Príchody do Afriky som zvládala lepšie ako návraty späť, ťažko sa mi zvykalo na debaty priateľov o autách a hypotékach, spomína Lenka Fabianová, odborníčka na humanitárnu a rozvojovú pomoc. V Keni strávila celkovo tri roky, v súčasnosti je zodpovedná za špecifické pracovisko, ktoré tu zriadila Trnavská univerzita.
TRNAVA. Afrika bola odmala jej snom. Mala šťastie, štúdium sociálnej práce absolvovala na Trnavskej univerzite, kde koncom 90. rokov profesor Vladimír Krčméry rozbiehal viacero rozvojových projektov.
Jedným z prvých bol antimalnutričný program na klinike v Nairobi, hlavnom meste Kene.
Práve sem fakulta zdravotníctva a sociálnej práce vyslala čerstvú doktorandku Lenku Fabianovú, aby mohla pracovať na výskume pre svoju dizertačnú prácu. Téma znela: Psychosociálne aspekty opustených detí s diagnózou HIV v Nairobi, Keňa.
Mlieko pre manžela
„Bolo to moje najšťastnejšie obdobie v Afrike,“ hodnotí Lenka z odstupu. Hoci zblízka zažila otrasné pomery v slumoch Nairobi - jedného z najnebezpečnejších miest na svete, každý deň mala pred očami výsledky svojho snaženia: Bábätká, priberajúce na váhe.
Matky, ktoré ich na klinike v Nairobi navštevovali, boli často nakazené vírusom HIV, a preto im nebolo odporúčané dojčiť. (Lenka iba pre doplnenie uvádza, že dnes už je v takom prípade kojiť odporúčané, nakoľko sa preukázalo, že riziko vertikálneho prenosu je nízke.)
Antimalnutričný program pre ne zahŕňal základnú diagnostiku, liečbu, individuálne i skupinové poradenstvo a najmä: náhradnú výživu pre dieťa.
Tri dni v týždni trávila Lenka na klinike, dva v teréne. „S miestnym sociálnym pracovníkom sme navštevovali domácnosti v slumoch a kontrolovali, či matky postupujú podľa našich rád: Či vedia pripraviť mlieko, v akých hygienických podmienkach žijú.“
Zväčša spolupracovali ochotne, hoci občas postupovali podľa svojskej logiky. „Stávalo sa, že plechovku mlieka rozdelili medzi všetky svoje deti, inokedy ju dokonca dali manželovi, či najstaršiemu synovi. Malé dieťa sa totiž v Keni cení menej ako 15-ročný chlapec, ktorý už dokáže živiť rodinu,“ približuje ich zmýšľanie Lenka.
Voda na očistu od diabla
V pamäti sa jej však vynárajú aj iné prípady: Žena, ktorá na kliniku dochádzala s dieťaťom, ktoré našla v rieke, zabalené v igelitke, či matka dvojičiek, ktoré po narodení vážili 800 a 850 gramov. „Prišla s nimi k nám deň po pôrode. A prežili – aj bez inkubátora.“
Väčšine detí dokázali pomôcť z najhoršieho, no nevyhli sa ani tragickým prípadom. Lenka si spomína napríklad na mesačné dieťatko, ktoré v ťažkom stave priniesla na kliniku babka. „Matka zomrela pri pôrode a niekto z komunity poradil, nech dieťaťu celý mesiac dávajú len vodu, aby sa očistilo od diabla, ktorý usmrtil jej matku.“ Dieťa napokon skonalo pri prevoze do miestnej nemocnice, kam posielali najťažšie prípady. „Babka si to vysvetlila po svojom – zomrelo, lebo sa ho dotkla biela žena.“
Otvorenie resocializačného centra pre chlapcov z ulice. FOTO: (LF)
Práve strety s odlišnou mentalitou bolo pre Lenku jedným z najtvrdších orieškov.
V čase jej prvého pobytu v Afrike neexistovali na Slovensku takmer žiadne školenia pre humanitárnych a rozvojových pracovníkov, ktoré by ju na ňu pripravili. „Neskôr som pochopila, že mnohé veci nemožno pochopiť, treba ich len prijať.“
Omnoho častejší kontakt so smrťou ako na Slovensku však zvládala možno o čosi ľahšie ako iní: Ešte pred pobytom si totiž vyskúšala dobrovoľnícku prax v hospici.
Pomoc fetujúcim chlapcom
Druhé antimalnutričné centrum v slume Lunga-Lunga. Resocializačné stredisko pre fetujúcich chlapcov z ulice. Testovacie a poradenské centrum na HIV. Vzdelávacie aktivity pre mladých ľudí z najchudobnejších slumov v oblasti verejného zdravotníctva a sociálnej práce.
Všetky tieto projekty postupne rozbehla Trnavská univerzita a Lenka Fabianová prakticky na každom z nich participovala. Zrejme najväčšiu zásluhu má na vytvorení resocializačného centra v Nairobi. „S kolegami nás trápili desiatky žobrajúcich detí, ktoré sme denno-denne stretávali. Ušli z domu, žili na ulici a pýtali si peniaze, mlieko, chlieb... Zväčša to dopadlo tak, že som ich chytila za ruku a zašla s nimi do potravín. Zároveň som si však uvedomovala, že toto nie je riešenie.“ Peniaze im nedávali nikdy: Za ne si kupovali obuvnícke lepidlo, ktoré fetovali. Myšlienku resocializačného centra, ktorá sa zrodila v mysli Lenky a jej slovenských kolegov, odobril profesor Krčméry a čoskoro skutočne dostala reálne kontúry.
