Viac zaplatíte, ale i zarobíte.
TRNAVA. Trnavčana Tomáša Baniča všetci známi poznajú skôr pod prezývkou Džakomo. Od malička žil na Prednádraží, vyučil sa za kuchára- čašníka. Vystriedal viacero reštaurácií, aby dospel k názoru, že slušne zarobiť vo svojej profesii sa dá iba v zahraničí.
Pracoval ako čašník na výletnej lodi po Rýne, neskôr ako kuchár v Holandsku, aby nakoniec zakotvil v Írsku, kde žije a pracuje dodnes. Práca čašníka je podľa jeho neskromného názoru remeslom budúcnosti. Do Dublinu sa dostal sprostredkovane, cez inzerát. Muž z Čiech ponúkal za šesťsto eurový poplatok ubytovanie i prácu. „Býval som uňho iba tri dni. Hneď som si našiel novú prácu i nové bývanie," hovorí Tomáš.
„Perfektne ovládam angličtinu, navyše dobrý barman si nájde robotu vždy a všade," dodáva. Zašiel do krčmy na pivo a dal si zavolať šéfa. „Možno zavážila moja predchádzajúca kariéra a možno môj šarm," žartuje Tomáš. Najskôr uvažoval, že v Írsku bude maximálne pol roka. Ale teraz už „točí" piaty rok. Na otázku, v čom by dokázal porovnať Trnavu s Dublinom iba odsekol. Ide o dve neporovnateľné veličiny.
Rozdiel je v ľuďoch
Nie je ničím výnimočným, že sa ľudia len tak na ulici pozdravia, prehodia zopár slov, dokonca aj zájdu na pohárik. Aj napriek tomu, že sa vidia po prvýkrát. „To je ten najzákladnejší rozdiel. V ľuďoch," myslí si. V Trnave sa vraj v piatok či sobotu večer necíti tak bezpečne ako v niekoľkomiliónovom Dubline.
„Teraz som na dovolenke v Trnave. Minulý víkend sme s kamarátmi vyrazili von sa trocha zabaviť. Na diskotéke či v podnikoch som dohromady nevydržal ani hodinu. Všade ma prekvapovali iba tváre bez úsmevu, ktoré z nás potom, čo sme vstúpili do podniku, nespustili oči," opisuje zážitok. V každom podniku bolo nafajčené a negatívnu atmosféru podčiarkli blikajúce výherné automaty.
„V Dubline chodím takisto von cez víkendy. Ale doteraz sa mi nestalo ani raz, že by som sa nezabavil," konštatuje. Je jedno, či sedíte v bare, reštaurácii či v nočnom klube. Ľudia sú všade oveľa priateľskejší. Chodia viac do kina či do divadla. „Často tu hrajú známe kapely. Nie je ničím výnimočným, že do kina na film príde Madona či Johny Depp.
Za zábavu si priplatíte
Na uliciach nie je toľko smetí, ako sme zvyknutí u nás. Čistia ich vraj každý deň. Fajčiari si môžu uľaviť len na vyhradených miestach, nefajčí sa tu kdekoľvek. „V obchodoch je draho, ale sa tu aj viac zarába," hovorí.
Minimálna mzda je 9 eur, Tomáš zarába 12 eur. Výplata je každý týždeň. „Ja dostávam v hotovosti, alebo šekom," pokračuje.
Cigarety stoja necelých deväť eur, za čapované pivo zaplatíte päť eur, rovnako ako za poldeci či skôr 0,04 deci whisky. Aj kola, minerálka či džús sú tu drahšie. V priemere zaplatíte v zábavnom podniku za nealko trikrát viac ako u nás. V reštaurácii vás predjedlo vyjde na šesť eur, hlavné jedlo na pätnásť, dezert na šesť a fľaša vína na dvadsať. Za obyčajný hamburger či kebab na ulici zaplatíte približne rovnako ako u nás. Dve eurá.
Flexibilné írske úrady
Tomáš si momentálne v Trnave rieši bytovú otázku. Obeháva všetky potrebné potvrdenia. „V úradníckom aparáte je ďalší veľký rozdiel. Zatiaľ čo u nás doma chodím od dverí k dverám snáď stoviek úradov kvôli hypotéke, v Írsku sú veci spojené s byrokraciou oveľa jednoduchšie. Zdvihnete telefón, zavoláte a dohodnete si stretnutie. A všetko vybavíte za jeden deň," vysvetľuje po týždni plnom vybavovačiek na Slovensku.
Ako protiváhu zasa uviedol návštevu lekára. „U doktora v ordinácii dáte len za pozdrav 50 eur," tvrdí. V írskych obchodoch a nákupných centrách neexistuje, aby stáli v rade viac ako dvaja zákazníci. U nás ide o bežnú vec.
Osobne si spomínam, keď som v nemenovanej trnavskej predajni drogérie stál v dlhom rade. Predavačka namiesto otvorenia druhej pokladne rozprávala zážitky z predchádzajúcej noci kolegyni za kasou. Náš zákazník, náš pán je zrejme v Írsku cítiť intenzívnejšie. „Predavači sú fakt milí, nevtieraví. Aj normálny človek si v obchode pripadá trochu výnimočný," filozofuje.
Nedá sa porovnávať
Porovnávaniu sa nevyhla ani mestská hromadná doprava. „Stojím na autobusovej zastávke na Prednádraží a prišli tri autobusy kompletne špinavé, že na cestu videl iba šofér," popisuje nedávnu príhodu. V Dubline chodí hromadnou dopravou denne, vždy však cez okno videl. „Autobusy sú vždy perfektne vyluxované. Zvnútra či zvonka," uzatvára.
Ďalšia „pikoška" je o policajtoch. Tí írski nenosia zbrane. Ide teda skôr o mestských policajtov. „Aj muži zákona sú tu ústretovejší. Raz ma zastavili s otvorenou plechovkou od piva po desiatej večer," spomína. Slušne ho vyzvali, aby ukázal občiansky a požiadali, aby pivo pred nimi vylial do kanála. „Urobil som tak, ako ma žiadali, pozdravili sme sa a zaželali si príjemný večer," pokračuje. A bez pokuty. Alkohol sa v Írsku predáva v obchodoch len do 22.00 hod., v „puboch" do polnoci. V nočných kluboch maximálne do troch rána, ale iba cez víkend. A potom si pivo môžete kúpiť až po pol jedenástej dopoludnia, v nedeľu dokonca až po pol jednej popoludní.
Ťahá ho to domov. Definitívne
Tomáš je už viac ako desať rokov v zahraničí. „Je to fajn. Chodím si po svete, niečo si aj zarobím, zažívam veľa nových skúseností, ale na konci celého sveta je aj tak túžba vrátiť sa domov," hovorí. V myšlienke návratu ho podporujú aj jeho priatelia. „Keď mi príde smska o tom, že Igor s Jožkom idú na ryby, alebo, že Ivanka organizuje bytovú párty, vždy ma prepadne melanchólia," popisuje svoje pocity.
O veľkom návrate do čarovnej Trnavy uvažuje už tento rok. A prečo práve čarovnej? „Prednedávnom v írskej televízii odvysielali reportáž z Trnavy o tom, že mestskí policajti tu dokážu dvíhať chromých z invalidných vozíkov," uzatvára. V tomto prípade išlo sociálne slabšieho jedinca, ktorý svoje ochrnutie iba predstieral a zneužíval pri žobraní. A teraz pozná Trnavu celé Írsko.
