TRNAVA. Z letných výletov na ľadovec vzniká tradícia. Minulý víkend sa skončilo tretie ľadovcové dobrodružstvo.
Zatiaľ čo prvé dva ročníky sa odohrali vo francúzskych Alpách, tretí sa pre radikálnu zmenu plánu presunul do Rakúska a Talianska.
viac foto nájdete na: http://trnava.sme.sk/c/6035789/dolomity.html
Ešte deň pred odchodom sme plánovali zdolať magický hrebeň Grand Jorasses, ktorý doposiaľ prešlo iba niekoľko Slovákov. Na prechod je potrebných niekoľko pekných po sebe idúcich dní. Meteo- stránky však tvrdili opak.
To bol dôvod k zmene plánu. Rozhodnutie padlo na Grossglockner (3798 m) v pohorí Veľké Taury. A odtiaľ do Dolomitov. Presný plán sme nemali, ten vznikal počas jazdy.
Na úvod rakúske AlpyStanovanie v národných parkoch je zakázané. Aj napriek tomu sme neváhali tento zákaz porušiť a podvečer 16. augusta sme sa rozložili na mieste, odkiaľ sa nasledujúce ráno začal útok na Grossglockner (Veľký Zvonár).
Budíček ráno o piatej, čaj, ľahké raňajky. Mačky, paličky, prilba, čelovka a ruksak, nepotrebné veci zostali v aute. Pred šiestou vyrážame. Vydali sme sa Hofmannovou cestou.
Rakúsky Grossglockner.
To, že sa nepoužíva, sme sa dozvedeli až na jej konci, hoci pochybnosti sa vynárali už počas nej. Podozrivé bolo aj to, že sme tam nikoho nestretli. Výstup začal po skalách, trasu sme si vytyčovali prakticky sami. Prechod cez vodopád na skalný hrebeň, odtiaľ presun na ľadovec, traverzovaním po celej dĺžke sme sa dostali na ďalší kamenný masív. Z neho zasa na ľadovec.
Poučení z predchádzajúcich vysokohorských akcií sme sa po ľadovci presúvali opatrne. S dostatočným rozostupom a „ľahkým“ krokom. Ľadovcové trhliny hlboké aj niekoľko desiatok metrov budili rešpekt. Zďaleka sme ich obchádzali.
Ale ani to niekedy nestačí, pretože ak ich zakrýva sneh, nezbadáte ich. Zrazu iba zmiznete do prázdna. To je hlavný dôvod, prečo sa Hofmannova cesta v letných mesiacoch nepoužíva.
Trasa bola náročnáAbsolvovali sme ju s niekoľkými prepadmi, pošmyknutiami, odreninami. Neustále vyhýbanie sa trhlinám zvyšovalo náročnosť trasy. Asi po šiestich hodinách bez prestávky sme dorazili na vysokohorskú chatu Erzherzog Johann vo výške necelých 3500 metrov nad morom.
Tam nás prekvapili davy horolezcov. Všetci prišli z druhej strany.
Po hodinke strávenej na chate sme sa stihli zoznámiť so Slovákmi zo Štrby, ktorí tam pracovali. Práve od nich sme sa dozvedeli, že „naša“ cesta sa pre extrémne nebezpečný terén nepoužíva.
Na vrchole bola hmla.
Hneď sme sa prežehnali. Krátko pred jednou popoludní sme zaútočili na posledných tristo výškových metrov. Tentokrát bol smer trasy jasný, pretože na Grossglockner vedie vyšliapaný chodník. V deň nášho výstupu tam bolo rušno. Na strmých miestach čakali zostupujúci na vystupujúcich a naopak. Veľa možností, ako sa dostať na vrchol tam totiž nie je.
Vrcholu sme sa nakoniec vzdaliPo neustálom čakaní sme nakoniec dosiahli Kleinglockner (3770 m), odkiaľ chýbalo už iba necelých tridsať výškových metrov. Pre „dopravnú“ zápchu sme sa Veľkého Zvonára napokon vzdali. Na poslednom úseku totiž čakali zástupy horolezcov zvrchu i zdola. Neboli sme jediní, istá poľská a talianska skupina to otočili po vyše hodine strávenej na Kleinglockneri.
Bolo to „upchaté“ väčšími skupinami i amatérmi (tých prezradilo oblečenie, najčastejšie mali rifle a šušťákové bundy). Napokon sme to otočili aj my. Ubytovali sme sa na chate a ráno si vychutnali východ slnka. Podstatne jednoduchšou, ale dlhšou cestou cez feraty sme sa vydali k autu.
Presun do TalianskaĎalším vytipovaným vrcholom sa stala Marmolada (3343 m), najvyššia hora Dolomitov. Stan sme rozložili na zelenom parkovisku nad priehradou priamo pod Marmoladou vo výške okolo dvetisíc metrov. Odtiaľ viedla trasa severnou stenou.
Vyrazili sme pred šiestou ráno. Cesta išla viac-menej priamo k vrcholu. Najskôr pripomínala chodníky v Tatrách. Skala a kosodrevina. Nasledoval výlučne skalný terén, ktorý vystriedal ľadovec. Pochodom cez neho sme dorazili k ferate, cez ktorú sme sa dostali na chrbát pod Marmoladou. Odtiaľ znova po ľadovci až tesne pod vrchol. Najvyšší bod pokrývajú skaly. Cestou späť sme míňali davy nadšencov, ktorí šliapali hore s niekoľkohodinovým meškaním po nás. Vrchol sme zvládli za tri a pol hodiny.
Dolomity nám zachutili. Okrem neskutočných výhľadov ponúkajú aj množstvo turistických trás, od najľahších až po tie najťažšie. Všade sú lavičky, horské chaty, ktoré okrem občerstvenia ponúkajú aj ubytovanie.
Taliani vedia ako na to. Vytknúť by sa dalo iba nedostatočné značenie jednotlivých trás a chodníkov. To je v našich horách určite na lepšej úrovni.
Pokračovali sme trekom v okolí Troch vežíSpod Marmolady sme zamierili na trek v okolí Tre Chime (Tri veže), ktoré je asi najfotogenickejším miestom Dolomitov. Z plateného parkoviska sme sa vydali na vysokohorskú chatu, ktorá stojí priamo pred Tre Chime.
Cesta v úvode opäť pripomínala tatranské chodníky v oblasti Malej a Veľkej Studenej doliny. Na výber bolo viacero možností, každý by si určite našiel to svoje. Aj rodiny s malými deťmi.
Potom, ako sme sa ubytovali v chate pri Tre Chime (20 eur nocľah bez stravy), sme vyrazili na niekoľko hodinový okruh popod ne. Úžas striedal rešpekt. Napokon sme si na vysokom brale vychutnali západ slnka, rovnako ako aj jeho východ nasledujúce ráno. Po šálke čaju sme vyrazili k autu, od ktorého nás delilo niekoľko hodín.
Dolomity na nás urobili dojem, ktorý sme zhrnuli jednou vetou. Kto nebol v Dolomitoch, nebol v horách. Nasledoval tranzit na Slovensko a po necelých šiestich hodinách sme dorazili do Trnavy.
