Medzi postojmi pamiatkarov a širokou verejnosťou nepanuje vždy zhoda. Asi každý Trnavčan však uzná, že na smerovanie mesta, ktorého hlavnou devízou je pamiatková zóna, by mali mať čo najväčší vplyv. Nielen o letných terasách či obnove ulíc sme sa zhovárali s Gabrielou Kvetanovou, riaditeľkou Krajského pamiatkového úradu v Trnave.
V čom je podľa vás najviac nevyužitý potenciál Trnavy a čo by mohlo prispieť k posilneniu jej genia loci?
- V Trnave mi chýba jednotná koncepcia riešenia verejných priestorov. V projektoch obnovy ulíc často figurujú rôzne atrakcie – fontánky a podobne, na každých pár metroch sa počíta s nejakým zastavením, ktoré by malo ľudí upútať. Nebránim sa tomu, ale zväčša je výsledok rozbitý a výrazovo nekoncepčný. Veľmi zle, z hľadiska posilnenia genia loci, dopadla napríklad obnova Divadelnej ulice, naopak, páči sa mi Michalská a ulica Mikuláša Schneidera – Trnavského, kde je použitá vhodná dlažba aj mobiliár. Myslím, že Trnava by sa mohla v tomto smere inšpirovať Skalicou, kde bolo prednedávnom obnovené námestie a priľahlé ulice. Z môjho pohľadu je prínosom, že sa tam architekti nesnažili „vybúriť“, ale kultivovanou obnovou prinavrátili historickému jadru výraz z prelomu 19. a 20. storočia. Skalica je podľa môjho názoru aktuálne jedným z najkrajších miest na Slovensku a jej centrum jednoznačne ožilo.
Mnohí ľudia by možno spochybnili názor, či prinavrátiť uliciam výraz spred sto rokov sa dá a priori považovať za pozitívum. Nemala by obnova prinášať posolstvo aj o dobe, kedy bola zrealizovaná?
- Je to vec názoru. No moderný prístup podlieha , ako všetko, módnym vlnám a tak sa napríklad Hlavná ulica radikálne zmenila v priebehu 20. storočia dvakrát a tretia prestavba je naprojektovaná. Návrat do rokmi overenej koncepcie v tomto prípade pokladám za nadčasový prístup, nevyžadujúci koncepčnú obnovu každých 20-30 rokov.
Obnova ktorej pamiatky v trnavskom centre vás za posledné obdobie najviac potešila?
- Je ich určite viac, no vyzdvihla by som Spiegelsaal a zo starších obnov dom na rohu Hviezdoslavovej ulice a Trojičného námestia. Jeho časť bola zbúraná pri výstavbe Jednoty, pršalo doň a staticky bol na tom veľmi zle. Našťastie sa objavil osvietený majiteľ a obnovil ho – veľmi kultivovane a zároveň moderne, pričom historická a nová konštrukcia je jednoznačne oddelená. V tejto súvislosti by som chcela podotknúť, že nedávno bola na ministerstve kultúry vytvorená už tradícia odmeňovania vlastníkov za mimoriadne kvalitnú obnovu a udeľovania ocenení Kultúrna pamiatka roka. V Trnavskom kraji máme už tri ceny – za obnovu Marianea, západného krídla radnice a spomínanú obnovu Skalice.
Ktorá obnova historickej budovy vám naopak zdvihla adrenalín?
- V rámci okresu asi obnova trstínskeho kaštieľa, kde boli pri prácach v interiéri stlčené nástenné maľby, pravdepodobne z obdobia baroka. V rámci Trnavy je aktuálnym problémom sklenená terasa, ktorá na jeseň vyrástla pred radnicou: Prekryla obnovenú barokovú fasádu a celkovo narušila priestor pamiatkovej rezervácie.
Terasy v centre Trnavy je téma, kde verejnosť – alebo aspoň jej väčšina – zastáva opačné stanovisko ako pamiatkari. Ľudia neraz argumentujú, že fasády sa presadzujú na úkor príjemného posedenia v centre a celkového oživenia pešej zóny.- Je to komplikovaný problém. Ani ja osobne nemám nič proti letným sedeniam, je však niečo iné, keď sa terasa pristavia k päťpodlažnej historickej budove, ako k dvojpodlažnej – ktoré v Trnave prevažujú. V prvom prípade okoloidúci stále vníma historický priestor, v druhom už nie. A to je škoda, keďže práve ten je základom genia loci Trnavy a lákadlom pre návštevníkov.
