Piešťany už za bývalého režimu vyzerali inak – svetácky, exportne. Kúpeľný ostrov s krásnymi budovami, socha barlolámača, oblátky, promenády, Kolonádový most, sírový pach liečivej vody.
Budovatelia socialistických zajtrajškov však na tom nemajú najmenšiu zásluhu. Za úspechom kúpeľov stojí rodina Winterovcov.
Návšteva storočia
Štefánikova ulica v Piešťanoch býva starosvetsky pokojná, ale vo štvrtok poobede na nej postávali objemné hlúčiky ľudí. Na plnej terase hotela Sandor Pavillon je rušno – odhaľujú tu bustu Alexandra Wintera a pri tejto príležitosti prišlo do Piešťan rovných 35 potomkov winterovského rodu z Európy aj Ameriky.
„Pre Piešťany je to určite návšteva storočia,“ neskrýva nadšenie riaditeľka hotela Daniela Miháliková, pre ktorú sa splnil jeden sen. V roku 1912 hotel postavil Ľudovít Winter ako pavilón pre úradníkov v rámci robotníckych kúpeľov a dnes sa to tu hemží jeho príbuznými a priamymi potomkami.
Výzor americkej časti rodiny je výrazne exotický. Franz, prapravnuk Alexandra Wintera, si totiž zobral miss Jamajky Curren. Všetci traja súrodenci – Stephen, Donna a Terrence – pracujú vo filmovej brandži. Stephen hral dokonca pilota vo filme Godzilla.
„Táto kravata, čo mám, patrila môjmu strýkovi Paulovi. Veľmi chcel prísť na Slovensko, ale tejto chvíle sa nedožil. Tak som sem vzal aspoň tú jeho kravatu,“ usmieva sa režisér a herec Stephen. „Som rád, že som tu. Piešťany sú krásne.“
Príbeh Winterovcov
Podnikateľ Alexander Winter si v roku 1889 prenajal od grófa Erdödyho kúpele, ktoré boli v tom čase v dezolátnom stave. V Piešťanoch žilo asi šesťtisíc ľudí, domy boli z nepálených tehál, na dvoroch páchla močovka.
Neskôr sa správcovstva ujali Alexandrovi synovia, hlavne Ľudovít (Lajoš) a Imrich a vybudovali z Piešťan mesto európskej úrovne. Kúpele neotvorili len vyšším vrstvám, ale aj chudobným a strednej triede – v tom sa spájala podnikateľská genialita so sociálnym cítením.
Po desaťročiach prosperity prišla druhá svetová vojna. Najprv si kúpele zobrali fašisti a potom komunisti. Winterovci ako „zlí vykorisťovatelia“ skončili v biede a zabudnutí. Mladší členovia rodiny sa rozpŕchli do sveta a dnes žijú na troch kontinentoch.
Prenasledovaní
Kristína Stankovská, vnučka Imricha Wintera, ako jedna z mála príslušníčok dynastie zostala doma. Musela. „Moja matka si ako 26-ročná zlomila väzy a bola na invalidnom vozíku. Nemohla som opustiť rodičov, ktorých režim prenasledoval naozaj kruto. Otec bol totiž právnikom Winterovcov. Bol zavretý vo väzení, v roku 1953 nám komunisti zobrali dom a dali nám byt, do ktorého sme sa nemohli zmestiť. Matka fakticky prestala chodiť von. Bratia v roku 1965 emigrovali do USA. Juraj pociťuje takú krivdu, že nechce prísť ani na návštevu. Ale dnes tu nie sme preto, aby sme vyťahovali krivdy. Rodina je morálne rehabilitovaná, aj keď žiadne finančné odškodnenie nikdy nebolo.“
Cesta nahor
Ľudovít začal tak, že ho otec doslovne hodil do termálnej vody a on sa musel naučiť plávať. Chorý šesťdesiatročný Alexander mu firmu odovzdal, keď mal dvadsať – musel preto prerušiť štúdiá vo Viedni. Neskôr sa propagácie a marketingu ujal brat Imrich. Spolu tvorili neprekonateľnú dvojicu. Ľudovít bol brilantný obchodník, pragmatik a aj psychológ, Imrich mal skôr umeleckú dušu.
„Bol to veľmi vzdelaný človek, hovoril siedmimi jazykmi,“ spomína jeho vnučka Blanka Ballo, ktorá žije od roku 1968 vo Francúzsku. „Zháňal klientov po celom svete, mal kancelárie v Londýne, vo Viedni. Bavila ho história, založil Balneologické múzeum. Všetko, čo zarobili, vrátili späť do mesta. V podstate nič nemali - okrem rodinného sídla Zelený strom.“
No aj odtiaľ ho po znárodnení v roku 1949 vyhnali a vyčlenili mu dve miestnosti v susednej vile Vereš. Z tejto vily urobili komunistickí funkcionári malé geto pre bývalé vedenie piešťanských kúpeľov.
