PARÍŽ. "Deň po vašom odchode bola na Eiffelovke nahlásená bomba. Že ste tam vy niečo nechali?" žartoval kamarát, ktorý nás v Paríži prichýlil.
To, že mesto stráži armáda, má svoje odôvodnenie. Vojakov so samopalmi sme stretli už v prvý večer na stanici rer-ka (regionálny vlak, ktorý spája Paríž s predmestiami).
Vynárali sa spomedzi turistov na námestí pred katedrálou Notre Dame a vietor ofukoval ich zbrane aj v okolí Eiffelovej veže.
Francúzi sa nerozpakujú
Od vojakov sa počas čakania na vlak presunie téma ku gangom mladistvých, ktoré sa zameriavajú na krádeže i-phonov. "Momentálne je to veľký biznis," hovorí kamarát.
Viac fotografií si môžete pozrieť TU.
Hoci je na stanici ruch, na náprotivnom nástupišti vidím slušne oblečeného muža, ktorý sa nerozpakuje stiahnuť nohavice, aby si uľavil pri stĺpe. Asi je to tu bežné, keďže po vhodnom mieste na sedenie sme sa museli chvíľu obzerať. A že ich tu bolo dosť.
Francúzi sa podľa kamaráta s poriadkom vôbec netrápia. Kde odpadok odhodia, tam padne. O chvíľu prichádza muž, vyzbrojený zmetákom a lopatou, pred ktorou sa mu kopí hŕba smetí.
V metre či rer-ku väčšina ľudí cestuje. Nájdu sa aj takí, pre ktorých je dopravný prostriedok miestom obživy. Väčšinou ide o rôzne spevácke talenty. Najhoršie je, keď vám nôtia na najdlhšej trase. Potom sú to ľudia s pohnutým osudom. Človek sa až čuduje, koľko je v Paríži "nepočujúcich".
Mozaiky z ľudských kostí
V podzemí Paríža sa ešte chvíľu zdržíme. Tam vás narozdiel od bzučiaceho metra privíta hrobové ticho. Do parížskych katakomb, ktoré sú dlhé stovky kilometrov, sa vstupuje cez nenápadnú budovu. Je tu oveľa teplejšie ako vonku, no keď narazím na prvé úhľadné poukladané ľudské kosti, až mi mráz prebehne po chrbte.
Katakomby, vytvorené Rimanmi, začali v 18. storočí využívať ako sklad ľudských pozostatkov. Prevážali ich sem z cintorínov, ktoré padli za obeť rozrastajúcemu sa mestu.
Kráčam ďalej, kosti napravo, kosti naľavo, kosti za mnou a ďalšie tisíce predo mnou. Keby aspoň neboli také úhľadné naaranžované. Dokonca tak systematicky, že si zrazu všímam mozaiku, ktorú z nich niekto vytvoril.
V parížskych katakombách nájdete mozaiky z ľudských kostí. FOTO: (PM)
Pomaly zabúdam, že to kedysi boli ľudské bytosti a začínam za tým vidieť umelecký koncept. Zrazu si uvedomím, čo si to tu obzerám. O to desivejšie na mňa kontrast zapôsobí.
Mozaiky tvoria len tie najväčšie ľudské kosti a lebky. Ostatné časti kostier nevidno. Anonymitu a rozbitú celistvosť znásobujú tabuľky, kde sa píše o konkrétnych cintorínoch, z ktorých sem ľudské pozostatky previezli.
Po asi dvoch kilometroch vyjdeme na ulicu, rovno oproti obchodíku, kde sa na motíve ľudských pozostatkov zakladá väčšina suvenírov.
Ostrov Cité - srdce Paríža
Mesto ponúka ešte jedno podzemné zákutie, a to pod námestím pred katedrálou Notre Dame.
Katedrála Notre Dame v noci so "Super Mesiacom". FOTO: (PM)
Nachádza sa tu múzeum s archeologickými vykopávkami, kde možno vidieť aj pozostatky galorímskeho osídlenia ostrova Cité, na ktorom sa katedrála nachádza.
V archeologickej krypte. FOTO: (PM)
Neďaleko katedrály sa nachádza v súčasnosti najstarší parížskych most Pont Neuf, čo v preklade znamená "Nový most". Cestou k nemu míňame kráľovskú kaplnku Sainte-Chapelle, ktorá patrí k pamiatkam UNESCO. Ďalší "dlhý had" čakajúcich nás od jej návštevy odradí.
Dorazíme k mostu. Tu je vidno, že sme naozaj na ostrove. Pevnina sa stráca uprostred Seiny. Čaro "Nového mosta" sem prilákalo aj mladý pár, ktorý si toto miesto vybral pre fotenie svadobných fotografií.
Popod mostné oblúky premávajú výletné lode. Jedna sa chystá vyplávať. Dáva o tom vedieť hlasným zatrúbením. Okolo nás bežia poslední turisti, ktorí ju chcú zastihnúť.
Mesto utkané zo štvrtí
Blížime sa k Latinskej štvrti. Od kamaráta vieme, že sa tu dá lacno najesť. Úzke uličky tvoria jedno veľké centrum s rýchlym občerstvením. V prevádzkach panuje zhon. Zákazníkov, ktorých musia obslúžiť je veľa a noví stále prichádzajú.
Jedna z bočných uličiek v Latinskej štvrti. FOTO: (PM)
Od ruchu a omamných vôní sa utiekame do ďalšej historickej štvrte. Je ňou bývalá židovská štvrť Le Marais. Uličky meštiackych domov nás dovedú na najstaršie námestie v Paríži Place des Vosges.
Má tvar štvorca a po celom obvode ho zdobia arkády domov. V jednom z nich býval francúzsky spisovateľ Victor Hugo. Čas tu plynie pokojnejšie. Zrazu sa už nikto nikam neponáhľa, akoby námestie bola konečná stanica.
Kontrast k historickým štvrtiam predstavuje najmodernejšia štvrť La Dèfense, ktorá sa dvíha do výšky mrakodrapov. Od Grande Arche z bieleho mramoru až po koniec námestia Place de la Dèfense nám trvá prejsť hodnú chvíľu.
Nachádza sa tu niekoľko zaujímavých prvkov, ktoré pútajú našu pozornosť. Okrem rôznych inštalácií je to podchod so štvorcovými otvormi v strope, ktoré lemujú zrkadlá.
Trochu vzdialenejšou je umelecká štvrť Montmartre. Z vyvýšeniny jej kraľuje bazilika Sacre Coeur.
Pred bazilikou Sacre Coeur bolo počas slnečnej nedele plno. FOTO: (PM)
V čase nedeľného poludnia sa pod ňou vyhrievajú turisti. Obsadené sú schody aj trávnik. Na jednu z lámp sa šplhá muž s futbalovou loptou. Na vrchole sa zavesí a začne si kopať loptu z jednej nohy na druhú. Publikum ho odmení potleskom. Akrobatických kúskov má pripravených viac.
Od baziliky smerom k námestíčku Place du Tertre sa začína koncentrácia ľudí zhusťovať. Na malom námestí je doslova tlačenica. V strede sú rozložení maliari v baretkách. Na drevených stojanoch tu vystavujú svoje diela, podaktorí maľujú.
Neďaleko odtiaľ býval holandský maliar Vincent van Gogh. Podľa tabule na dome tu strávil dva roky. Na konci ulice sa dav opäť zhusťuje. Práve sme vystihli posledný deň gastronomických slávností. Vône však už nemajú moc nad plným žalúdkom.