Neexistuje teda konštruktívne riešenie tejto situácie?- Na západe fungujú pri historických objektoch terasy, ktoré nie sú presklené, často ani ohradené, pričom v chladnejšom počasí tam ľudí zahrievajú rôzne „fukáre“ a „horáky“. Možno aj v Trnave dospejeme k niečomu podobnému. Momentálne sme v rokovaní s mestským úradom, ktorý nás požiadal o spoluprácu pri vytvorení koncepcie exteriérových sedení – celoročných aj letných. Uvidíme, či to bude zo strany verejnosti prijaté.
A čo sa týka terasy pred radnicou, podnikáte v tomto smere nejaké kroky?
- Ak sa mám vyjadriť k právnej stránke, minulý týždeň (pozn. red – pred dvomi týždňami) tam bol z našej strany vykonaný štátny dohľad. Riešiť to budeme priestupkovým konaním, neskôr sa uvidí, čo ďalej.
Zo strany viacerých Trnavčanov som sa stretla s kritikou zásad, ktoré musia spĺňať architekti, ktorí plánujú stavať v pamiatkovej rezervácii Trnavy. Dôsledkom toho podľa nich je, že v centre nemajú šancu vzniknúť originálne moderné stavby.
- Musím s vami nesúhlasiť. Posledná novostavba vedľa pošty (U Kráľa Ľudovíta – pozn. red) určite spĺňa kritériá modernej architektúry, aj v nedávnej minulosti vzniklo zopár slušných stavieb – napríklad poisťovňa Allianz na Paulínskej. K tejto téme by som povedala toľko: Je iba veľmi málo architektov, ktorí sa dokážu zžiť s prostredím a vytvoriť kvalitnú architektúru, ktorá zapadne do daného prostredia, nekonkuruje mu a ešte aj dobre vyzerá. Pokiaľ projektant tento dar nemá, je prirodzené, že musí rešpektovať nejaké podmienky. Aby sa nestalo, že nejaká ulica dopadne ako Vajanského, kde sú do historického jadra včlenené obyčajné paneláky. A to je prípad projektu, ktorý sa zrealizoval ešte v období pred vznikom zásad.
Verejnosť silno zasiahlo nedávna séria zničení viacerých technických skvostov na území Bratislavy, v dôsledku čoho sa bratislavskí pamiatkari rozhodli urýchliť kroky k tomu, aby vzácne objekty vyhlásilo ministerstvo kultúry za Národnú kultúrnu pamiatku. Aj v Trnavskom kraji je viacero podobných vzácností, ktoré zatiaľ nie sú vyhlásené za NKP - napríklad Coburgove závody, Treumannove sladovne či trnavský parný mlyn. Vykonávajú sa nejaké kroky v tomto smere?
- Väčšina najhodnotnejších objektov v rámci kraja je zapísaná ako NKP. Aktuálne z nášho úradu vyšiel návrh na zápis Kačenárne v Kopčanoch, čo je jeden z objektov veľkej hospodárskej činnosti, ktorú na našom území vyvíjali Habsburgovci. Momentálne sa blíži ku koncu pasportizácia technických pamiatok v rámci celého Slovenska, z nich budú vybrané najhodnotnejšie objekty a tie sa vyhlásia za NKP. V tejto súvislosti by som však poukázala aj na iný spôsob ochrany – a to je vyhlásenie objektu za pamätihodnosť, čo je v kompetencii samotnej obce.
Parný mlyn, jeden z technických skvostov Trnavy. FOTO: (PEG)Akú ochranu to objektom zaistí?- V podstate takú, akú si mesto určí. Do všeobecno-záväzného nariadenia možno ukotviť aj to, že objekt nemožno zbúrať. Je to síce nižšia ochrana ako pri NKP, ale obce tým získavajú významné páky. V Trnave sú vami spomínané budovy zaradené medzi Pamätihodnosti, no v rámci kraja by ich mohlo byť podstatne viac.
Čo by sa ešte malo zlepšiť na úrovni štátnej legislatívy, ale aj trnavskej samosprávy v ochrane pamiatok?
