Kostolom sv. Jakuba, ktorý Trnavčania poznajú pod názvom „františkánsky“. V bočnom vchode od kláštora zaštrkocú v zámke kľúče a vychádza muž. Je mladší ako som si myslela, oblečený v hnedom habite prepásanom povrazom s tromi uzlami. Čistota, chudoba a poslušnosť – to všetko sľúbil František Olbert Bohu. Hoci má len 38 rokov, predstaveným trnavského kláštora Menších bratov Františkánov je už dva roky.
Čo skrývajú útroby františkánského kláštora?
Vchádzame do posvätných priestorov a mladý františkán ma vedie do malej miestnosti, ktorá pripomína obývačku. Tu sa rozhovorí nie len o kláštore a reguly rádu, ale aj o peniazoch, voľnom čase, používaní modernej techniky a všetkom, čo život so sebou prináša.
Novicov ubúda
Kláštor v Trnave je určený na obdobie noviciátu, posledné dva roky do neho však žiadny nový brat nezavítal. Uponáhľaná doba viere nepraje, záujem o striedmy život v reholi klesá.
„Od roku 1989 sa minulý rok po prvýkrát stalo, že sme nemali žiadnych novicov. Rovnako je to aj tento rok, predtým boli vždy aspoň dvaja – traja. V čase tesne po revolúcii, keď sa uvoľnilo napätie, bolo novicov aj desať či dokonca trinásť,“ spomína si brat František na časy znovuzrodenia rádu.
„Pôvodných“ františkánov spred roku 1950 zostalo len pár, komunisti kláštory zavreli a rehoľníkov rozohnali do fabrík či pracovných táborov. Tí, ktorí dostali povolenie, odišli na fary. K životu v kláštore sa po revolúcii vrátili len niektorí.
„Rehoľa tajne existovala aj za totality, dokonca do nej v tomto období vstúpilo viac ako pätnásť bratov. Bolo to najmä za Dubčeka, kedy sa na chvíľu zdalo, že štát by mohol povoliť v Trnave malé spoločenstvo rehoľníkov, ktorí sa stali františkánmi ešte pred rokom 1950. Nakoniec sa tak nestalo. Aby mohli žiť noví bratia, ktorí vstupovali do rehole v komunite, sťahovali sa viacerí do rodinných domov, najmä v Bratislave a Košiciach,“ hovorí brat František.
Aby nevzbudzovali podozrenie, žili spolu s rehoľnými sestrami. „Ráno vstávali o štvrtej, aby stihli modlitby a rozjímanie. Potom odišli na osem hodín pracovať do fabriky a večer ešte študovali teológiu a viacerí opravovali a udržiavali domy kde bývali,“ hovorí s neskrývaným obdivom predstavený.
Rehoľa nie je ústav
Rehoľný život nie je pre každého. Aj vstupu do spoločenstva predchádza séria skúšok, ktorými musí záujemca prejsť. Prvý kontakt nadviažu kandidáti s povereným bratom, ktorý s nimi dlhodobo komunikuje a minimálne štyrikrát za rok sa s nimi stretne. „Okrem toho majú možnosť prísť aj na niekoľko dní do ktoréhokoľvek kláštora, aby videli, ako život v bratstve funguje,“ vysvetľuje brat František.
Povinnou súčasťou prvej fázy prijímania sú aj psychotesty, ktoré síce nie sú rozhodujúce, ale ľudí so závažnými psychiatrickými diagnózami vylúčia hneď na začiatku. „Rehoľný život má svoje nároky. Nemôžeme si dovoliť prijať ľudí napríklad so schizofréniou a prevziať za nich zodpovednosť,“ hovorí predstavený.
Tí, ktorí prejdú prvou fázou, odchádzajú zo svojich domovov do kláštora v Trstenej na Orave. Tu strávia rok (niekedy aj dva) postulátu. Už žijú v komunite, hoci rehoľný odev ešte nenosia, neskladajú sľuby a ich kontakt s pokrvnou rodinou môže byť intenzívnejší.
„Vhodní kandidáti prichádzajú potom sem do Trnavy, kde strávia intenzívny rok noviciátu. Ten začína obliečkou, keď mladí bratia príjmu rehoľný odev. Obmedzený je kontakt s rodinou i vonkajším svetom. Intenzívnejšie prenikajú do františkánskeho spôsobu viery, majú svojho magistra, ktorý ich vedie,“ vysvetľuje brat František.
Tí, ktorých magister odporučí, ukončia noviciát jednoduchými rehoľnými sľubmi a vstupujú do obdobia juniorátu. Počas šiestich rokov sľuby každý rok obnovujú, ak sa rozhodnú rehoľu opustiť, neobnovia ich. Cesta od povolania až k rehoľníkovi v pravom zmysle slova tak môže trvať aj desať rokov.
Tajomstvá kláštora
V budove na Františkánskej ulici dnes býva sedem bratov a ich predstavený priznáva, že kláštor im je priveľký. „Časť sme prenajali ako kancelárie, časť poskytujeme bezplatne Hospicu Svetlo. Hnevá ma, keď niekto hovorí, že cirkev je bohatá a má veľké majetky. Nikto by ich však vlastniť nechcel, vyžadujú si obrovské investície aj veľa peňazí na pokrytie prevádzkových nákladov,“ vysvetľuje brat František, ktorý sa teraz pustil do projektu opravy kostolnej veže.
Financie naň idú najmä z milodarov a príspevku rehole Františkánov, ministerstvo kultúry peniaze nedalo, vyrozumenie nemá na tento rok ani od mesta Trnava. Požiadať by chcel aj o eurofondy, zatiaľ však neprišla vhodná výzva. Aj rehoľník sa musí v dnešnej dobe obracať.
Romantická predstava duchovného muža, strateného v reálnom svete, preto nie je úplne namieste. Rehoľníci mimo noviciátu môžu používať mobilné telefóny, k dispozícii sú im aj počítače s internetom.
„Tieto veci do rehole prenikajú a sú nejakým spôsobom začlenené. Skôr sa pozerá na spôsob ich použitia, aby mobil nepoužívali napríklad počas spoločného stolovanie alebo modlitby. Tiež nie je dobre, aby bratia trávili priveľa času na internete, namiesto toho aby žili v komunite,“ vysvetľuje predstavený.
Po modernej technike preto možno viacerých neprekvapí stolný futbal, ktorý útroby kláštora ukrývajú spolu s nádhernou záhradou, kaplnkou pre miestnych bratov a dlhými chodbami lemovanými soškami a obrazmi svätých. V záhrade dokonca nechýbajú plastové stoličky a ohnisko, kde františkáni občas usporiadajú opekačku.
Ich život je však v prvom rade zasvätený službe Bohu a ľuďom. Františkáni na Slovensku sa starajú o duchovnú obnovu a spovede rehoľných sestier, pomáhajú chudobným a chorým, autistickým deťom či vyučujú náboženstvo.
