Zažil vojnu, prevrat komunistov, Jáchymovské bane i Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou. Rodený Dechtičan s austrálskym pasom Pavol Machovič odjakživa rád spoznával nové krajiny. Krátko po príchode ruských vojsk do Československa v 68. odcestoval. Na tridsať rokov.
TRNAVA. Všetky zaujímavosti, udalosti, skúsenosti doložené fotografiami, svoje memoáre si pán Machovič poctivo zaznačuje. Zapísal už tri knihy. Vraj, aby nezabudol, keď príde čas bilancovať. Krátko pred koncom milénia sa po tridsaťročnej emigrácii vrátil zo svojho náhradného domova v Austrálii do rodných Dechtíc pri Trnave.
Odmalička bol zvedavý
Keď Červená armáda oslobodila Trnavu, pokračovala smerom na Záhorie po zvyšku nemeckých oddielov. V Dechticiach sa však postup zastavil.
„V roku 1945 som mal štrnásť rokov. Bol apríl, Veľká noc. Celá dedina sa musela šesť dní ukrývať v okolitých lesoch," začal. Ako chlapec to považoval za dobrodružstvo. Spolu s ďalšími spávali v lese pod záprahom.
Z vyššieho kopca občas pozoroval, čo sa deje na „fronte".
„Vedľa Dechtíc sú Kátlovce a tam bola cez vojnu pálenica. Rusi sa tam najskôr ožrali a potom vtrhli do Dechtíc. Nemci ich z protiľahlého kopca strieľali ako holuby. To sa v žiadnej histórii nedočítate," potvrdil. Po návrate z hôr nemali kam ísť. Dom bol úplne zničený.
Po vojne do Jáchymova. Dobrovoľne
Skončila vojna, Pavol si dorobil murársku učňovku a premýšľal, čo so životom. Pracovať ho bavilo, tak sa neobával.
Začal trocha netradične. Podpísal ročnú zmluvu do Jáchymovských baní na ťažbu uránu. Dobrovoľne. „Okrem civilistov tam pracovali aj väzni. Lekári, kňazi a učitelia," opísal.
Všetko nepriatelia vtedajšieho režimu z vykonštruovaných procesov. „Dôverne som sa spoznal s dvomi väzňami. S istým profesorom z Piešťan a s mladíkom z Hodonína, ktorý chcel utiecť za hranice. Chytili ho a naparili mu nútené práce v Jáchymove," zaspomínal.
Pavol sa na jeho naliehanie neváhal skontaktovať s rodičmi, ktorí mu prostredníctvom neho posielali peniaze na cigarety či potraviny, prípadne na podplácanie dozorcov.
Profesorovi z Piešťan zasa nosil poštu od ženy. „Vždy som si to schovával do ponožky. Raz ma pri prehliadke vyzuli. Ale našťastie iba z topánok. Dostal by som za to aj desať rokov," popísal náhodu. Jáchymov mu odkryl odvrátenú tvár režimu.
Po roku v uránových baniach šiel na dva roky na vojnu. Po príchode si našiel aj napriek „murárskemu základu" opäť prácu v podzemí. Tentokrát v ostravsko- karvinských baniach. Za ťažkú prácu dobrá pláca. Asi tak v tom období kalkuloval. Po piatich rokoch si však povedal dosť.
Cestovať začal s Dunajplavbou
V rodných Dechticiach pracovalo viacero mužov v Dunajplavbe. Na riečnych lodiach prevážali náklad až do prístavov v Čiernom mori.
Dostal sa na loď a po prvýkrát vycestoval do zahraničia. „Maďarsko, Rumusnko, Rusko boli prvé tri krajiny, ktoré som videl," popisoval prvé roky na lodi. Neskôr sa chcel plaviť ešte ďalej. V Prahe sa preto prihlásil na námornú plavbu. Zobrali ho.
V roku 1963 bol na lodi Kladno po cukor na Kube Fidela Castra. „Krátko po revolúcii tam panovala obrovská chudoba. Fidel dokonca nemohol zrušiť niektoré výdobytky predchádzajúceho režimu, lebo by to Ostrov slobody zruinovalo totálne," pokračoval. Pán Machovič chcel iba taktne naznačiť, že rumu a pekných žien bolo aj po revolúcii v prístave stále dosť.
Život námorníka ho teda naplno oslovil. Aj napriek strate rodinnej idylky. Prvej, aj druhej manželke začal totiž po čase prekážať život po boku „moreplavca". Ani po dvoch rozvodoch nedokázal z lode vystúpiť na pevninu. Skúšal to, no nešlo to.
