TRNAVA. Hra je záverečnou inscenáciou končiacej sa 37. divadelnej sezóny, počas ktorej scéna obohatila svoj repertoár o päť nových titulov. S hercami súboru ju naštudoval režisér Viktor Kollár, text preložila Jana Rakšányová. Divá kačka je v poradí 222. inscenáciou divadla.
Hra býva považovaná za najlepšiu drámu tohto svetového klasika nórskeho pôvodu. Mala premiéru v roku 1885 v Národnom divadle v Bergene, postupne prešla nielen škandinávske, ale i svetové javiská. Nebola však vždy prijímaná jednoznačne a nie je vylúčené, že tento osud ju postihne aj v naštudovaní trnavskej scény. Hra o vzťahoch, potrebe stáť za pravdou a poznať jej cenu nie je tragédiou, no končí tragicky. Kladie viacero otázok, ktoré vyvolávajú iné, odpovede na ne môžu byť ďalšími otázkami. Divadlo Divú kačku reklamuje ako nádherne mrazivý príbeh o slabošstve, nenaplnených snoch, zlomených krídlach a o láske. Režisér Kollár vedel z hercov vytiahnuť schopnosť odkryť v postavách viacero charakterových vrstiev, nad všetkými vyčnievajú výkony Michala Jánoša v hlavnej postave Hjalmara Ekdala a Edity Borsovej ako jeho ženy Giny Ekdalovej. Ako Gregers Werle sa predstavil stabilne dobrý Stanislav Staško, po dlhšom čase divák stretáva Tibora Vokouna (ako Ekdala) i Máriu Jedľovskú (pani Sorbyová). S úskaliami stvárniť postavu dievčaťa, dcéry Hedvigy, sa výborne vyrovnala Barbora Baszová. Hrali i Miroslav Beňuš (Relling) a Tomáš Mosný (Molvik).
Veľmi funkčnú a zároveň i prekvapivú scénu pripravil scénograf a umelecký šéf divadla Ján Zavarský, autorom sugestívnej hudby je Juraj Péč. Kostýmy vyšli z dielne Miriam Struhárovej, dramaturgom bol Tomáš Vůjtek. Divadlo Jána Palárika v Divej kačke nadviazalo na spoluprácu s tanečným konzervatóriom v Trnave, do postáv anjelov angažovalo dve jeho študentky.