Na most nevkročíš!
„O Lajoš báčiho sa starala Mici Königová. Vďaka nej ako vdovec nezostal na starobu - bol už osemdesiatnikom - celkom sám. Z mizerného dôchodku, ktorý mu v roku 1959 znížili na smiešnych 250 Kčs, by bol asi ťažko vyžil. Veľká časť jeho emigrovanej rodiny ho však finančne podporovala zo zahraničia. Pravda, valuty v tom čase súkromná osoba vlastniť nemohla, preto ich banka v znevýhodnenom kurze vymieňala za bony. Lajoš báči ich potom predával dobrým známym, aby získal koruny, lebo on nepotreboval v Tuzexe nakupovať džínsy ani luxusné francúzske koňaky. Medzi tých, ktorým dôveroval a bez strachu predával bony, sme patrili aj my,“ spomína pamätník, publicista Kornel Duffek.
Komunistickí funkcionári neúnavne robili všetko, aby mu znepríjemnili život. Medziiným dostal aj zákaz chodiť na prechádzkach ďalej ako do polovice Kolonádového mosta. Znamenalo to, že nesmel vstúpiť na Kúpeľný ostrov, ktorý tak skvostne vybudoval. Redaktori mali interný príkaz, ktorý im nedovoľoval čo i len spomenúť jeho meno v novinách či časopisoch.
Potvrdzuje to aj pani Amália, ktorá sa na slávnosť prizerá z ulice. „V roku 1962 som kočíkovala v kúpeľnom parku. S kočíkom tam chodil aj pán Ľudovít. Bol veľmi chudobný, tak zbieral raždie na kúrenie. Zakázali mu aj prístup na Kúpeľný ostrov, vraj aby sa nesťažoval cudzincom.“
Vďaka nim
Budova bývalého hotela Slovan je stále impozantná, no zdevastovaná. Toto by sa asi za Winterovcov stať nemohlo. Veď aj keď v rokoch 1910 až 1912 stavali svoje najväčšie dielo – hotel Thermia, bola pre balkánsku vojnu zlá situácia na finančných trhoch, ale zohnať úvery, to Ľudovít Winter vždy vedel. A hlavne ich dokázal splácať.
„Za fakt, že som primátorom Piešťan, môžem vďačiť Winterovcom,“ hovorí primátor Piešťan Remo Cicutto, pôvodom Talian. „Moja rodina sa sem presťahovala pred sto rokmi vďaka tomu, že Piešťany boli kúpele známe po celej Európe. Winterovci nás naučili pracovitosti a tolerancii. Po našich uliciach chodia kresťania, moslimovia aj židia a nikdy sme nemali žiaden problém.“
Šetrili, a tak vznikol most aj barlolámač
Winterovci si síce mohli žiť ako králi, ale oni namiesto toho šetrili – aj na sebe – a o to tvrdšie pracovali. Aj dve rozhodnutia, ktoré dali Piešťanom dominanty, vlastne vznikli zo šetrnosti.
S myšlienkou Kolonádového mosta prišiel Lajoš Winter. Neoslovil renomovaného a drahého architekta, ale tridsaťročného Emila Belluša, takmer novica. Most je jedným z vrcholov funkcionalistickej architektúry na Slovensku. V časoch, keď sa slovo developer stáva priam neslušným, je obdivuhodné, ako citlivo postavili Piešťany Winterovci a ich ľudia; Winterovci sa totiž vždy vedeli obklopiť správnym tímom.
Ďalší symbol Piešťan tiež vznikol zo šetrnosti. „Chcel som plagát a rozmýšľal som o kresbe, ktorá by ohlasovala svetu uzdravenie chorého,“ píše Lajos Winter vo svojich pamätiach. „Ale musel som šetriť, návrhy som nemohol žiadať od umelcov.
A tak som hľadal súceho človeka, ktorého som našiel v začiatočníckom kresliarovi vo veľkej Rieglerovej tlačiarni. Volal sa Artur Heyer a bol nemeckého pôvodu. Poveril som ho, aby jedinou figúrou vyjadril uzdravenie. O niekoľko dní mi predložil skicu Lámača bariel. Ihneď som ju prijal a zahlásil obchodnej komore na patentovanie.“
Patentovanie bol opäť prezieravý ťah „Azda nebolo štátu v Európe, kde by sa ho neboli pokúsili napodobniť,“ píše Winter.“ Musel som podávať žaloby a tak hájiť právo patentu, v cudzine s úspechom, doma len s veľkou námahou.“ Z Heyera sa neskôr stal vychýrený umelec.
Bronzová socha barlolámača od Róberta Kühmayera pribudla na Kolonádový most v roku 1930.