- Skôr ako v nedostatku legislatívnych pák je problém v oblasti vymožiteľnosti práva. Tá je minimálna – nielen v tejto oblasti. V tejto sfére by mohla výrazne pomôcť stavebná polícia, o zriadení ktorej sa na vládnej úrovni momentálne uvažuje. Na západe bežne funguje, že pokiaľ stavebná polícia zistí, že sa niečo stavia načierno, odpojí stavbu od inžinierskych sietí až do jej schválenia príslušnými úradmi.
Jedným z boľavých miest v Trnavskom okrese, ale i kraji sú kaštiele. Mnoho ich chátra, neraz kvôli arogantným vlastníkom, ktorí nezabezpečujú ani základné udržiavacie práce. Aké páky by pomohli v tomto prípade?
- Od roku 2009, kedy sa zmenil zákon, môžeme dávať pokuty až do výšky milióneur, pokiaľ vlastník nezabezpečuje základnú ochranu. V niektorých prípadoch sa vďaka tomu podarilo zabezpečiť aspoň obnovu strechy, čo je pre stavbu najdôležitejšie, naďalej sa však boríme s neriešiteľnými prípadmi. Príkladom je kaštieľ v Moravanoch nad Váhom, o ktorý sa zahraničný vlastník vôbec nestará. Vydali sme nariadenie na záchranu chátrajúceho objektu, aj pokutu sme udelili, no zo strany vlastníka nie je žiadna odozva. Momentálne vec rieši polícia.
Kaštieľ v Dolnej Krupej je jeden z mála v trnavskom okrese, ktorý je sprístupnený verejnosti. FOTO: (TASR)Nie je možné ukotviť v rámci predajnej zmluvy podmienku, že v prípade nedodržania stanovených kritérií bude majiteľovi kaštieľ vyvlastnený?
- Zmluvy sa robia mimo nás a do tohto procesu nevstupujeme. Po právnej stránke je možné niečo podobné zabezpečiť, i keď nemusí ísť práve o formu vyvlastnenia.
Mnohým kaštieľom vlastník chýba, iným zas plán využitia. Veľa kaštieľov v Trnavskom kraji je verejnosti neprístupných. Nedalo by sa to riešiť podobným zákonom ako vo Francúzsku, kde štát každému majiteľovi, ktorý na pár dní v týždni sprístupní kaštieľ zabezpečí dotácie v určitej výške? Štát vychádza z toho, že sa mu oplatí investovať do pamiatok, keďže na tom v konečnom dôsledku zarobí vďaka príjmom z cestovného ruchu.
- V západných krajinách naozaj funguje dotačná politika. Napríklad aj v štádiu obnov. Pokiaľ ide človek obnovovať kultúrnu pamiatku, určité percento mu zafinancuje štát. U nás možno získať dotácie cez fond ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom, nie sú však nárokovateľné v zmysle zákona. Podobný zákon by určite výrazne pomohol, ale za súčasných podmienok je pravdepodobne nereálny.
Čo sa tohto problému týka, objavujú sa aj názory, že mnohých investorov od obnovy odrádzajú práve tvrdé podmienky zo strany pamiatkarov. Podľa mojich informácií z tohto dôvodu chátra napríklad kaštieľ v Sokolovciach.
- Je pravda, že občas sa stane, že pred kúpou nejakej pamiatky sa potenciálny investor príde spýtať na podmienky pri obnove a pokiaľ to nie je v súlade s jeho predstavou, nekúpi ju. Rozčúlení odcházajú najmä tí, ktorým nedovolíme kaštieľ zbúrať alebo prestavať na nepoznanie.
A čo eurofondy? Dokážu reálne pomôcť slovenským pamiatkam?
- Pokiaľ sa investor na obnovu dostatočne včas chystá, ma zabezpečené stavebno-historické či statické výskumy pre spracovanie projektovej dokumentácie, tak určite áno. Projekt v tom prípade stačí pri vyjdení výzvy už len doladiť a prispôsobiť daným podmienkam. Žiaľ, slovenská prax je zväčša úplne opačná. Projekt sa vytvorí narýchlo, na náš úrad je zaslaný na poslednú chvíľu. Zväčša máme mnoho zásadných výhrad a pripomienok, no spravidla chýba čas, aby sa do projektu zapracovali. Je to dilema: Na jednej strane nechceme vlastníkovi zabrániť, aby dotácie z eurofondov získal, na strane druhej potom niekedy môže naozaj prísť k nenávratnej strate pamiatkových hodnôt.
Pamiatkový úrad sa v marci sťahuje na Káčerov majer. Bude z obnovy objektu nejakým spôsobom profitovať aj verejnosť?
