Na tajný produktovod úrady Vasila Eneva z Bučian upozornili až rok po tom, ako od nich dostal stavebné povolenie na vodnú elektráreň. Ani po dvadsiatich rokoch sa mu ju preto nedarí dokončiť.
TRNAVA. Kanál zarastený burinou, ktorý ústi do vpustu so železnou mrežou. Za ním pri potoku stojí malý domček, ktorý pripomína záhradnú chatku.
„Toto je moja vodná elektráreň,“ otvorí bránku na pletivovom oplotení pozemku a ukáže na stavbu jej majiteľ Vasil Enev z Bučian pri Trnave. „Chcel som predávať elektrinu,“ dodá smutne.
Hoci na malú vodnú elektráreň dostal pred vyše dvadsiatimi rokmi stavebné povolenie, dodnes sa mu ju nepodarilo skolaudovať. Dôvodom je zvláštne rozhodovanie štátnych úradov a utajovaný produktovod, ktorý ide tesne popri jeho elektrárni. Prúdi ním benzín a nafta do zásobníkov hmotných rezerv Slovnaftu.
Elektrina pre 22 domovChronológia1990 – Okresný národný výbor v Trnave vydal stavebné povolenie na malú vodnú eletráreň,1991 – Obvodný úrad životného prostredia v Trnave pre blízky tajný produktovod stavbu elektrárne zastavil,2007 – Okresný súd v Trnave rozhodol o náhrade škody pre Vasila Eneva vo výške viac ako päť miliónov korún,2009 – Krajský súd v Trnave zamietol rozhodnutie okresného súdu.
Elektráreň podľa Eneva mala vyrobiť až osem a pol kilowattu. „Utiahla by 22 domov, komplet so všetkým, aj s kúrením.“ Aby dosiahol požadovaný výkon, chcel ju vybaviť dvomi turbínami.
Na stavbu mu Okresný národný výbor v Trnave, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, vydal 30. augusta 1990 stavebné povolenie. Hneď začal stavať.
Takmer o rok mu prišlo z Obvodného úradu životného prostredia v Trnave rozhodnutie, že vodnú elektráreň ďalej stavať nemôže, pretože sa nachádza v ochrannom pásme produktovodu DN 300.
„Už len strecha chýbala a vtedy prišli na to, že je tam produktovod,“ spomína rozhorčený.
Tajný produktovodV tom čase produktovod vlastnil štátny podnik Benzina. Jeho stavbu ako tajnú v roku 1964 schválil okresný národný výbor, vysvetľuje prednosta Krajského úradu životného prostredia v Trnave Ján Baďanský. Za tajnú bola podľa neho označená aj trasa produktovodu.
„K tomu, prečo okresný národný výbor vydal stavebné povolenie, sa nám po rokoch neprináleží vyjadrovať,“ reagoval Baďanský na otázku, prečo úrad stavbu povolil, keď ňou išiel produktovod.
Jeho zástupca Mikuláš Andraščík tvrdí, že trasu produktovodu si mal zistiť Enev, napriek tomu, že bola tajná.
Anton Molnár, hovorca Slovnaftu, ktorý produktovod kúpil od Benziny v roku 1992, namieta, že národný výbor pri rozhodovaní „opomenul ako účastníka konania“ Benzinu.
„Máme za to, že predloženú projektovú a právnu dokumentáciu s vyjadreniami dotknutých orgánov považoval okresný národný výbor za dostačujúcu,“ bráni jeho postup Baďanský.
Na to, že Enev stavia elektráreň len 80 centimetrov od produktovodu, prišla Benzina až po roku. Baďanský tvrdí, že situáciu na trase produktovodu mala podľa československej normy sledovať najmenej raz týždenne, čo podľa neho nedodržiavala.
Molnár aj Andraščík tvrdia, že trasu mal kontrolovať Transpetrol. „Ako keby pred očami im vyrastala malá vodná elektráreň,“ poznamenáva hovorca Slovnaftu.
Šéfka kancelárie generálneho riaditeľa Transpetrolu Lucia Patznerová oponuje, že trasu mal kontrolovať vlastník produktovodu – Benzina.
Až do ŠtrasburguKeďže Vasil Enev sa cítil rozhodnutím národného výboru poškodený, podal na jeho nástupcu, krajský úrad životného prostredia, žalobu o náhradu škody. Okresný súd v Trnave v roku 2007 rozhodol v jeho prospech, úrad mu mal zaplatiť vyše päť miliónov korún.
Krajský súd, na ktorý sa úrad odvolal, však o dva roky rozhodnutie zmenil. Enev tvrdí, že musí splácať súdne trovy vo výške 26tisíc eur. Chce sa obrátiť na Najvyšší súd, alebo rovno na súd do Štrasburgu.
Jeho právny zástupca Peter Sopko sa odmietol k veci vyjadriť. Podľa informácií denníka SME sa rokuje o mimosúdnom vyrovnaní.
