Kuracinová: Zlé deti neexistujú

TRNAVA. O agresivite, šikanovaní, ale aj výchove sme sa porozprávali s riaditeľkou CPPPaP Ivicou Kuracinovou.

Ako vnímate agresivitu u malých detí?

- Agresivita tu vždy bola a vždy bude. Je to do určitej miery charakteristický znak osobnosti jedinca, ktorý slúži k dosiahnutiu vytýčeného cieľa. U detí hrá veľkú úlohu v ich vývoji a v určitom veku je jedným z predpokladov individualizácie. Každé dieťa vo veku asi troch rokov sa začína správať prirodzene agresívne. Tento jav súvisí s procesom rozvoja tzv. prvého ja. Prichádza u dieťaťa k sebauvedomovaniu, narastá túžba konať samostatne, presadzovať sa, hlavne dať o sebe vedieť, upozorniť na seba. Svoje verbálne deficity kompenzuje neverbálnym vyjadrením svojich požiadaviek.

Prečo sa niektoré deti správajú agresívne aj v staršom veku? Čo môže byť príčinou a ako jej predchádzať?

- Spôsoby a štýly správania sa dieťa učí predovšetkým v rannom veku a je nimi ovplyvnené počas celého svojho života. Dôležitý je postoj a prístup rodičov k agresívnemu správaniu. Ak je rodič k takémuto správaniu benevolentný, akceptuje ho, podporuje a sám sa agresívne správa, umožňuje dieťaťu použiť agresivitu a manipuláciu na dosiahnutie cieľa. Dieťa ponuku prijíma, kóduje ju do svojho vzorca správania a v budúcnosti používa, pretože vie, že dosiahne, čo chce. Vo výchove detí je pre rodičov dôležité, aby kládli dôraz na stanovenie mantinelov, vytvorenie pravidiel a formovanie postojov u detí.

Kde robia rodičia najčastejšie chyby vo výchove?

- Často sa poukazuje na chyby, ktorých sa rodičia dopúšťajú vo svojej výchove. Dôležité je, aby im zároveň s týmto výpočtom boli ponúknuté aj také výchovné alternatívy, ktorých aplikácia bude mať pozitívny odraz v správaní dieťaťa. Rodič vychováva väčšinou svoje dieťa podobným spôsobom, ako bol vychovávaný on sám, najlepšie, ako vie. Má niečo z primárnej rodiny odpozerané a odpočúvané. Je to jeho istota, v ktorej žil a ktorú má overenú. Nie vždy však svojimi metódami zvláda výchovu problémového dieťaťa. A toto je fakt, ktorý si rodičia často uvedomujú, ale nevedia situáciu riešiť, respektíve ju riešia výberom nevhodných prostriedkov. Ako som už spomínala, dôležité je vytvorenie hraníc a určenie si pravidiel. Dieťa sa v nich bude cítiť bezpečnejšie a istejšie. Dospelí často nie sú nastavení na to, že dieťa povie svoj názor, že si ho aj háji a presadzuje. A práve tu sa počúvajúcim rodičom otvára priestor na pozitívne usmernenie energie dieťaťa. Konštruktívnou komunikáciou môžu správanie dieťaťa nasmerovať na spoločensky akceptovateľné.

Existuje nejaký návod, ako sa k deťom správať?

- Každé dieťa je iné, je jedinečné, preto sa nedá hovoriť o univerzálnom návode. Existujú však určité zásady a postupy, ktorých kombinatorika môže pomôcť pri výchove. Zdravé rodinné prostredie a fungujúce vzťahy sú jednou zo základných podmienok. Rešpektovanie osobnostných vlastností a kladenie primeraných nárokov vzhľadom k veku. Dôverovať, rozvíjať ich zdravé sebavedomie, dať im pocit slobody a zároveň ich učiť niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

Nemalo by sa teda začať s prevýchovou rodičov?

- Bez spolupráce rodiny sa veľmi ťažko rieši situácia alebo problém týkajúci sa rodiny. Rodič je zákonný zástupca neplnoletého dieťaťa, bez jeho súhlasu nemôžeme poskytnúť klientovi odborné služby. Rodičia detí s problémovým správaním s nami nespolupracujú v žiaducej miere. Deti nevedia riešiť záťažové situácie spoločensky prijateľným spôsobom. Potrebujú na to pomoc dospelých, aby ich na ne pripravili. To ale vyžaduje predpoklad, že rodičia sú v tejto oblasti zdatní. Realita je však iná. Môže to byť do určitej miery spôsobené aj sociálnospoločenskou situáciou. Pokiaľ rodina nebude mať istoty bezpečia, materiálne istoty, tak aj výchova môže pokrivkávať, môže sa stať aj neefektívnou, kontraproduktívnou. Keď rodič ráno vstáva a nevie, dokedy bude mať prácu, dieťa nemá štandard, ktorý majú jeho rovesníci a vyníma sa z kolektívu, potrebuje na seba upozorniť inak. Nie je zriedkavosťou, že rodičia nemajú čas na svoje deti z rôznych dôvodov. Deti malé i veľké potrebujú mať pri sebe rodičov, napriek tomu, že to prvotne popierajú. Ak ich pri sebe nenájdu, môžu vyplniť ich miesto niekým iným, koho vplyv nemusí byť pozitívny.

Je prípadov šikanovania v poslednom období viac ako v minulosti?

- Prejavov agresívneho správania áno. Či ide o sociálnopatologický jav šikanovanie, je v niektorých prípadov sporné. Často sa potiera rozdiel medzi pojmom šikanovanie a teasing. Teasing môže svojim prejavom zdanlivo pripomínať šikanovanie, ale v svojej podstate je to nevinné „laškovanie“ medzi žiakmi, najmä na druhom stupni základných škôl. Hovoríme o kontakte chlapcov a dievčat v období puberty. Ich sťažnosti sú často len formálne, správanie opačného pohlavia im lichotí. Pri identifikácii tohto správania je treba byť opatrným a citlivým. Aj teasing môže časom prerásť do prejavov šikanovania. V poslednom období zaznamenávame nárast žiadostí o realizáciu odborných aktivít naším zariadením v základných školách z dôvodu výskytu šikany. Aktéri šikanovania si nie zriedka menia svoje roly, niekedy dokonca „vystupujú“ v dvojúlohách. Napriek tomu, že tento jav má svoju jasnú odbornú definíciu, nie je ľahké identifikovať ho v začiatkoch. Netreba zabúdať na to, že šikanovanie nepotrebuje špeciálne vytvorené podmienky pre vznik. Aj agresori a obete sú žiaci, ktorí nemusia byť na prvý pohľad ničím výnimoční a dokonca ani dôvod šikanovania nemusí byť dlhodobý a premyslený. Je potrebné, aby mali školy vytvorené celoškolské prístupy v prevencii šikanovania.