„Zameriavali sme sa na skupinu 7 až 12-ročných detí, práca so staršími bola podstatne ťažšia. Niekoľko mesiacov sme za nimi spolu s miestnymi sociálnymi pracovníkmi chodievali na ulicu. Nebolo ľahké ich k nám dostať, no prísľub stravy, čistého oblečenia a strechy nad hlavou boli, našťastie, pre väčšinu z nich silným lákadlom,“ opisuje Lenka.
Paralelne spolupracovali s rodinami chlapcov - pokiaľ nežili rodičia, zameriavali sa na širšie príbuzenstvo. Pokrvné putá sú v Keni dodnes veľmi dôležité, rovnako ako príslušnosť k svojmu kmeňu. „Samu ma to prekvapuje, ale väčšinu z tých chlapcov sa podarilo dostať do centra a mnohých z nich aj navrátiť do rodín. Zostali síce v chudobných podmienkach, no pre rodinu je veľkou pomocou, že centrum za ne platí výdavky na školu.“
Veľkú radosť z Lenkinho hlasu cítiť aj pri opisovaní úspechov talentovaných detí zo slumov, ktoré sa vďaka ich programu dostali na univerzitné štúdiá. „Vážili si aj to, že sa vôbec môžu prechádzať po tamojších chodbách. Mnohí z nich sa vypracovali na odborníkov vo svojej oblasti a viacerí pôsobia v medzinárodných neziskových organizáciách v Keni.“
Najchudobnejší región
Všetky tieto projekty dodnes fungujú, hoci Trnavská univerzita už na nich neparticipuje. Jednu z kliník spravujú samotní miestni – čo je cieľom každého podobného projektu – iné prešli pod Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorú založil profesor Krčméry.
Trnavská univerzita však v naďalej pracuje na projektoch v južnom Sudáne v Mapuordite a v apríli naplno rozbieha ďalší na detašovanom pracovisku v jednej z najzaostalejších oblastí Kene - v regióne Kwale. Jeho hlavnou koordinátorkou je práve Lenka.
„Kým v Keni trpí podvýživou asi šesť percent detí, tu až tridsať. Celkovo je tu silná negramotnosť a chýbajú tu vysokoškolsky vzdelaní ľudia. V celom regióne, kde žije 170-tisíc ľudí, pôsobia len traja lekári,“ opisuje Lenka tunajšie pomery. „Navyše ide o moslimskú oblasť, takže je to pre nás aj kultúrna výzva.“ Jedným dychom dodáva, že prvé kontakty s tunajšou komunitou ju veľmi príjemne prekvapili. „Sú to veľmi pokorní a bezprostrední ľudia, ktorých trápi väčšinový pohľad na moslimov.“
Členovia Katedry rozvojých štúdií a tropického zdravotníctva v teréne. FOTO: (LF)
Prioritou pre tunajšie detašované pracovisko bude vyškoliť miestnych ľudí pre pozície sociálnych a zdravotných pracovníkov, ošetrovateľov a spustiť antimalnutričný program. „Neskôr by sme ho radi rozšírili aj po menších klinikách, lebo pre matky bude ťažké dochádzať k nám z takých vzdialeností.“ Pokiaľ sa podarí získať financie, radi by rozbehli aj vzdelávací program a zapojili do spolupráce viacero katedier i fakúlt.
Iba kvapka v mori
V najbližšom období prebehne v rámci Trnavskej univerzity konkurz na obsadenie pozícií terénnych pracovníkov, ktorých by mala Lenka od apríla zaúčať priamo na mieste. Bude to pre ňu po dlhšej dobe návrat do terénu. „Čím je človek starší, tým má viac záväzkov a nemôže si dovoliť len tak na pol roka vycestovať, mne však Afrika – asi ako každému, kto v nej niekedy pracoval - veľmi chýba.“
Na prácu v Kwale sa teší o to viac, že ide o vidiek. „V Nairobi som sa necítila vždy bezpečne, ako „biela“ žena som si nemohla dovoliť ísť sama hocikam a hocikedy som chcela, hlavne po zotmení nie.“ Zažila krádež, aj lúpežné prepadnutie – dokonca zo strany pouličných chlapcov, ktorí navštevovali kliniku. „Necítila som však hnev. Išlo o hladných sfetovaných chlapcov.“
Dôvodom, pre ktorý ľudia túžia do Afriky vracať, je podľa nej najmä hlboký pocit naplnenia, ktorý tu možno zažiť: cez pomoc konkrétnym ľuďom, ale aj vďaka tomu, že pre svoju chudobu sa sústredia na tie najzákladnejšie a najdôležitejšie ľudské potreby.
„Pri návratoch domov sa mi zo začiatku ťažko zvykalo na debaty priateľov o hypotékach a autách. Nechápala som, načo majú moji rodičia takú napratanú chladničku. Po problémoch, ktoré riešia ľudia v Afrike sa mi to zdalo, hrubo povedané, banálne. Dnes som sa to už však naučila prijímať.“
Aby však pomoc v rozvojovej krajine naozaj dokázala človeka napĺňať, je nevyhnutné aby prešiel obdobím akejsi formy „frustrácie“ a následným uvedomením, že nie je schopný pomôcť všetkým a jeho práca bude vždy len „kvapkou v mori“.
