TRNAVA. „Duch Ivanova zjav sa," počuť spredu zatiaľ len niekoľko hlasov. Stojac v prítmí javiska trnavského divadla, vyzývame o chvíľu ducha Ivanova všetci. Držíme pritom svojho suseda, známeho i neznámeho, za ruku, aby sme našu snahu umocnili. A darí sa. Na prvom poschodí sa niečo mihne.
Ako sme vyvolali ducha Ivanova. FOTO: PETER MIKULÍK
Éterický Ivanov sa vynorí spoza zábradlia balkóna. Keď už sme ho vyrušili, dá sa do reči. Stručne nám povie o histórii divadla a opäť sa stráca za zábradlím.
Potápač, ktorý zlaňuje
Zamestnanci divadla prosia niekoľkých návštevníkov, aby sa pomlkli viac do stredu. Šípime, že se bude niečo diať. Irma (postava z hry Balkón v podaní Edity Borsovej), ktorá celý čas čakala na svoju chvíľu na veľkej červenej poduške, spustí jeden zo svojich monológov. V tom sa dosky pod našimi nohami pohnú. Irma sa vyznáva zo svojich pocitov, zatiaľ čo my sa pred ňou krútime dokola.
Škrípanie ustane. Upriamení na Irmu si takmer nevšimneme potápača (z hry 800 míľ po Amazonke), ktorého pred nami spúšťajú na pódium. Spod skafandra vykukne Gregor Hološka. Edita Borsová odchádza z javiska namosúrená, pretože jej prekazil nácvik jedného z najťažších monológov.
Za svoj výkon si od nás Hološka vyslúži potlesk. On však svoj zjazd predýchava s potom na tvári. „Vidíte, aký som spotený? Ja mám z toho zostupu vždy stres." Prizná sa nám, že strach z výšok ho sprevádza už od detstva. Sprievodca ho pobáda, aby vyrozprával nejakú vtipnú príhodu, ktorá sa udiala počas predstavenia. Svoj príbeh začína príchodom zhora, aký nám pred chvíľou predviedol.
Gregor Hološka ako potápač z predstavenia 800 míľ po Amazonke. FOTO: PETER MIKULÍK
„Potom, čo som sa mal odpútať od lana, mal som prejsť bližšie k hľadisku, kde mal dej pokračovať. Lenže cez tento skafander nie je nič vidno, preto som si ho zložil. V tom som si uvedomil, že som vo vode. Spravil som prvé, čo mi v tej chvíli napadlo a tak som sa poriadne na dýchol a zadržal som dych." Aby toho nebolo málo, tento svoj nápad ešte raz zopakoval.
Boj za hodnoty divadla
Pobavení zostupujeme z javiska a mierime do suterénu divadla. O čo všetko by sme prišli, keby sa za nás na začiatku prehliadky neprihovorila jedna učiteľka slovenčiny (Nina Kočanová). Ako odbilo desať hodín večer, zjavil sa vo foyer zamestnanec divadla (Michal Jánoš) a začal nás vyhánať.
„Ja by som vás tu velmi rád nehal, ale pán riaditel mi povedal, že o desátej tu nebude ani herec, ani divák, nikto," trval na svojom. „Pokiaľ viem, dnes je tu o desiatej naplánovaná..," začala učiteľka, „..nočný klud!" skočil jej do toho neústupčivý zamestnanec.
„Nie, má tu byť nejaká Noc divadiel. Ja som so sebou doniesla dokonca karimatku a spacák." Zamestnanec začína váhať. „Mňa ešte čaká obhliadka divadla. To vás mám zobrať so sebou?" Z foyer sa ozvalo hlasné „áno".
Pani učiteľka nás zorganizovala a so sprievodcom (Michal Jánoš) sme sa vydali na nádvorie. Tam sme našli odstavené prvé vozidlo, ktoré divadlo vlastnilo. Pod prikrývkou v ňom oddychoval šofér Jožko Dugovič, jeden z prvých zamestnancov divadla.
Pán Dugovič (šofér), jeden z prvých zamestnancov divadla. FOTO: PETER MIKULÍK
„Pán Dugovič bol s dodávkou jedno telo a jedna dodávka. Ponúkali mu úplne nový mercedes, no on sa nám však zaťal a povedal, že z dodávky nevylezie. Začal držať protestnú hladovku," povedal sprievodca a otváral dvere, aby s ním urobil krátky rozhovor. Čas však bol k pánovi Dugovičovi neúprosný a sprievodca odhalil len jeho kostru.
