Vždy som bol nervák, ale pred šesťdesiatkou už človeka ovládne akýsi predsmrtný pokoj, s typickým humorom komentuje BENJAMÍN ŠKREKO svoj tvorivý vývoj, ktorý prednedávnom vyústil do ocenenej hry Parva Roma. Nielen okolo nej či trnavského nárečia sa točila naša debata.
Rád si robíte srandu zo slovenskej mentality, čo dokazuje aj divadelná hra Parva Roma. Tu si beriete na paškál aj trnavskú mentalitu. Vnímate aj v realite, či a ako sa na ľuďoch podpisuje, z ktorého mesta pochádzajú? Pokiaľ áno, ako by ste charakterizovali trnavskú mentalitu?
- Trnavská mentalita je taká istá ako mentalita ľudí v celom našom kultúrno-spoločenskom priestore. Dovolím si trúfalé prirovnanie, ale ani Hamlet nie je hra o Dánsku a o Dánoch. Hlavný hrdina Parva Romy postupne prichádza na to, že okrem práce prináša prospech aj vytváranie falošných mýtov. Postupne sa jeho život prevracia a vlastná mýtizácia ho úplne pohltí. Odpovedám teda -áno, robím si srandu z ľudskej ochoty urobiť si z ilúzií živnosť.
Vo svojej tvorbe rád využívate nárečie. Myslíte si, že nárečie môže nejakým spôsobom vplývať na dušu človeka, prípadne naopak? Čo v takom prípade hovorí nárečie o Trnavčanoch?
- Trnavské nárečie je mojou srdcovou záležitosťou. Mrzí ma, že mnohí si ho stotožňujú so západoslovenským dialektom, čo je oveľa širší pojem a zahŕňa napríklad aj záhorčinu. Práve z tohto dôvodu sa javisková podoba mojej hry dosť vzdialila od pravej trnavčiny. Ale od čias, ako Trnava zbúrala brány, už tento trend nikto nezastaví. Za trnavčinu nepovažujem ani akúsi mantáčtinu ako pamiatku na nemeckých hostí. Pre mňa najmilšia trnavčina sa ešte zachováva u starých ľudí v okolitých dedinách. Keď naše nárečie zmizne alebo sa diétne zriedi inými prítokmi, stratí to, na čo sa aj vy pýtate - výpovednú hodnotu o našich praslovenských koreňoch, Slovenoch a Slovenkách.
Viacerí herci i režiséri hovoria, že pri premiére svojej hry veľmi trpia. Ako ste to zvládli vy ako scenárista? Zdali sa vám, sediac v hľadisku, repliky v hre vtipné? Dokázali ste sa odpútať od faktu, že ide o váš vlastný text a baviť sa napríklad na hereckých výkonoch?
- Autor písmeniek nesmie zabúdať, že divadlo je druh syntetického umenia. Na predstavenie som šiel teda s týmto vedomím a namiesto strachu som cítil skôr zvedavosť, čo z textu vyťažili dramaturg, režisér, skladateľ, výtvarníčka a herci. Väčšinou som bol prekvapený príjemne a určite som sa viac zabával, ako trpel.
Pokiaľ mám správne informácie, ide o vašu prvú divadelnú hru. Čo vás k novému druhu inšpirovalo po takom množstve rozhlasových hier?
- Nečudujem sa povedomiu, že som dramatický debutant, pretože moju prvú hru na profesionálnej scéne uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre už pred predlhými dvadsiatimi ôsmimi rokmi, teda keď ešte zhruba tretina Trnavčanov nebola na svete. Potom mi ešte Mikuláš Fehér inscenoval ďalšiu hru s ochotníkmi v Detve, takže Parva Roma je už mojím tretím divadelným zločinom. Čo sa týka rozhlasu, k nemu som vždy viac inklinoval preto, lebo som nervák a len čo niečo napíšem, chcem, aby sa to už zajtra hralo. Po šesťdesiatke však už človeka ovládne akýsi predsmrtný pokoj a získa schopnosť nechať veci dozrieť. Vždy ma napríklad fascinovalo, že stromy väčšinou sadia starí dedkovia, a už aj viem prečo. Aby v nich sami pretrvali.
Čo pre vás vlastne znamená písanie?
- Dávno predtým, ako som trochu vnikol do teórie, ma písanie pohltilo ako tvorba. Jedna z jej fáz, pre mňa tá najkrajšia, sa volá inkubácia, keď v človeku dozrieva podoba diela ako kura vo vajci. Je to taká radostná bolesť, plná očakávania, až naraz škrupina praskne a niečo z nej vylezie. Potom to už len treba istý čas kŕmiť, načačkať a vystaviť. Nemusí to byť práve veľký dramatický útvar, ale hoci len vydarený epigram.
Kedy ste si uvedomili, že písanie je pre vás skutočne dôležité a začali sa mu systematicky venovať?
- No, určite už na základnej škole, iba s tou systematickosťou je to slabšie doteraz. Ten môj inkubátor v hlave je totiž až príliš mnohoúčelový a dozrieva v ňom aj mnoho divých či exotických vajec.
Fotografia zachytáva Benjamína Škreka pri práci v redakcii International Express v Bratislave v roku 1955. FOTO: ARCHÍV B.Š.
Čo sa týka „klasického zamestnania", zrejme už nič časovo neprekoná vaše pôsobenie v redakcii časopisu Roháč, do ktorého ste nastúpili ako 25-ročný. Ako ste sa k tejto práci dostali?