- V našom novom sídle by sme chceli konečne sprístupniť odbornú knižnicu, na ktorú sme dosiaľ nemali priestory. V budove je celkom slušná pivnica, ktorá by sa časom tiež dala sprístupniť verejnosti. Prvou našou akciou – už pri samotnom otvorení – bude prezentácia putovnej výstavy, ktorá bola prvotne vystavená na ministerstve kultúry pri oceňovaní pamiatky roka a v rámci ktorej sú zachytené všetky nominácie – graficky i textovo.
Na záver ešte zopár osobných otázok. Ako sa ste sa dostali k „pamiatkarčine“?
- Zavial ma k nej porevolučný vietor, išlo v podstate o náhodu. Som vyštudovaná architektka, a keby sa nezrušil Stavoprojekt, asi by som tam projektovala doteraz. Je však pravda, že na vysokej škole ma téma pamiatok oslovila zo všetkých najviac. Dokonca sme s jednou spolužiačkou získali cenu dekana za obnovu domu v Trnave.
Ktorého?
- Na Halenárskej 6. To si pamätám dodnes (smiech).
Čo je pre vás na tejto práci najťažšie?
- Rokovania s necitlivými investormi.
Čo pokladáte za najväčší úspech úradu za posledné obdobie?
- Keď som – vtedy ešte na pamiatkový ústav - nastúpila v 90. rokoch, panoval hlavne v Trnave neuveriteľný stavebný boom a inštitúcie široko-ďaleko nezamestnávali žiadneho archeológa. Z tohto dôvodu sa v tomto období nenávratne stratilo veľmi veľa informácií z obdobia staršej Trnavy. V tom čase navyše ani neboli legislatívne možnosti vtedajšieho pamiatkového ústavu predpísať archeologický výskum. Chvalabohu, neskôr sme archeológov zamestnali a získali v tomto smere aj kompetencie. A vidno, že archeologické výskumy majú svoje výsledky. Vďaka nim sa neuveriteľne zväčšilo poznanie o predmestskom období v Trnave, našli sa tu praveké osídlenia, vychádzajúce aj mimo stredoveké jadro. Jeden z najvýznamnejších nálezov je určite historikmi dlhodobo hľadaná stavba, ktorú archeológovia našli pri Bazilike sv. Mikuláša. Z hľadiska celého kraja je najväčším archeologickým úspechom zadatovanie Kostola sv. Margity v Kopčanoch do 9.storočia, respektíve do obdobia Veľkej Moravy. Zistilo sa, že tu máme najstarší známy stojaci objekt na území bývalého Československa.
Kostol sv. Margity v Kopčanoch. FOTO: (PEG)
Karner pri Bazilike sv. Mikuláša. FOTO: (PEG)A prehra?
- Tendencie a snahy o zbúranie objektov, ktoré sú v dobrom technickom stave. To je však skôr prehra v myslení ľudí.
Pamiatkari nemajú medzi verejnosťou práve najlepšiu povesť. V čom sa im podľa vás krivdí?
- Občas sa mi stáva, že po skončení rokovania s nejakým vlastníkom dotyčný odchádza s vetou, že vôbec nie sme takí, ako sa o nás všeobecne hovorí a dá sa s nami normálne jednať. Lenže o pozitívnych skúsenostiach sa nikde nehovorí, nie je to pre nikoho zaujímavé. Druhá strana mince však je, že ochrana kultúrneho dedičstva sa na Slovensku príliš „nenosí“, takže často zostávame v obhajobe tohto verejného záujmu osamotení.
Slováci majú celkovo slabý cit pre pamiatky.
- Je fakt, že cit pre pamiatkové hodnoty sa v našej generácii dlhodobo ubíjal. Kaštiele ako sídla triedneho nepriateľa sme po znárodnení úspešne vyrabovali, pri stavbe sídlisk sme nepotrebovali žiadne špeciálne remeslá, takže sa vytratili, do centier historických miest sme v lepšom prípade nasťahovalislabšie sociálne vrstvy, v tom horšom sme ich zbúrali. Takáto dlhodobá citová otupenosť sa musí prejaviť. Avšak aj ľudia, ktorí nemajú k pamiatkam vzťah, by si mali byť vedomí, že ich ochrana má aj ekonomické výhody: Väčšina z funkčných pamiatok má potenciál si na seba zarobiť. To je však už otázka marketingu a cestovného ruchu.