V divadle nocujú aj zvieratá. FOTO: PETER MIKULÍK
Z dverí za dodávkou vybehnú štyri divadelné zvery: gorila, medveď, sob a mačka. Za veľkého hurhaja prejdú okolo nás a vojdú do ďalších dverí. Mačka nám naznačuje, aby sme šli z nimi.
Režisér pred kolapsom
Zvieratá sa nám stratili z dohľadu a my sme sa dostali do štúdia, kde práve prebiehala divadelná skúška hry Voľakedy a dnes. Režisér (Stanislav Staško) už mal nervy také roztečené, až mu z toho preskakoval hlas. Skúška s tromi hercami (Gregor Hološka, Martin Križan, Barbora Bazsová) sa nevyvíjala práve najlepšie.
Po neúspešných pokusoch sa zúfalý režisér otočil k novému publiku. „Nevie tu niekto zahrať niečo lepšie?" Ticho. Do toho sa nesmelo prihlásila učiteľka, ktorá vraj kedysi ochotníčila. Zahrala nám slúžku z Plešatej speváčky, ktorá nám odhalila, že Donald a Elizabeth nie sú Donald a Elizabeth.
Slovenčinárka v podaní Nini Kočanovej (v červenom) dokazuje, že Donald a Elizabeth nie sú Donald a Elizabeth. FOTO: PETER MIKULÍK
„Môžem vám to dokázať. Donaldova dcéra má jedno očko biele a druhé červené, presne tak ako dcérka Elizabeth. No zatiaľ čo Donaldova dcéra má jedno očko biele a druhé červené, dcéra Elizabeth má červené biele očko a biele červené," zakončila triumfálne svoj objav.
Aj sprievodca nám ukázal niečo zo svojho repertoáru. „Chcel by som vývratiť fámu o tom, že herci musia byť pekní a vyšportovaní. Umenie totiž spočíva vo využití svojich nedostatkov," začal na úvod, zatiaľ čo si rozopínal košeľu a rázporok na nohaviciach.
Sprievodca v podaní Michala Jánoša predvádza divadelné gagy s vlastným bruchom. FOTO: PETER MIKULÍK
„Nebojte sa, nejde o nič, čo by ste predtým nevideli," podotkol s úsmevom. Zrazu vystrčil svoje brucho, ktoré vraj bežne dostať kúpiť v obchodoch a ktoré sa dá dobre využiť v komike. Predviedol nám s ním preto niekoľko gagov. Pri takzvanom „pekárenskom" si vyložil brucho na stoličku a začal si ho miesiť ako cesto na koláč.
Pod javiskom
Cestou z javiska do suterénu míňame v bludisku chodieb a schodíšť kostymérňu, šatňu či odpočiváreň s barom. Po železných schodíkoch zostupujeme do suterénu, kam bežný smrteľník nechodí. Vidíme tu zariadenie otočnej časti javiska aj s dvomi prepadlami, ktoré fungujú ako výťahy.
Tu herci odpočívajú. FOTO: PETER MIKULÍK
Otočná časť javiska s prepadlami. FOTO: PETER MIKULÍK
„Máme to tu od roku 1950. V tej dobe to bolo jedno z najmodernejších vybavení slovenských divadiel," hovorí Emil Nedielka, riaditeľ trnavského divadla. Inšpektoráty práce vraj vždy dumajú, čo s tým, no nakoniec potvrdia, že to funguje. Otočné javisko sa podľa jeho slov využilo napríklad v hre Faust.
Emil Nedielka (pre dvermi), riaditeľ trnavského divadla, rozpráva o suteréne. FOTO: PETER MIKULÍK
Zároveň dodáva, že v suteréne sa nachádza ešte jedna technická rarita. Je ňou zariadenie, ktoré slúžilo na premieňanie striedavého prúdu na jednosmerný a ním sa poháňali všetky javiskové ťahy, ktoré sa tu nachádzali v čase jeho fungovania.
Rozlúčka s Nocou v divadle v Zrkadlovej sieni. FOTO: PETER MIKULÍK
Blíži sa koniec netradičnej prehliadky a my sa presúvame do Zrkadlovej sály. Michal Jánoš sa s nami lúči piesňou I'm just a gigolo. V zrkadlách sa odráža potlesk ostatných hercov i publika.