- Na konci vysokej školy som sa oženil, nastúpil za redaktora Trnavského hlasu a spestroval si rutinnú spravodajčinu písaním humoresiek. Zoznámil som sa s renomovaným autorom Kalom Uhríkom a na jeho popud som ich pár poslal aj do Roháča. Zakrátko mi tam ponúkli miesto, ktoré som s radosťou prijal.
Aká atmosféra tam v období vášho nástupu vládla?
- Taká perlička. Prijali ma 18. augusta 1974, podpísal som papiere a na druhé ráno som sa hlásil v Banskej Bystrici na základnú vojenskú službu. Skutočným roháčistom som sa stal teda až rok po nástupe. Len som oči otváral, aká ma tam privítala elita: Okrem spomínaného Kala Uhríka Klára Jarunková, Tomáš Janovic, Milka Kostrová, Milan Vavro a plejáda hviezdnych externistov na čele s Viktorom Kubalom či Jozefom Babuškom. Atmosféra priateľská, žičlivá, mierne snobská, tvorivosť na hodne dlhej reťazi, až kúsok za politické mantinely.
Skúste priblížiť, čo bolo náplňou vašej práce.
- Redakcia bola rozdelená na tri oddelenia, výtvarné, literárne a konkrétnej kritiky. Práve to tretie sa stalo na dlhý čas mojím domovom, vďaka čomu som na cestách za sťažnosťami precestoval celé Slovensko. Roháč mal vo verejnosti vážnosť, ľudia sa na nás často obracali ako na poslednú inštanciu. Vtedy, ak sa niekto v obchode či na úrade naštval, vyhrážal sa: Dám vás do Roháča!
Čo bolo na redakčnej práci v Roháči pre vás najťažšie?
- Nič. Všetko bolo super, ešte aj to denné dochádzanie z Trnavy, kde som sa naučil hrať mariáš a spoznal mnohých skvelých ľudí na čele s filmovým režisérom Jozefom Režuchom.
Spomínate si aj na nejaké „prúsery"?
- Za mojich čias už dávno neexistovala cenzúra, ale starší kolegovia často spomínali jednu kurióznu historku. Keď bolo celé číslo v obale, zriadenec ho zaniesol cenzorovi, ten vyškrtal háklivé pasáže a išlo do tlačiarne. Raz sa však dozorca riadne kopol. V poviedke Petra Karvaša všetky politické narážky namiesto začiernenia podčiarkol a vy iste viete, čo to pre sadzača znamená: Vyšli v časopise vytlačené tučným písmom.
Ako do chodu redakcie zasiahla Nežná revolúcia?
- Tak, že spustila lavínu desiatok nových periodík a Roháč behom dvoch rokov spadol zo stotridsať tisíc výtlačkov na hubu. Bolo niekoľko pokusov ho oživiť, ale nevystačili s dychom.
Čo vás baví na práci jazykového redaktora, ktorá je na vašej súčasnej pozícii v týždenníku Trnavský hlas najprioritnejšia?
- Mám jeden veľký dar od boha, že čítanie slovníkov a príručiek je pre mňa väčším zážitkom ako detektívka. To sa potom machruje, aký som po uzávierke narobený, keď v skutočnosti som sa zabával. Ďalším šťastím sú vzdelaní a inteligentní kolegovia, akurát sa musím zmieriť s tým hrozným newspeakom a smajlíkmi.
Ešte zopár „trnavských otázok". Načo, spojené s Trnavou, máte najväčšiu slabosť?
- Na najvyšší bod mesta pri Hrubom kostole a na najbližšie okolie. Tam si sadnúť, zavrieť oči a počúvať šum tisícročných posvätných dubov a brestov, to je kúpeľ.
Čo typicky trnavské vám, naopak, „pije krv"?
- Že nadúvame prsia, aké sme my boli slávne kráľovské mesto, ale po soche kráľa, čo nás tak pozdvihol, ani chýru, ani slychu. Od jedu sme založili s priateľmi občianske združenie Trnavský panteón a ak do najbližšieho okrúhleho výročia nezoženieme peniaze na kameň, tak nájdeme umelca, ktorý Bela IV. postaví z tehál.
Za čím z toho, čo v Trnave zaniklo, je vám najviac ľúto?
- Za Hornou a Dolnou bránou. A za pohľad z Bučianskej spred päťdesiatich rokov, keď Trnava vyzerala presne ako na stredovekých vedutách.
Ako často si zájdete do svojho rodiska - Hrnčiaroviec nad Parnou? Máte niečo, čo vás tam stále privádza?
- Rodinná krv je tam už príliš zriedená. Ale keď idem autom okolo, vždy sa mi rozbúcha srdce. Niekedy odbočím a preveziem sa Hliníkmi, kde stával môj rodný dom.
Na čom práve pracujete ?
- Tá korektorská stolička mi tuším neprirástla k zadku náhodou. Pred štvrťstoročím som napísal rozhlasovú rozprávku Jazykové kráľovstvo, ktorá už má na konte ani neviem koľko repríz. Inkubátor pracuje. Viem si ten príbeh dobre predstaviť aj na javisku. Možno o päť rokov.
Nájde sa v súčasnosti na Slovensku „humorista" -možno s výnimkou Tomáša Janovica - ktorý vás dokáže naozaj pobaviť?
- Bez rozmýšľania: Ľubo Dobrovoda a jeho Malkáč a Veľkáč. Ale v jeho interpretácii - to umieram a súčasne sa mi chce vyskakovať. S Tomášovými smutnými anekdotami je to horšie. Varujú ma, aby som si veľmi nevyskakoval.
