TRNAVA. Skrytý za stojanom s drevenými črpákmi, soškami anjelov a Jezuliatok vyrezáva Slavomír Albert z orechového dreva ovečku. Rezbár z Handlovej zavítal na trnavský jarmok už po desiatykrát, podľa jeho slov patrí k špičkovým na Slovensku.
„Jarmok v Trnave vychádza v porovnaní s inými jarmokmi veľmi dobre. Nepustia sem medzi nás priekupníkov, iba remeselníkov. Priekupníci klamú ľudí, ktorí si potom myslia, že nakúpili od výrobcu a domov si pritom odnášajú poľský, čínsky alebo maďarský výrobok,“ hovorí zručný rezbár, ktorý pri práci obľubuje ovocné dreviny.
„Najjednoduchšie je vyrezávať z lipy, ja mám však rád aj hrušku, orech, čerešňu alebo brest. Majú veľmi peknú kresbu,“ hovorí Albert. Najradšej vraj pracuje na objednávku, teší ho, ak z dreva vykúzli pre zákazníka splnený sen. Pri mužovi v pastierskom kroji sa pristavovalo veľa ľudí, sám však hovorí, že z rezbárčiny sa dnes vyžiť nedá.
FOTO: (LEN)
„Venujem sa tomu už jedenásť rokov, ale je to len môj koníček. Umenie vytláča praktickosť a ceny, každý si radšej kúpi niečo lacné, čo potrebuje, ako keby si doprial niečo, čo sa mu páči,“ hovorí Albert. Podľa neho sa za tie roky preferencie zákazníkov nezmenili, dopyt je stále po tradičných výrobkoch, ktoré napodobňujú dávne úžitkové predmety.
Keramiku vypaľuje päť hodín
Neďaleko mestskej veže si rozložil svoj stánok hrnčiar Marek Hauptvogl. Z Cífera to nemal do Trnavy ďaleko, priniesol so sebou aj hrnčiarsky kruh a hlinu, ktorá sa pod jeho zručnými rukami mení na krčiažky, misky alebo vázy.
„Trnavský je pre mňa najlepší jarmok. Dobre sa tu predáva,“ zasmeje sa hrnčiar. Práci s hlinou sa venuje už 25 rokov, za hrnčiara sa dokonca vyučil v modranskej majolike.
„Poriadne nás tam drilovali. Pokazili sme kopu hliny, ale naučili sme sa,“ spomína dnes 42-ročný Hauptvogl, ktorý má za sebou aj prácu na viac ako meter vysokej obilnici.
„Robil ju kamarát, ja som mu len pomáhal. Hrnčiari začínajú pri košíčkoch a popolníkoch, vysoká škola hrnčiarstva je vyrobiť čo najvyšší a najširší výrobok,“ vysvetľuje Hauptvogl.
FOTO: (LEN)
Hlinu si chodí sám aj nakopať, dobré náleziská sú vraj v neďalekých Malých Karpatoch. Doma potom hotové výrobky z nej vypáli v špeciálnej peci.
„Je to keramická pec, ktorú mi postavil kamarát. Musí dosiahnuť teplotu tisíc stupňov. Ja ju mám nastavenú tak, že teplota sa pomaly zvyšuje päť hodín. Tak mi výrobky nepopraskajú,“ povedal Hauptvogl.
Drotár s tradíciou
„Robím srdce pre mesto Čadca. Podieľalo sa na ňom vyše sto Čadčanov na našom jarmoku. Pochádzam z Kysúc a aj takto chcem vyjadriť lásku k môjmu rodnému kraju. Srdce bude potom vystavené v galérii v meste,“ hovorí drotár Juraj Šerík. Na trnavský jarmok sa dostal po druhýkrát, v minulosti ho sem napriek dvestoročnej tradícii jeho rodiny pustiť nechceli.
„Minulý rok som tu bol prvýkrát, predtým sa nám sem štyrikrát nepodarilo dostať. Bol si nás skontrolovať aj pán Jakubec, prišiel inkognito a debatovali sme o drotárstve. Predstavil sa až potom a povedal, že sem patríme,“ hovorí s hrdosťou Šerík.
V jeho stánku sa trbliecu nie len jarmočné prstienky a náramky, ale aj misky, kalichy, slovenské znaky či dokonca ruže. Ako jeden z mála drotárov ich necháva zlátiť, striebriť či pokryť vrstvou rhódia. Získajú tak nielen krásny lesk, ale aj vyššiu kvalitu. Jedinečnú techniku, ktorá je pre jeho výrobky príznačná, zdedil po predkoch.
„Pochádzam z drotárskej rodiny svetoznámeho majstra Jozefa Holánika Bakeľa z Dlhého Poľa, jeho nástupcom sa stal môj dedko Jakub Šerík Fujak a ja ako pravnuk po Holánikovi pokračujem. Sme radi, že sme prišli priamo do centra Trnavy a môžeme tu ľuďom predstaviť nielen našu prácu, ale aj históriu našej rodiny,“ hovorí Šerík.
Drotárstvu sa intenzívne venuje od roku 2002, základy však dostal od dedka už v detstve. „Predpokladom dobrého drotára je trpezlivosť, fantázia a obrovská chuť pracovať,“ povedal drotár, ktorému sa v rodine jeho priateľky črtá aj nasledovník. „Je to 10-ročný chlapec. Uvidíme, čo z neho nakoniec bude,“ usmeje sa drotár.