Prišiel rok 68 a s ním aj Varšavský pakt
V čase Dubčekovej éry bolo cítiť v Československu politické „oteplenie". Neprávom odsúdení boli rehabilitovaní, rozšírili sa viaceré slobody zakázané po februárovom prevrate v roku 1948. Doba ľadová prišla až v auguste. „Keď dorazili tanky, bol som v Bratislave. Vtedy si viacero ľudí uvedomilo, že Chruščovove predbiehanie západu sú iba výmysly. Navyše nesplniteľné," konštatoval.
Krátko na to sa dohodol s rodinou, že opustí krajinu. 1. apríla 1969 nasadol na výletnú loď z Bratislavy do Viedne. Prezývali ju aj utečenecká loď. Zo 150 pasažierov na palube sa po štyroch dňoch plavby vracala iba polovica. Ešte v tom roku ju komunistické vedenie zrušilo.
Nevedel, kam ísť
Po príchode do Viedne si hneď našiel prácu. Išlo však iba o dočasné riešenie. Túžil ísť do Kanady, Nemecka či do Spojených Štátov. Medzitým náhoda a okolnosti rozhodli inak.
Austrália začala budovať mestá a nutne potrebovala nových ľudí. Emigrantov vítala s otvorenou náručou. „Ambasáda mi zaplatila letenku, vláda veľmi štedro dotovala utečencov. Ja som sa však chcel postaviť na vlastné nohy," zaspomínal.
Po krátkom čase si našiel vlastné ubytovanie, od kopania kanálov prešiel k demolačným prácam, až dostal ponuku od kamaráta z utečeneckého tábora. „Zavolal ma pracovať do mangánových baní na tropickom ostrove Groote Islands v severnom teritóriu." S viacerými prestávkami tam napokon strávil jedenásť rokov.
Popri ťažkej práci na ostrove stihol sledovať dianie v Československu.
„V Austrálii vychádzali dva mesačníky politických emigrantov z ČSSR. Hlas domova, ktorý vychádzal v Melbourne a Slovenský štít zo Sydney. Medzi nimi však vládla nevraživosť a rivalita, pretože ich členovia pochádzali z navzájom odlišných politických zoskupení," dodal. Nakoniec si kúpil slovník a začal si prekladať dennú tlač.
Tiahlo mu štyridsať, keď po prvý raz pocítil, že sa chce usadiť. Kúpil si pozemok v severnom Queenslande, postavil vilu pri rieke a oženil sa s mladou Filipínčankou. Rodinný život si užil presne deväť rokov.
Po rozvode predal dom, kúpil si menší a vyrazil na niekoľkotýždňovú dovolenku na vlastnú päsť po Ázii. Dobrodružstvo sa skončilo po šiestich týždňoch. S „pokazeným" žalúdkom na infekčnom v Sydney.
Obdobie perestrojky predznamenal pád
Prišiel rok 1988 a prvá návšteva rodného Slovenska. Po dvadsiatich rokoch. Priletel do Frankfurtu a odtiaľ vlakom cez Viedeň do Bratislavy.
Na československých hraniciach nemal žiadne ťažkosti. „V tom čase sa to už tak striktne nekontrolovalo. Pamätám si, ako sme v dechtickom šenku s kamarátmi popili a zabávali sa až do rána. Vtedy som pamätne prehlásil, že do roka je všetkému koniec. Nikto mi vtedy neveril," zaspomínal.
O 17. novembri v Československu sa dozvedel z tlače. Zasiahla ho neopísateľná radosť. V roku 1992 sa vrátil znova už do slobodnej krajiny.
„Bol vidieť pokrok. Všade sa stavalo, ľudia už neboli takí bojazliví. Režim bol definitívne preč," prezradil o prvej návšteve po novembrovej revolúcii.
V roku 1995 austrálska vláda rozhodla, že dôchodky austrálskym imigrantom budú vyplácať aj v krajine odkiaľ pochádzajú. To znamenalo, že Paľo Machovič, sa definitívne vracia domov. „Tri roky som sa balil, približne jednu tonu osobných vecí som poslal loďou. Zobral som si všetko."
V rodných Dechticiach si postavil dom hneď oproti domu svojich rodičov. Neskôr sa presťahoval do Bratislavy a momentálne žije v Trnave. S cestovaním neskončil ani zďaleka. Pravidelne chodí s „cestovkami" po celom svete. Pán Machovič naďalej spoznáva miesta, kde ešte nebol.
